Patríme k sebe - 15. kapitola - Spomienka

18. května 2018 v 7:00 | Sayami


Mama s otcom sa o tom dozvedeli. Že som sa snažila trénovať. V škole som použila moju schopnosť. Povedal im to triedny učiteľ, lebo sa pohoršoval nad tým, prečo netrénujem viac, keď mám taký veľký potenciál. Potešilo ma to, no zároveň nepotešilo.
Viem, čo príde. Viem, že o chvíľu prídu do mojej izby a opäť to začne. Lenže tento krát je to iné. Cítim to. Už nemajú viac trpezlivosti. Vedia, že ich dcéra bude mať vždy schopnosť. Nevedia to prekusnúť, lebo neznášajú ľudí, ktorí sa narodili so schopnosťami.
Dvere sa otvorili a na ich prahu stáli moji rodičia. V ich očiach som uvidela obrovský hnev a nenávisť. Bolo to venované len a len mne.
A ja som sa schúlila do klbka na posteli a s plačom ich prosila, aby to nerobili.
"Mala si poslúchať," ozvala sa moja matka, schytila ma za predlaktie, vytiahla z postele a následne na to ma hodila o stôl tak, že som po stojačky spolovice na bruchu na ňom ležala.
Znova sa to opakuje.
Otec mal so sebou krátky bič. Mama mi vyhrnula tričko.
Ak by som sa bránila, zbičovali by ma ešte viac. Viackrát som sa o to pokúšala, no bolo to ešte horšie.
Prvý úder.
Myklo mnou a ja som zaskučala.
"Čuš!" zahriakla ma matka.
Druhý úder.
Zaťala som zuby a z oči sa mi vyhrnuli slzy.
Cítila som, ako mi krv steká po chrbte, lebo tie rany z predošlého bičovania sa nestihli zahojiť. Vedela som, že som mohla tomu predísť, keby nepoužívam schopnosti, ale toto som ja. Viem rozprávať so stromami a rastlinami, viem nimi hýbať, dokážem, aby vyrástli nové stromy a rastliny a je to...
Tretí úder.
Je to niečo, čo si nechcem nechať zobrať od rodičov, ktorí nepodporujú ľudí so schopnosťami.
"Bude to posledný krát. Už sa viac s tvojimi schopnosťami trápiť nebudeš," ozval sa otec vážne.
V tom sa moje oči rozšírili a hľadela som do okna, cez ktoré bolo vidieť na našu záhradu. Dostala som veľký strach.
Ja nechcem zomrieť.
Bičovanie sa stupňovalo. Bolo to iné ako inokedy. Neprestávali a ja som prestávala vnímať okolie okolo seba.
Mala som pocit, že sa nedokážem hýbať. Moje telo ma neposlúchalo. Moje nohy boli strnulé a ruky len tak ovísali zo stola. Bolesť otupila všetky moje zmysly.

"Nemohla som..." hľadela na Todorokiho vystrašene, "Nemohla som..."

Zrazu som začula, ako sa okno v mojej izbe rozbilo a vtedy bičovanie prestalo.
Uvidela som, ako dlhé mohutné konáre stromu držia mojich rodičov pod krkom. Hneď po tom sa k nim pridali ďalšie konáre, ktoré im pevne zovreli ramená a následne ich otočili do neprirodzeného smeru.
V tom moji rodičia zvreskli od bolesti a ja som len videla, ako klesli na zem a boli neschopní použiť ich ruky.

"Nevedela som, ako sa to stalo," Natsumi začala vystrašene vysvetľovať, "Len som tam ležala a zachránil ma... strom. Bol to strom a ja neviem, ako sa zrazu začal hýbať! Nepamätám si, že by som vtedy použila svoju schopnosť!" zvolala bezmocne a objala si pritom ramená pozerajúc niekam inam.
Todoroki stál len o niekoľko centimetrov ďalej od nej a nedokázal sa pohnúť. Vyjavene ju pozoroval a jeho telom prešla nepríjemná triaška.
"Ja som ju nepoužila, lebo som ledva vnímala. Ale on ma zachránil. A to bolo poslednýkrát, kedy sa ma moji rodičia dotkli," dodala Natsumi.
Todoroki pootvoril ústa, lebo chcel niečo povedať, no v tom ho zelenovláska predbehla.
"Možno to bol pud sebazáchovy. Možno z podvedomia niečo..." nevedela tú vetu dokončiť a nakoniec len pokrútila hlavou. Slzy jej začali stekať po tvári, lebo dostala presne taký istý strach ako vtedy. Tá spomienka bola príliš živá. Jej telo sa začalo zrazu triasť.
V tom sa k nej pomaly pohol a ona to ihneď zaregistrovala. Nemohol sa ďalej takto na ňu pozerať.
"Brala som to... ako sebaobranu... ako..." zakoktala sa a jej oči plné strachu a zmätenia ho uprene sledovali.
Keď bol celkom blízko nej, pritiahol si ju k sebe a jemne ju zovieral vo svojom náručí.
Natsumi si v tej chvíli prestala objímať ramená a tak sa mierne pomrvila v jeho náručí. Jej srdce poskočilo vysoko do jej hrdla. Jej telo objímal on.
To objatie bolo príjemné a hrejúce.
Nedokázala ho objať tiež, ruky mala zvesené dole. Jej tep sa zrýchlil a v tom momente počúvala vlastné srdce, ako splašene bije.
Prestala sa triasť. Jej telo sa pomaly upokojovalo. Natsumi si oprela čelo o jeho hruď a jej slzy padali na jeho tričko.
Bolo to upokojujúce. Nevnímala čas. Nevedela ako dlho ju objíma, ale nechcela, aby ju pustil. Jej telo a myseľ zalievalo niečo príjemné, horúce a doposiaľ nepoznané.
Ona bola odcudzovaná a obmedzovaná rodičmi pre jej schopnosti, on bol nútený vydať zo seba viac, než maximum, aby bol podľa otcových predstáv.
Ich pohľady sa stretli. Hľadeli si priamo do očí. Videl, že jej plač sa zastavil. A presne to chcel. Aby už viac neplakala. Keď plakala, jeho vnútro sa nepríjemne sužovalo.
Jedno oko sivé, druhé jasnomodré.
Hľadel na ňu vážne, no v jeho očiach bolo poznať niečo nežné.
Natsumi sa uľavilo a všetky tie emócie z minulosti z nej odchádzali preč. Niekam veľmi ďaleko.

Bakugou po celý ten čas stál za rohom a opieral sa o stenu. Mračil sa čoraz viac a viac.
Vypočul si ich celý rozhovor. Prišlo mu z toho zle. Aj napriek tomu, že sú mu všetci jeho spolužiaci ukradnutí, Natsumina minulosť naňho vplývala negatívne. Nechápe, ako môžu urobiť rodičia niečo také podlé svojmu vlastnému dieťaťu.
Nedokáže tomu porozumieť a nevie si to predstaviť. On bol vždy obdivovaný a vždy stredobodom pozornosti. Jeho rodičia sa mu plne venujú a podporujú ho.
Prečo sa s Murakami vôbec porovnáva?! Možno to prehnala a nebolo to tak, ako to povedala tomu dvojfarebnému bastardovi. Ale... prečo by klamala? Videl jej jazvy na chrbte. Nemá pocit, že by klamala.
"Prosím, nikomu o tom nehovor..." začul bezmocnú zelenovlásku.
"Prečo? Nezapojila sa do toho polícia?"
"Udržali sme to v tajnosti a vymysleli si príbeh o tom, ako sa nám stala nehoda. Dohodli sme sa, že odídem, ale budú mi platiť ubytovanie a stravu. Pohrozila som im, že ak tak neurobia, tak to nahlásim, no v skutočnosti som sa bála, že by to polícia mohla zle pochopiť a nakoniec by som skončila..." nedokončila a Bakugou sa mierne naklonil nabok, aby viac počul.
"V nejakom nápravnom zariadení alebo.. alebo... Jednoducho si to nechaj pre seba, prosím," dodala Natsumi trasľavým hlasom.
"Bola to sebaobrana. Neskončila by si v žiadnom zariadení. To oni by mali byť odsúdení a potrestaní," ozval sa Shouto vážne, "Také monštrá by nemali slobodne pobehovať kam sa im zachce," dodal chladne.
"Počkaj..." zvolala zelenovláska a ich rozhovor sa týmto skončil.
Bakugou tomu nerozumel. Prečo tam ostalo také hrobové ticho?!
Narovnal sa a zadumane sa zahľadel pred seba. Po chvíli si nahlas odfrkol a keď zdvihol pohľad, jeho oči sa rozšírili od prekvapenia a zostal v pomykove.
Murakami s Todorokim práve k nemu podišli bližšie.
"Ako dlho tu si?" spýtala sa ho zelenovláska, ktorej okolie okolo očí bolo červenkasté a netvárila sa práve nadšene. Chcela si len overiť, či sú so Shoutom sami, no vycítila niečiu prítomnosť. Nečakala, že by to bol práve Bakugou.



~~~

Čo hovoríte na to, čo sa stalo Natsumi? Očakávali ste takýto zvrat? Čo asi teraz urobí Bakugou?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 18. května 2018 v 14:09 | Reagovat

:( chúďatko Natsumi. Jej rodičia jej takto znepríjemnili život len tým, že nemali radi ludí so schopnosťami (lebo závideli bo oni žiadnu nemali!!!). A Natsumi si brala za vinu ten strom :( To ma mrzí, ale viem si to predstaviť.
Páčil sa mi ten rozhovor s Todorokim ale... Bakugou!♥

2 Sayami Sayami | E-mail | Web | 18. května 2018 v 15:18 | Reagovat

[1]: Mala to s rodičmi dosť kruté. :| Som rada, že sa ti kapitolka páčila. :) Uvidíme čo na to Bakugou.

3 [LittleBlueRobot] [LittleBlueRobot] | E-mail | Web | 18. května 2018 v 19:34 | Reagovat

1) Já věděla, že tenhle díl bude úžasný už podle konce toho minulého!
2) Řeknu to asi takhle: Natsumi měla své rodiče tím stromem alespoň trochu přiškrtit, aby jim došlo, že rodiče se takhle k nadanému dítěti chovat nemají! (Pokud tedy rostlinka nejednala z vlastní vůle)
3) A jéje, něco mi říká, že se tu stane velký špatný!

4 Sayami Sayami | E-mail | Web | 22. května 2018 v 14:34 | Reagovat

[3]: Júj, ďakujém! ^^ Natsumi to mala s rodičmi dosť ťažké a je aj ťažké sa postaviť vlastným rodičom a povedať si svoje. :/ Uvidíme, či to bolo jej podvedomie alebo samotná príroda sa postavila na jej stranu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.