Who Am I - 4. kapitola - Kde sme?!

27. prosince 2017 v 17:59 | Saya Mi

"Saya!" zobudil ju niečí známy hlas z polospánku.
S privretými očami pozrela na oblohu a pomaly otočila hlavu: "Kazuki?" zamrmlala a už len videla ako uteká k nej.
"Ty si toho koľko vypila, preboha?" spýtal sa jej prekvapene a pomohol jej vstať.
"Veľa..." zahundrala si popod nos.
"To vidím," zašomral a chytil ju rukou okolo chrbta. Hnedovláska si oňho oprela hlavu a niečo si nezrozumiteľne zafrflala.
"Hlavne nezaspi, bude ti ešte viac zle," začula jeho ustarostený hlas, ktorý ju prekvapil.
Pousmiala sa nad tým, no po chvíli jej úsmev zamrzol na tvári: "Moje veci.."
"Mám ich," skočil jej do reči a snažil sa s ňou pohnúť z miesta.
"Bolia ma nohy.. ja.. neviem.. chodiiiť.." zatiahla ešte stále pripitým hlasom.
"Aspoň to skús."
"Jasnéé.." zatiahla a pomaly urobila krok vpred. Potom ďalší. "Vieš čo.. ja som si myslela, že neprídeš..." začala rozprávať s veľkou námahou a snažila sa pri tom chodiť: "..ale ty... si prišiel," dokončila a nahodila pri tom detský hlások.
"Ako inak," usmial sa na ňu, no keď si všimol na jej tvári červený fľak, úsmev mu zamrzol. Saya medzitým hľadela len pred seba, prestala sa sústrediť na chodenie a kolená sa jej podlomili. Kazuki ju stihol včas zachytiť a tento krát ju chytil pevnejšie: "Už za chvíľu budeme pri aute."

Celú cestu sa Saya snažila vnímať a nezaspať, ako jej radil. Keď boli na mieste, Kazuki otvoril dvere z jej strany.
"Kde to sme?" zamrmlala neprítomne, pričom sa snažila dostať z auta.
"Pri mojom dome," odpovedal jej jednoducho a pomohol jej dostať sa von.
"Ále Kazuki! Ty beťár!" zasmiala sa a oboma rukami sa pridržala o jeho plecia.
"Neboj sa, neznásilním ťa," ubezpečil ju s nevinným úsmevom, ktorý venoval len a len jej.
Hnedovláska zdvihla hlavu a potom ju naklonila na bok: "Moje nohy..." nedokončila vetu a keď chcela bližšie podísť k nemu, ocitla sa na zemi.
"Poď sem, čo robíš.." hundral potichu a zdvihol ju tak, že ju vzal na ruky.
"Ale veď si ma tam mohol nechať... na čo sa tu so mnou sereš..." zamrmlala podráždene a hlava jej klesla na jeho hruď.
"Netrep..." zahriakol ju pozerajúc pred seba.
"Daj ma dole... určite som ťažká..." zafrflala potichu. V tom už len začula jeho smiech.
"To bol dobrý pokus o vtip," poznamenal a opatrne ju pustil tak, že ju stále jednou rukou podopieral. Druhou rukou vyhrabal z vačku kľúče.

"A tu si pekne sadni," posadil ju na gauč.
"Ako si želáš," vyrapotala zo seba a začala sa smiať. Kazuki ju chvíľu pozoroval a nakoniec len s úsmevom pokrútil hlavou. Potom sa otočil a v odchode ho zastavila niečia ruka na tej jeho. "Nechoď preč... prosím," zamrmlala pozerajúc do zeme.
Pomaly sa k nej otočil: "Chcem ti len vyčistiť tú ranu. Hneď sa vrátim," vysvetlil jej pokojne. Saya len na to prikývla a pustila ho. Kazuki prešiel do kuchyne, zobral niekoľko vecí a vrátil sa naspäť.
"Mal si ma tam nechať..." zašomrala, keď videla, že prišiel.
"Netrep," odbil ju nahnevane a sadol si k nej: "Ako sa ti to stalo?" zvedavo sa jej spýtal, keď jej vlasy odhrnul z tváre.
"To on..." vydala len zo seba a pozrela niekam inam. V tom zacítila, ako jej utiera ranu. Potichu sykla od bolesti.
"Prepáč.." zašomral.
"To nič.." a znova nastalo to ticho. Jej neustále nutkanie ju presvedčilo, aby sa naňho pozrela. Ich pohľady sa stretli. Saya už len cítila, ako červeň napáda jej tvár.
"Takého chlapa by som si podal. Aby udrel také dievča ako si ty," zahrmel podráždene a mokrú vreckovku položil na stôl.
"Ale toto určite hovoríš každej," mávla nad tým rukou.
"To mi ver, že nehovorím. Spýtaj sa na to hocikoho z mojich kolegov."
"Ja sa na to spýtam!" pohrozila mu ukazovákom a zasmiala sa. V tom jej pohľad padol na jeho pery. "Kazukiii...?" oslovila ho znova tým pripitým hlasom.
"Hm?" spýtavo na ňu pozrel.
"To čo máš tu... ten piercing. Nevadí ti to pri bozkávaní?" vykoktala zo seba a hlavu si oprela o gauč.
"Nie. Je to sila zvyku," odvetil jej prekvapene, takúto otázku nečakal.
"Naozaj?" povedala potichu a pomaly sa k nemu naklonila. Kazuki vypleštil oči a ani sa nepohol.
Saya nakoniec dopadla na jeho plece a oboma rukami ho objala: "Strašne sa mi točí hlavaaa..." zašomrala tlmene.
"Mala by si si ísť ľahnúť," povedal jej zamyslene a v duchu si vydýchol.
"Ja sa bojím, že mi bude zle," zakňučala, ledva zdvihla hlavu a smutne sa naňho zapozerala.
"Nebude ti zle, pri najhoršom pôjdeš do kúpeľne a tam to zo seba dostaneš," snažil sa ju upokojiť a znova jej pomohol vstať. Konečne sa vedela udržať na nohách, no s chodením to bolo horšie. Nedokázala sa dlho udržať a jej hlava nebola na tom o nič lepšie. Ani sa nenazdala a už len zacítila, ako ju položil na posteľ.
"To už sme aj tu?" zamrmlala prekvapene a s privretými očami ho hľadala po celej miestnosti.
"Tak ja pôjdem.. vedľa," povedal rozpačito. Aké vtipné. Hlavne, že pravidelne spáva so ženou. Oprava: so ženami.
"Nechoď nikam prosím ťa..." prosebne naňho pozrela a do očí sa jej nahrnuli slzy.
Kazuki si kľakol ku posteli a nadvihol obočie.
"Ja nechcem byť sama... Buď prosím ťa pri mne..." povedala s plačom: "Ja zajtra hneď ako sa zobudím pôjdem preč, ale dovtedy tu buď," povedala potichu a utrela si slzy.
"Dokedy ti budem opakovať, aby si netrepala? Zostanem tu s tebou, hlavne už neplač," pohladil ju po líci a vstal.
Saya mu uvoľnila miesto až tak, že skončila na úplnom kraji postele. Kazuki si k nej ľahol a nadvihol tento krát len jedno obočie.
"Ja ti nič neurobím," zafrflal nahnevane a pritiahol ju bližšie k sebe.
"Ja to viem.." zamrmlala, ale tento krát ospalo a s privretými očami ho pozorovala. Obaja si hľadeli navzájom do očí, až ich nakoniec premohol spánok.

Hnedovláska sa zobudila na neskutočnú bolesť hlavy. S privretými očami sa obzerala po miestnosti, až jej pohľad padol na spiaceho Kazukiho. Smutne sa naňho pousmiala, no v tom zacítila, ako sa jej zbiera kyselina v hrdle. Jednou rukou sa chytila za brucho a druhou si zakryla ústa. "Kazuki..." vydala len tlmene zo seba a vypleštila oči. Nechcela ho budiť, hlavne, keď vyzeral tak... nevinne, keby len nevinne. "Kazuki je mi zle..." vykríkla a snažila sa to v sebe ešte udržať. V tom sa pomaly otočil na chrbát a zamrmlal si niečo popod nos. "Kazuki prosím..." mierne ním potriasla. Muž s menším výbuchom na hlave pomaly otvoril oči a pohľad mu padol na Sayu. "Je mi strašne zle..." zakňučala a to ho hneď postavilo na nohy.
"No tak poď," povedal ešte ospalo, chytil ju za ruku a zaviedol ju na toaletu.
"Ešte sa mi stále točí..." nestihla dokončiť a a pustila to zo seba von rovno do záchoda. Kazuki jej chytil vlasy, aby si ich neovracala. Sayi až vyhŕkli slzy a kľakla si pri tom na kolená. Znova ju naplo a vyvrátila to svinstvo von. V tom zacítila Kazukiho ruku ako pomaly prechádza po jej chrbte.
"Už to bude dobré..." hovoril jej potichu a po chvíli ju zas začalo napínať. Slzy jej pri tom neustále stekali po lícach, ale bola rada, že sa aspoň trafila do záchoda, keďže sa jej ešte točila hlava. Keď to všetko dostala zo seba von, pomaly vstala a spláchla to. Potom urobila pár krokov k umývadlu a umyla si celú tvár.
"Fuj..." vydala len zo seba.
"Už je lepšie?" spýtal sa jej ustarostene.
"Už hej," odvetila potichu, dala si na prst trochu zubnej pasty a potom ním prešla po všetkých zuboch. Nakoniec sa napila vody a vypláchla posledné zvyšky spolu s tou nepríjemnou pachuťou. Potom si utrela tvár a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Po chvíli si všimla Kazukiho odraz v zrkadle a radšej sklopila pohľad.
"Mala by si si ísť ľahnúť," ozval sa po chvíli hrobového ticha.
"Uhm.." súhlasne prikývla a otočila sa k nemu. Urobila niekoľko krokov a zatackala sa.
"To si v sebe mala koľko litrov, keď sa ešte o štvrtej ráno zatackávaš?" zachytil ju pri tom a viedol ju naspäť do izby.
"Vodka... zapíjaná pivom," potichu odpovedala pozerajúc do zeme.
"Taká kombinácia dokáže odrovnať," zamrmlal a pomohol jej ľahnúť si.
"Mala by som ísť domov už teraz, určite máš dnes nabitý program," povedala ospalo pozerajúc na strop.
"Dokým sa poriadne nevyspíš, tak ťa nikam nepustím. O môj program sa nestaraj. Na teba si nájdem čas," odvetil jej ráznejším, ale za to presvedčivejším hlasom. Saya sa pomaly otočila na bok smerom k nemu a v momente ju premohla únava.

Neskôr ráno
Kazukiho tvrdý spánok prebudilo hlasité zvonenie mobilu. "Kto zas otravuje..." zašomral si ospalo a snažil sa vyhrabať mobil z vačku. "Hh?" vydal len zo seba.
"Kde toľko trčíš, už si mal byť dávno na fotení. Uvedomuješ si koľko je hodín?!" vyrapotala nervózne druhá strana.
"Jin? Dobré ráno," povedal omráčene, vstal z postele a presunul sa do vedľajšej miestnosti.
"Dobré ráno?! Dobré ráno! Kazuki! Je už 8 hodín ráno!" opravil ho zúrivo.
"No a?" spýtal sa ho prekvapene, zrejme mu to ešte stále nedocvaklo. Len si rukou prešiel po celej tvári.
"Už som ti to raz hovoril. Máme fotenie!" zopakoval namosúrene.
"Tak to prelož," mávol pri tom rukou ako keby nebol sám v miestnosti.
"Si normálny?! Myslíš si, že keď si povieš, tak všetci ti padnú k nohám a vyhovejú ti?!" zavrčal.
"Nie, Jin. Ale niečo mi do toho prišlo, vysvetlím ti to osobne, len to presuň o také tri hodiny určite, ak je to možné. Vynahradím ti to," povedal prosebným tónom v hlase.
"O dve hodiny, viac určite nie. Potom mi povieš, čo sa stalo," povedal už pokojnejším hlasom a povzdychol si.
"Samozrejme, tak zatiaľ. A ďakujem," a vypol sa hovor. Kazuki položil mobil na stôl a nenápadne podišiel k dverám do izby. Opatrne ich pootvoril a pozrel sa dnu. Ešte stále spí. Potom vošiel dnu a podišiel bližšie k posteli. Vyzerá tak rozkošne. Potom mu padol zrak na modrinu s menšími odreninami, ktoré má na líci. Zamračil sa a vyšiel von z izby.

Saya pomaly otvorila oči a ihneď sa posadila. Zacítila, ako bolesť napáda jej hlavu a nohy. Aké "príjemné" prebudenie... pomyslela si a opatrne vstala. Pozrela sa na seba. Celý čas spala v tričku a džínsoch. Pomaly podišla k dverám a opatrne ich pootvorila. To je hanba. Ožerie sa, zavolá chlapovi, s ktorým sa rozprávala a videla "až" raz v živote a ešte k tomu je to hotová Casanova a hlavný gitarista zo Screw. To mala komu zavolať. Nechcela ani len pomyslieť na to, čo sa dialo, keď... STOP. Ocitla sa na chodbe a podišla ku schodom, po ktorých začala pomaly a potichu kráčať, pričom sa pridržiavala o stenu. V tom začula známe zvuky, ktoré určite pochádzajú z kuchyne. Keď zišla dole zo schodov, išla sa zvukom, ktorý bol čoraz hlasnejší a hlasnejší. Vošla medzi dvere a oprela sa o zárubňu. Kazuki sa ihneď otočil a nastalo ticho.
"Ja..." začala rozpačito a zahanbene sa pozrela do zeme.
"No tak sa poď najesť," potiahol ju za ruku a posadil ju na stoličku.
Saya sa naňho nechápavo pozrela.
"Dúfam, že ti to bude aspoň trochu chutiť, snažil som sa," poznamenal jednoducho a položil pred ňu polievku s tofu a zeleninou, potom nasledovala miska ryže a zelený čaj.
"Ďakujem," povedala zmätene a otočila sa za ním.
Kazuki bol rozbehnutý a každú chvíľu robil niečo iné. Nakoniec si sadol oproti nej a nadvihol obočie: "Tak aké to je?"
"A jasné.. jedlo. Jesť..." povedala trhaným hlasom a radšej sa pustila do raňajok. Prekvapene na to zažmurkala, no pokračovala v jedení. Buď je Kazuki naozaj dobrý kuchár, alebo je až taká hladná, že si neuvedomuje, či je to jedlo dobré alebo zlé. Potom opatrne vzala do roztrasených rúk šálku a odpila si. Kazuki sledoval jej roztrasené ruky ako sa snažia ustáliť, no nedarilo sa. Saya nakoniec vstala a vzala misku s tanierom.
"Nechaj tak ja to..."
"Aspoň niečo nechaj urobiť mňa. Po tom, čo všetko si pre mňa urobil..." nedokončila vetu a roztrasenými rukami umyla všetko po sebe.
"Saya?" oslovil ju, keď videl, že svoju činnosť dokončila.
"Hm?" otočila sa k nemu.
"Musím ísť na fotenie, keď prídem, tak sa porozprávame..." začal, medzi tým si bral veci a obaja sa presunuli na chodbu. "...keby si chcela ísť do sprchy, tak choď a ak by ťa hlava moc bolela, lieky sú v kuchyni hore v prvej skrinke od dverí," vyrapotal čo najrýchlejšie ako len vedel a pozrel na hodiny. Potom podišiel k dverám a ešte sa za ňou otočil: "Tak zatiaľ," a už ho nebolo.
"HA?!" pootvorila nechápavo ústa na dvere, ktoré sa zatvorili. S ním to netankuje, že má v dome cudziu ženskú?! Ach, jasné.. zabudla som, že Kazuki má nadmierne rád ženskú prítomnosť a je schopný urobiť všetko pre to, aby ju dostal do postele. Ale včerajšok mohol využiť. Bola taká povoľná, že by si pomaly ani neuvedomovala, že by sa niečo medzi nimi stalo. Ale ak ju pamäť neklame, tak sa o nič nepokúšal. Aj keď, pravdepodobne to neurobil preto, lebo mu Izumi, či Manabu pohrozili, aby na ňu nič neskúšal. To je dosť možné. Keď si spomenie na bojovú Izumi, tak väčšina ľudí by jej odporovať nechcela. A je rada, že to dopadlo tak, ako to dopadlo.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama