Who Am I - 1. kapitola - V klube

27. prosince 2017 v 17:42 | Saya Mi

Mladé dievča vošlo do klubu, ktorý bol plný baviacich sa ľudí. Začala sa obzerať po miestnosti, či náhodou nezazrie niekoho známeho. Ako tak vidím, tak Izumi tu nie je. Takže teraz sa treba upokojiť a prejsť k baru a... počkať na ňu. Jej myšlienkové pochody sa nezastavili a pomalým krokom prechádzala popri stoloch. Snažila sa neobzerať po ľuďoch, predsa len, je to neslušné. Keď sa dostala k barovému pultu, posadila sa na barovú stoličku a hneď na to sa jej venoval čašník.
"Dobrý večer, želáte si?" spýtal sa jej s priateľským úsmevom na tvári.
"Dobrý večer. Dám si jahodový koktail," odvetila mu plynulo, bez zbytočných emócií a priateľský úsmev mu opätovala.
Mladý muž sa jej mierne poklonil a odpochodoval preč. V tom zacítila niečí pohľad na nej. Chvíľu akoby bojovala sama so sebou, či sa má otočiť alebo nie, ale nedalo jej to, otočila sa a zazrela mladého, pomerne príťažlivého muža s tmavohnedými vlasmi a blond melírom na niekoľkých pramienkoch, ktorého obklopovalo niekoľko žien, ktoré zjavne nepoznali, čo je to úroveň. V tom sa ich pohľady stretli. Otoč sa! Otoč sa! Ďalší boj v jej mysli. Nakoniec sa prekonala a otočila sa.
"Nech sa páči," podišiel čašník k pultu a položil pred ňu koktail.
"Ďakujem," milo sa naňho usmiala a vytiahla z peňaženky peniaze.
Obaja sa znova mierne poklonili a hneď po tom si radšej odpila a netrpezlivo hľadela na hodiny visiace na stene.
"Je tu voľné?" ozval sa za ňou zamatový mužský hlas.
Pomaly sa otočila a prekvapene sa naňho pozrela: "Áno," vydala len zo seba a odvrátila od neho pohľad.
"Dám si pivo," začula ten hlas.
Znova si odpila a v mysli prosíkala, aby konečne prišla Izumi.
"Ste odtiaľto?" spýtal sa jej zvedavo a neustále si ju celú premeriaval.
"Áno. A vy..." nakoniec sa otočila k nemu a keď si premerala celú jeho tvár, zdal sa jej povedomý.
"Nie som dostatočne starý na to, aby ste mi vykali," povedal so žiarivým úsmevom a odpil si z piva, ktoré mu medzitým priniesol čašník.
"Podobne," mykla plecom a snažila sa usmiať: "Inak, zdáš sa mi povedomý.." nedokončila vetu a pozrela na koktail, ktorý chytila do ruky a odpila si.
"Možné to je. Mimochodom, ako sa voláš?" jeho zvedavý pohľad ju aj naďalej prebodával.
"Katsumi Saya. A ty si.. počkaj.. ty si.." zapozerala sa naňho. Piercing na obočí, na pere, pri pere a na uchu tiež. Ten účes. I keď, na rozdiel od iných Japonských rockerov nemal tento krát make-up, ale aj tak, na veľké prekvapenie, vyzerá dobre: "Kazuki?" potichu ho oslovila a dúfa, že sa trafila.
"Teší ma," zaškeril sa na ňu a to ju prekvapilo.
Kazuki? Kazuki? KAZUKI?! KAZUKI! Ozývalo sa v jej hlave a nevedela, čo povedať: "Fúha. Tak ten Kazuki," neveriacky vydala zo seba a pokrútila nad tým hlavou. Celý ten čas sa snažila pôsobiť vyrovnane a nie príliš nadšene. Pozná veľa japonských skupín, ale až taká zažratá do nich nie je. Aspoň zistila, že gitarista Kazuki vyzerá oveľa lepšie a prirodzenejšie bez make-upu a podobných umelých hnojív, ktoré nie sú určené pre mužov. Takto by sa mohol vytŕčať na plagátoch a obrazovke tiež.
"Ten Kazuki," pritakal s neustálym úsmevom, pričom pomaly popíjal.
"Saya! Prepáč mi, že som meškala, ale musela som si ísť ešte niečo vybaviť, naozaj ma to veľmi mrzí!" dobehlo k nej nízke čiernovlasé dievča, ktorej modrý, červený a blond melír vynikal na jej hustých havraních dlhších vlasoch. Bláznivé to dievča.
Obaja sa k nej otočili s vydesenými pohľadmi.
"Izumi... ahoj," pozdravila ju ešte stále omráčene.
"Ale.." začala a v tom sa zahľadela na muža, ktorý sedel vedľa nej.
"Kazuki! Tak tu si!" v tom ho zamestnal jeho kolega a Izumi ihneď odvrátila pohľad.
"Tak ako to pokračuje s Kenjim?" ledva vydala zo seba a posadila sa vedľa nej z druhej strany.
"Je to na rozpad. Mám taký divný pocit. Dnes mi volal a zajtra sa máme stretnúť ráno v kaviarni. Mám z toho... dosť zlý pocit," odvetila jej utrápene a pozrela do zeme. Hneď ako jej zišiel na um jej, zatiaľ terajší priateľ, zabudla aj na zoznamovanie so známym gitaristom.
"To, že ťa pozval si sadnúť, neznamená, že ti ide dať košom," zafrflala namosúrene.
"Vidíš? Aj ty si to myslíš!" zakňučala a odpila si.
"Nie, ale ty si to myslíš, ja som to len povedala nahlas. To čo si ty myslíš," vysvetlila jej pokojne a vyrapotala čašníkovi aby jej priniesol sake.
"Vďaka. Potešila si ma," yamrmlala bezvýrazne a pozrela na poloplný pohár koktailu.
"Ale no tak, Saya,"
"Nebavme sa o tom. Mimochodom, kto je to ten tvoj nový objav? Už by si sa s ním mohla ukázať," Prešla radšej na inú tému, potrebuje sa odreagovať opäť aspoň na chvíľu. Doteraz jej s tým pomohol ten čumiaci chlap, no nestačí to.
"Mimochodom, kto je ten chalan, ktorý sa ti prihovoril?" odbila ju s úškrnom a vyplazila na ňu jazyk.


"Kazuki, ty chuj. Vieš kto to je?! Chceš ma úplne odrovnať?!" zavrčal naňho čiernovlasý muž, ktorý bol len o niečo nižší od neho.
"Upokoj sa, Manabu. Rád spoznávam nových ľudí," uškrnul sa a usadil sa medzi dievčatami.
"Skúšal si to na zadanú. Tvoja logika je úplne v prdeli," zafrflal podráždene a pozrel niekam inam.
"Nebuď paranoidný. Len sme sa zoznámili," podotkol pokojne, potom sa naklonil k jednej z dievčat a niečo jej zašepkal do ucha, pričom jeho ruka prechádzala po jej vnútornom odhalenom stehne.
"Občas mi je z teba zle," povedal zamračene.
Kazuki už išiel niečo povedať, no v tom ho zastavilo jedno z dievčat.
"Manabu," oslovila ho nižšia žena.
Čiernovlasý muž sa otočil a usmial sa od ucha k uchu.
"Tak Saya, chcela si spoznať môjho chlapa," potľapkala ju po pleci a začala sa smiať.
Kazuki začal ignorovať dievčatá a zapozeral sa na tých troch.
"To.. ste sa ako spoznali? Teda... neviem čo na to povedať," vydala zo seba prekvapene Saya, ktorej vlasy boli rovnakej nezvyčajnej medovej farby ako aj oči.
"Spoznali sme sa ešte pred tým, ako sa dostal do skupiny. Ale začalo to medzi nami iskriť až neskôr. Nechcem o tom hovoriť veľa ľuďom. Dúfam, že rozumieš prečo," vysvetlila jej Izumi vážne a oprela sa o svojho partnera.
Saya si ich oboch premerala, no nakoniec prikývla.
"Médiá sú svine," ozval sa Manabu nevinným hláskom.
"Je mi to jasné,"
Kazuki celý čas počúval ich rozhovor a nespúšťal oči zo Sayi. Vycítila jeho pohľad, no to jej v tejto chvíli bolo ukradnuté.
"Mimochodom, ospravedlňujem sa za Kazukiho správanie. Nevie sa občas vpratať do kože, ale inak je to dobrý chlap," rozpačito sa na ňu pozrel a potom na Izumi.
"He? Nie, len sme sa zoznámili. Teda... nepovedal nič nevhodné," odvetila mu bezprostredne a pousmiala sa.
Manabu prekvapene nadvihol obočie: "Skutočne? Tak to som veľmi rád."
Saya len na to prikývla a pozrela na náramkové hodinky. Je jedenásť hodín a zajtrajšie ráno bude zaujímavé. Hlavne, keď začula Kenjiho odmerane rozprávať, vedela, že to nebude žiadna dobrá správa.
"Mrzí ma to, ale musím vás opustiť,"
"Naozaj už musíš?" spýtal sa jej Manabu prekvapene.
"Bohužiaľ. Ale rada som ťa spoznala," vyčarila na oboch milý úsmev.
"Saya, odvezieme ťa domov ak chceš, nemusíš ísť sama," povedala ustarostená Izumi. Vedela, prečo ide domov už teraz.
"Nie, bavte sa tu. Ja pôjdem metrom. Tak sa snáď ešte uvidíme, Manabu... a Izumi, ozvem sa ti," jej pohľad skákal z jedného na druhého a nakoniec prešla okolo nich a už jej nebolo. Ani ju nenapadlo sa rozlúčiť s Kazukim. Celý čas mala plnú hlavu Kenjiho a nevedela, ako sa má tváriť a čo si má myslieť.

"Stalo sa niečo? Povedal som niečo zlé?"
"Nie, zlato. Ale Saya má teraz divné obdobie kvôli Kenjimu. To je ten jej chalan, o ktorom som ti hovorila. Má pocit, že to prestáva u nich fungovať," vysvetlila mu smutne a nakoniec si obaja sadli na gauč bez toho, že by si všimli Kazukiho. "A zajtra ráno sa majú stretnúť. Tak sa bojí, čo jej chce povedať. Ale mne sa zdal Kenji vždy divný. Bol mi veľmi nesympatický," poznamenala vážne a keď si všimla Manabov neprítomný pohľad, mala chuť ho niekam kopnúť: "Prítomný?" zavrčala mu do ucha a keď sa naspäť posadila, až teraz si všimla, že pozoruje Kazukiho: "Stalo sa niečo chlapci? Tichý rozhovor?" spýtala sa ich rázne a v tom sa obaja vrátili naspäť do reality.
"Nie miláčik, všetko je v poriadku," ubezpečil ju Manabu takým sladkým hláskom, že sa Izumi nechala obmäkčiť. "Kazuki, cudzie rozhovory sa nepočúvajú. Je to neslušné ak o tom ešte nevieš," podotkol bezvýrazne a jeho oči sa zamerali na jeho kolegu.
"Môžem ja za to, že ste stáli tak blízko?" ohradil sa urazene.
"Záleží snáď na tom?" pridala sa do rozhovoru Izumi.
"Nie ak nebude nič skúšať na tvoju kamarátku, ktorá je v zlom psychickom rozpoložení a nepotrebuje mať pri sebe ďalšieho debila," skonštatoval Manabu takým ráznym hlasom, až to Kazukiho začalo vytáčať.
"Hovoríš o mne?" spýtal sa ho akoby mimochodom.
"O kom inom," odvrkol akoby to nič neznamenalo.
"Tak ja som debil?" zopakoval nervózne.
"Debil si v tom ako zaobchádzaš so ženami. Myslíš si, že sú niečo ako obyčajné handry, s ktorými sa utiera podlaha. Alebo že sú to hračky, s ktorými sa zahráš keď chceš a keď ťa prestanú baviť a chceš novú, tak tú novú budeš mať. Si niečo ako malé dieťa, ktoré sa potrebuje predvádzať. A ženy vidíš len cez roztiahnuté nohy," vysvetlil mu pokojným hlasom a prebodával ho jeho nacvičeným inteligentným pohľadom.
"Manabu..." vydala zo seba prekvapene, ale za to potichu jeho priateľka. Kazuki mu venoval zamračený pohľad a zovrel ruky do pästí.
"Nepreháňaš to trochu?! Keď si to môžem dovoliť, tak prečo nie?! Je to môj život a nie tvoj," vrčal o stošesť a jeho zúrivý pohľad z neho nespúšťal.
"Samozrejme, všetci si to môžeme dovoliť. Je to každého vec. Ja len konštatujem aká je u teba momentálna situácia a vytváram si na to svoj názor, na tom predsa nie je nič zlé. Inak si dobrý chlap. Len toto je tvoja jediná chyba. To že si kurevník, si si vybral sám."
"TAK DOSŤ!" zvreskla Izumi nahnevane a v tom sa obaja na ňu pozreli. Ešte, že sedeli v klube, kde bol hluk a keby ich aj niekto pozoroval, mal by pocit, že sa musia hlasnejšie rozprávať kvôli hlučnej hudbe.
"Keby mal Kazuki blbé narážky, Saya by ho odbila. Poznám ju dosť dlho na to, aby som vedela, ako by sa v takej situácií zachovala, takže zlatíčko, nemusíš sa báť," snažila sa ho upokojiť, pričom ho pohladila po líci a venovala mu jej typický očarujúci pohľad. Potom otočila hlavu k jeho kolegovi a úsmev jej zamrzol na tvári: "A ty nerob problémy," povedala mu ráznym hlasom.
"Nenavážajte sa tu do mňa, keď som sa s ňou stihol len zoznámiť, lebo si potom prerušila nás rozhovor. Pf.. prestávam mať náladu," Zafrflal urazene a vstal: "Tak poďme dievčatá," zavelil chladne, blondínka s čiernovláskou vstali a s nadšením ho nasledovali. Manabu s Izumi sa za ním ešte otočili a nakoniec sa zahľadeli na seba.
"Nehovor mi, že..." nedokončila vetu a nadvihla jedno obočie.
"Presne to, na čo myslíš. Typický Kazuki. Ale na Byoua nemá," mávol rukou akoby to nič nebolo.
Izumi išli pomaly oči z jamôk vypadnúť: "Na Byoua nemá?! Tomu mám ako chápať?!" vybehla naňho ako nejaký blázon, ktorý je v strede liečby na psychiatrii.
"Byou je Casanova sama o sebe. Ten si ich berie v iných počtoch. To vieš, zdanie klame. Médiám tvrdí ako sa chce veľmi zamilovať, ale jemu stačí, keď pred ním ženská roztiahne nohy," zamrmle akoby neprítomne a očami prehľadáva miestnosť.
"Je tam od vás niekto normálny okrem.. teba?" spýtala sa ho s povzdychom neočakávajúc kladnú odpoveď.
"Všetci okrem tých dvoch. Aj keď Kazuki taký nebýval. Len ho toto jeho obdobie drží príliš dlho," odvetil jej zamyslene a nakoniec sa jej pozrel do očí.
"Uhm," prikývla a zahĺbila sa do vlastných myšlienok. Saya, Kazuki, Kenji, Byou, iní členovia skupiny... Začína ju desiť zajtrajší deň a to nie je v Sayinej koži.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.