Snow

27. prosince 2017 v 19:46 | Saya Mi

Žáner: Romantika

Napísané v roku 2013



Chlad, mračná, sneh, ľad, vietor. Nastala zima a so zimou prichádzajú Vianoce. Japonci trávia Vianoce s priateľmi, či s milujúcou osobou a zabávajú sa. Vianoce nepatria medzi ich tradičné sviatky. No podaktorí Japonci Vianoce vnímajú emocionálnejšie, ako ktorýkoľvek iný. Niektorým Japoncom je dokonca vzácny samotný sneh. V mnohých častiach Japonska sneží zriedkavo.

Shizuoka. Mesto, v ktorom sneží zriedkavo. Práve teraz nastal ten čas, kedy zima obdarila toto mesto snehovou pokrývkou. Dievča, ktorej čierne husté havranie vlasy obohacovali jej bledú tvár, bolo vo svojom živle. Jej meno totiž znamená presne to, čo miluje - Yuki - sneh. Práve hľadela cez okno a pozorovala tú nádheru. Na mieste dlho nevydržala a tak odcupotala do svojej izby, kde na seba hodila svoje obľúbené veci.

O hodinu bola kompletne pripravená. Prečo až o hodinu? Lebo sa mala stretnúť s jej priateľom, s ktorým sa pred rokom rozišla. Yuki žila rok v Európe. Vrátila sa pred niekoľkými dňami. Niekedy spomínala na to všetko, čo zažila. Neuveriteľné, nádherné, nezabudnuteľné zážitky. Pri jej myšlienkových pochodoch si užívala počasie a vybrala sa von z mesta. Sama nevedela, prečo sa majú stretnúť. Nerozišli sa v zlom, no predsa len má človek z budúceho stretnutia zmiešané pocity. Snažila sa na to príliš nemyslieť a venovať úplnú pozornosť okoliu.

Konečne sa začala rozhliadať okolo seba. Ľudia boli plní radosti a užívali si Vianočný čas. Veľa skupiniek mladých ľudí vychádzali a prichádzali do reštaurácií, barov, či kín. Dospelí tvrdo, no s úsmevom na tvári pracovali. Malé deti pobehovali po parku, stavali snehuliakov, iné sa guľovali a smiali sa. Na Yukinej tvári sa objavil spokojný úsmev. Po chvíli si upravila ramienko na kabelke, no nezastavovala sa. Čoskoro vyšla na námestie, na ktorom sa hmýrilo veľa ľudí okolo obrovského vianočného rozsvieteného stromčeka. Nádherné. Na chvíľočku sa pozastavila a pozorovala tú nádheru. No netrvalo to dlho a tak pokračovala ďalej.

Ocitla sa na kraji mesta a uvedomila si, že je tu možno zbytočne. Pred rokom si sľúbili, že sa stretnú pred staršou, no za to veľmi zachovalou krásnou tradičnou budovou.

Začalo sa stmievať a Yuki kráčala popri jazere. Na druhej strane má byť on. Zhlboka sa nadýchla, zhlboka vydýchla. V tej chvíli bola zima očarujúca. Všade naokolo bolo nasnežené, jazero bolo zamrznuté a jemné vrstvy snehu sa leskli vo svite čoraz žiarivejšieho mesiaca. Okrem toho... Vec, ktorá prinášala svetlo a teplo bola tá budova oproti. Yuki sa tam pobrala rýchlejším krokom. Takmer nedýchala, keď bola čoraz bližšie a bližšie k budove.

Stála pred budovou a zvnútra bolo počuť hlasy veselých mužov a žien a hudba. Pousmiala sa. Pri tom sa niekoľko krát poobzerala okolo seba, no toho, koho tu čakala, niet. Zahľadela sa na vchodové drevené dvere a rozmýšľala, či má vstúpiť dnu. Nedohodli sa, že sa stretnú vnútri, ale vonku. V tom začula vzdialené kroky. Vypleštila pred seba oči. Nechcela sa obzrieť. Sama nevedela prečo. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Zabudla aj na to, že jej je zima.

"Yuki?" oslovil ju ten známy mužský hlas. Nie len známy mužský hlas. Veľmi príjemný. Yuki sa pomaly otočila. Pohľady sa im stretli. Naozaj stál pred ňou.
"Sota!" zvolala prekvapene.
"Ty si naozaj nezabudla." Povedal zamyslene a zároveň radostne.
Yuki na to prikývla. "Ty tiež."
V tom nastalo to zvláštne ticho, ktoré sa začalo čoraz viac a viac podobať na trápne ticho. Chodili spolu rok. Keď mala odísť, rozišli sa. Rok sa nevideli. Má pocit, že obaja nevedia, prečo sa v skutočnosti rozišli. Bolo to preto, aby si dali vzájomnú voľnosť? Aby to nebolo zbytočne všetko uponáhľané? Obaja sa pri ich myšlienkových pochodoch na seba zahľadeli. V tom Sota urobil niečo, čo by Yuki v takejto situácii hneď nenapadlo. Objímal ju. Objímal ju pevne, no zároveň tak, aby ju nerozpučil. Objatie mu pomaly opätovala.
"Som rád, že si na seba dávala pozor a vrátila sa v poriadku." Povedal starostlivým hlasom.
"Veď sme sa rozišli..." odvetila potichu.
"Síce nie sme spolu, ale to neznamená, že mi na tebe prestalo záležať."
Yuki mu na to nič nepovedala, no zahrialo ju pri srdci. Cítila to isté. Neustále sa držali v objatí. Po chvíli obaja zacítili, ako začal pomaly a jemne padať sneh. Bolo to nádherné. Obaja zdvihli hlavy k oblohe a usmiali sa. Mesiac svietil v plnej kráse, ktorá dopadala na zasneženú krajinku.
Obaja sa na seba pozreli.
"Je Štedrý večer. Môžem ťa teda pozvať na večeru?" spýtal sa jej tak milo, až to Yuki takmer vyrazilo dych. Predsa len, rok je rok.
"Počkaj!" vydala hneď na to zo seba a pustili sa.
"Hm?" spýtavo na ňu hľadel.
Čiernovlasé dievča s vačku vytiahlo malú škatuľku a otvorilo ju. Sota prekvapene zažmurkal.
"Stále ich máš?"
Yuki prikývla a vzájomne si dali na krky strieborné prívesky, ktoré boli v tvare polovičatého srdca. Znova tie pohľady, ktoré hovorili o všetkom. Nemuseli viesť zbytočne dlhé rozhovory o tom, čo bolo, to je a čo práve bude práve s nimi dvoma. Všetko si už povedali. Všetko si vidia práve v ich očiach, ktoré sa do seba vpíjali tak, ako pred rokom. Bolo to krásne, tajomné a v tú noc čarovné.
"Dostal som jeden z najkrajších darčekov." Povedal Sota tajomne.
Čiernovláska zdvihla pohľad a zažmurkala naňho ako malé dieťa, ktoré to chce ihneď vedieť: "Aký?"
"Všetko, čo chcem na Vianoce, si ty." Povedal tak láskyplne, že Yuki mala pocit, že lieta v oblakoch. Je to veľmi vzácne, keď to povie práve osoba ako Sota.
Yuki sa pomaly zdvihla na špičky a jej pery sa jemne dotkli tých Sotovych. Ten ihneď začal spolupracovať a mierne sa naklonil tak, aby nemusela Yuki stáť na špičkách. Ale predsa, bolo to rozkošné.
Po chvíli sa obaja od seba odtiahli, usmiali sa na seba a ruka v ruke kráčali bližšie k budove a vošli dovnútra.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama