Remember me

27. prosince 2017 v 19:59 | Saya Mi

Žáner: Tajomné, romantické, 15+
Napísané v roku 2016


Sedím na parapete a hľadím na okno, na ktorom sa mihotajú dažďové kvapky. Je počuť ako si dážď starostlivo vyberá vhodnú melódiu. Ten zvuk je upokojujúci. Cítim, ako všetko negatívne zo mňa vychádza von a stráca sa niekde v diaľke.
Prejdem si rukou po mojich hustých bledohnedých vlasoch. Hľadím na to, ako sa kvapky hrajú na okne, pričom sa k nim neustále pridávajú ďalšie až kým ich celkom nenahradia a oni skončia na dne.
Je to zaujímavé. Nie len dažďové kvapky končia na dne, niekde tam dole.

Po chvíli moje sivé oči zaostrili na môj odraz v okne. Moja tvár sa príliš nezmenila. Vzhľadom určite nie.
Moje myšlienky padajú a nahrádzajú ich zas ďalšie. Tak ako aj dážď.
Dážď je dobrý priateľ. Nemusím mu nič hovoriť, lebo vie, čo sa so mnou deje. Vie, že o tom nemusím hovoriť nahlas.
Sklopila som pohľad a oprela sa bokom hlavy o okno. Zvuk dažďa mi pripomína toho toľko...

Znenazdajky som otvorila oči a opäť sa zahľadela na svoj odraz, ktorý...
Zaklipkala som očami. Búšenie srdca sa stupňuje každou sekundou, žily mi navierajú na rukách. Žalúdok sa snaží pohnúť z miesta a tak cítim mierne otrasy, až sa nakoniec celý stiahne.

Odraz toho muža ma celkom uchvátil. Tmavohnedé temné oči hľadia na mňa, jeho vážny výraz ma núti k tomu, aby som naňho hľadela s obrovským rešpektom. Čierne husté vlasy má neposlušne padnuté na čele, avšak boky má starostlivo a dôkladne podstrihnuté tak, aby mu nezavadzali pri ušiach.
Môj hrudník sa mimovoľne pohol nahor a po chvíli nadol. Zabudla som, že som sa zhlboka nadýchla a potom vydýchla. Moje telo to urobilo samo. Vie, že potrebujem aj dýchať pri tom pohľade na záhadného muža, ktorý odomyká moje temné zákutia.

Nedokážem sa pohnúť. Niečo mi v tom bráni aby som sa presvedčila o tom, že v izbe nie som sama. Môže to byť naozaj len odraz. Môže to byť výplod mojej fantázie. Nie len muži majú bohatú fantáziu o ženách, ale aj ženy o mužoch. Avšak my to dokážeme podať na úrovni, či zakryť rôznymi diplomatickými spôsobmi.

Ozvala sa silná búrka, ktorá ma poctila svojou návštevou aj napriek tomu, že som podskočila na zadku.
Je to nečakaná návšteva. Rovnako ako aj odraz, ktorý už viac nepatrí mne, ale tomu mužovi. Tomu mužovi, ktorého... keď sa moje oči presunuli na jeho úzke pery... Zalapala som po dychu a pichlo ma pri tom pri srdci. Ruku som automaticky zdvihla a priložila na miesto, kde je moje srdce a snažila sa upokojiť. V tej chvíli som musela uhnúť pohľadom.

Po tom, čo ma moje vlastné telo varovalo, poslúchla som. Upokojila som sa a teraz opäť hľadím na jeho odraz. Nepohol sa ani len na chvíľu. Jeho vážny a tvrdý výraz je rovnaký. Jeho oči sú čoraz viac temnejšie a temnejšie, aj keď... možno si to len nahováram.

Pohrmieva.
Cítim úľavu a odvážim sa otočiť.

Hľadím na vysokého muža v čiernej košeli a nohaviciach. Je mocný. Vyzerá tak. Jeho pohľad mi to práve potvrdzuje. Ten jeho drsný nemilosrdný pohľad. Hľadí na mňa zhora.

Vadí mi, ako sa na mňa pozerá. Nie je niečo viac ako ja.
Zosadnem z parapety a zisťujem, že je skutočne vysoký. Možno preto ten jeho pohľad.
Ale to ho aj tak neospravedlňuje.
Čo robí v mojej izbe?

O krok ustúpim.
Prečo som vôbec ustúpila?
Moje vlastné telo ma neposlúcha. Robí si čo chce. Moja hlava rešpekt nemá, ale moje telo áno?
Odfrknem si nahlas pozerajúc niekam inam, len nie naňho.

No aj tak, po chvíli sa naše oči stretnú, začnú sa rozprávať, avšak naše ústa...
Podišiel bližšie ku mne a ja som automaticky ustúpila.

"Bojíš sa ma?" zaznel jeho zamatový, no za to tvrdý hrubší hlas, ktorý roztancoval môj žalúdok a... podbruško.
Naprázdno som prehltla a pokrútila hlavou. Prešla mnou triaška a chytila som sa za ramená.
Opäť urobil krok vopred. Je si istý tým, čo robí. Je to na ňom vidieť. Je to z neho cítiť.
Tento krát som sa z miesta nepohla. Stojím tam ako päť peňazí. Ako keby som sa pred ním natoľko zmenšila, že nič nezmôžem.
"Nepamätáš sa na mňa?"
Jeho hlas mi spôsobuje po tele niečo, čo som... stehná pomaly sťahujem k sebe... pociťujem inú potrebu. Potrebujem ho k tomu. Až potom sa konečne ozval môj mozog a ja som si uvedomila... tú otázku. Či sa naňho nepamätám?

Nastala tá tichá chvíľa, ktorú mierne prehlušuje dážď. Sem-tam zahrmí, akoby aj samotné počasie niečo riešilo.

"Nie," vydýchla som nakoniec a prestala si zvierať ramená. Nepamätám sa naňho a to som ho očami od hlavy až po päty skenovala viackrát a robím to tak doteraz, lebo...
Niečo ma na ňom priťahuje a preto je celé moje telo zblbnuté - roztrasené...
Podišiel ku mne bližšie a bez váhania rukou siahol po mojej šiji, ktorú intuitívne začal jemne masírovať.
Keď sa jeho prsty dotkli mojej pokožky, privrela som oči, ale ústa som mala pevne zatvorené a len som prudšie dýchala nosom.
Nedokážem sa naňho pozrieť, lebo... lebo sa cítim trápne. Som ako mladá školáčka, ktorá po prvý krát zacítila vzrušenie. Moje líca sa sfarbujú do červenej farby a ja sa bojím niekam pohľadom "švihnúť". Viem, že keby mu hľadím do tváre, prepadnem sa pod zem.
Jeho druhá ruka sa pridala s masážou na druhej strane a ja som sa tomu oddávala, aj keď by to pre niekoho mohla byť obyčajná masáž.
Pre mňa je to niečo viac.

Naklonil sa ku mne a perami sa jemne obtrel o moje ucho, "Pomôžem ti spomenúť si," šepol.
V tej chvíli som tak veľmi zalapala po dychu, až sa mi z úst vydral tichý vzdych. Moje zreničky sa rozšírili a vystrašene hľadím cez jeho plece pred seba. Môj hrudník sa od toľkej nervozity a vzrušenia zdvíha, ako keby mal vybuchnúť.

Občas som pri tom všetkom zachytila dážď, ktorý sa dopĺňa s búrkou. Kto hovorí, že s dažďom prichádza melancholická, či pesimistická nálada? To je hlúposť...

Prestáva ma pomaly masírovať a jeho pravá ruka sa presúva k mojich vlasom, ktoré následne na to začal pevne zovierať.
Zabolelo ma to a chcela som syknúť, ale nesykla som. Vydržím to...
Zisťujem, že mi je to príjemné. Správa sa, ako keby som patrila len jemu.
Ako keby môj vzdych bola dostačujúca odpoveď.
Narovnal sa, ale len natoľko, aby boli naše tváre len niekoľko milimetrov od seba a ja som v tej chvíli prestala dýchať, až mi očervenela celá tvár.

Mdloby začali otupovať moje zmysly a tak som sa automaticky pomaly a opatrne nadýchla, ako keby... ako keby... nechcem narušiť túto chvíľu.
Jeho ľavá ruka sa stiahla z mojej šije a prstami začal prechádzať po mojom krku. Robí to pomaly, robí to starostlivo, užíva si to.
Hľadím na jeho tvár, ktorá je plná... spokojnosti. Je spokojný s tým, čo robí. Je spokojný s tým, čo vo mne vyvoláva. Je si istý tým, že si naňho spomeniem.
Jeho temné oči obkolesia tie moje svetlé. Nemám kam ujsť. Nemôžem ujsť. Drží ma vo svojej moci. Nedokážem ani len pohľadom uhnúť.
Jeho oči sa vpíjajú do tých mojich a tie moje zas do tých jeho.
V tom sa zablýskalo a ja som na okamih videla jeho dokonalú tvár vo svetle. Až vtedy som si všimla jeho jazvu ťahajúc sa od začiatku ľavého obočia, krížom cez nos, končiac na pravom líci.

Neviem prečo som si to nevšimla skôr, ale nie je to podstatné. Podstatný je on.
Nevadí mi to. Je dokonalý. Pre mňa je dokonalý. Nedokážem to skrývať.

Mýlila som sa.
Nie, ani my ženy sa nedokážeme správať vždy tak, ako je treba. Nie vždy dokážeme skryť všetko, čo potrebujeme. Nie vždy to dokážeme.

Deň strieda pomaly noc. Jeho tvár je temnejšia než predtým. Mám pred ním rešpekt, ale nebojím sa ho.
Nebojím sa jeho prítomnosti.
Bojím sa jeho neprítomnosti.

"Potrebujem si spomenúť..." šepla som takmer nečujne zatajujúc dych.
Už niekoľko rokov žijem sama, ďaleko od rodiny. Po tej nehode sa mnohé zmenilo a ja som doteraz neprišla na to, kto som, kto mi bol drahý... Zvykla som si na to a žijem nový život.
Avšak...
Už sa to viac nedá...
Prišiel on...

Majetnícky si ma prudko pritiahol k sebe a v tej chvíli som pocítila strach.
"Spomenieš si," zdôraznil zamatovo-hrubým hlasom a v tom som zacítila jeho dych na mojom krku.
Napla som sa a moje srdce si začalo hľadať cestu už aj cez krk, lebo to, čo vo mne vyvoláva, je príliš veľa emócií a pocitov na takú ženu ako som ja. Moje telo to nezvláda.
Jeho pery sa jemne dotkli môjho krku a v tom momente sa do mňa vliala nespočetná túžba a vzrušenie.
Moje kolená sa roztriasli a cítim, ako sa mi vlastné nohy rozpadnú, ak niečo nespravím.
Ten nátlak nedokážem viac vydržať.
Prudké búšenie srdca.
Pulzovanie a navieranie žíl.
Skrúcanie podbruška a môjho hrudníka od toľkého vzrušenia.
Ruky som položila na jeho tvár, ktorú som si pritiahla k tej mojej.

Teraz sa naše nosy mierne opierajú o seba a ja sa nezmôžem na nič iné len, "Pomôž mi spomenúť si."
Naše pery sa hneď po tom spojili ako keby boli kedysi dávno jedny, patrili k sebe a stále k sebe patria. Už tu viac nie je len dážď, ktorý vie ako sa cítim.
Moje telo pocítilo len chvíľkovú úľavu. Chcem viac. On to chce tiež. Prúdi medzi nami energia, ktorá nás k sebe ťahá už od začiatku. Nemôžem tomu zabrániť. Chcem sa tomu poddať. Chcem sa poddať jemu a poslúchať ho. Cítim, že je to tak správne. Aj teraz ho poslúcham.
Môjho trička sa ľahko zbavil a ja som mu rada pomohla tým, že som vystrela ruky na hor. Vlasy sa mi pritom rozstrapatili, ale on nimi šikovne šklbol a opäť ich má v hrsti.
Páči sa mi to. Táto bolesť je celkom iná. Je rozpaľujúca, vzrušujúca.
Rukami som nahmatala gombíky na jeho košeli a snažila som sa toho čo najskôr zbaviť. Moje ruky sa priam trasú a nakoniec mi robí problém už len posledný gombík.
V tom som pocítila jeho ruky na tých mojich. Pomohol mi odopnúť ten posledný gombík a jeho pery sa prisali na môj krk. Jeho svalnaté telo ochraňuje to moje, keď sa naše telá dotýkajú... som bezmocná.
Nakoniec sa zbavil aj mojej podprsenky a ja som ho len poslúchla, odtiahla sa, aby ju mohol odhodiť preč.
Keď si ma opäť pritiahol k sebe, zacítila som, ako sa mierne napol a rukami sa nakoniec pomaly a trpezlivo dostal k môjmu hrudníku.

Musím si spomenúť. Musím ho mať. Musím vedieť, kto to je.
Nevyhoviem len jemu, ale aj sebe. Svojej odomknutej temnej, dávno zabudnutej, stránke.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama