Protector - 3. kapitola - Starčekov príbeh

27. prosince 2017 v 15:53 | Saya Mi

Hnedovlasý muž hľadiac do zeme sa pomalými krokmi presúval pomaličky ďalej po hlavnej ulici. Občas zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Po chvíli oči otvoril a vydýchol. Všade naokolo bol pokoj. Jediné čo bolo niekedy počuť, boli hlasy ľudí vedúcich rôzne konverzácie a občas aj smiechy. Z vonku bolo vidieť do niektorých domov na krásne bledé tváre žijúcich umení - Geishe a Maiko. Ak by každý tak vnímal okolie ako teraz Hajime, naplnila by ho nádhera.

Zabudol skontrolovať čas. Zastal. Pozrel sa teda na hodinky, ktoré ukazujú jedenásť hodín. Ruka mu opäť ovisla a pridala sa k tej ďalšej. Pokračoval ďalej v ceste, no zmenil trasu a pomaly sa pobral k štvrti, kde sídli jeho hotel. V tom niečo puklo. Bol to zvuk podobný puknutiu drievka, no počas tichej noci to bolo počuť dostatočne zreteľne. Hajime sa automaticky otočil a jeho zreničky sa rozšírili. V diaľke zazrel tmavú siluetu postavy, ktorá sa nedala identifikovať, keďže bola celá v čiernom a zakrýval ju čierny plášť s kapucňou. Postava sa ale nenechala dlho sondovať, bolo to len niekoľko sekundové stretnutie. Zmizol niekde spomedzi domy. Ešte chvíľu tam len tak stál na mieste očakávajúc, že to zazrie opäť, no márne. Začína mať pocit, že nie je s ním niečo v poriadku. Strach nepociťuje, ale zvedavosť obsadila veľké miesto v jeho vnútre. Pokrútil mierne hlavou a pokračoval vo svojej ceste.

Konečne sa ocitol v hotelovej izbe. Bola maličká, ale útulná a každý by sa tu cítil ako doma. Zasunul za sebou dvere a jeho bosé nohy si užívali príjemné teplé rohože tatami zo slamy a jemného rákosia pokrývajúce podlahu izby. V tom začul, ako sa vonku rozpršalo. Zvuk dažďa bol preňho upokojujúci. Stál pri okne a hľadel do neznáma. Táto chvíľa ale rýchlejšie ubehla ako čakal, pretože únava je niekedy silnejšia ako sa zdá. Ľahol si na *futon a zakryl sa. Jeho telo bolo spokojné, duša žiaľ nie. S Kyotom sa zoznámil celkom slušne, avšak neprišiel si obzerať mesto. Chcel nájsť odpovede na jeho otázky týkajúce sa najmä Asami.

Nastala jasná noc, dážď pomaly utíchal, až sa nakoniec celkom vytratil. Hnedovlasý muž pokojne spal, avšak jeho spánok netrval dlho. Pomaly otvoril oči a v tom videl, ako niekto pri ňom sedí a je mierne naklonený k jeho tvári. "Asami?" sťažka vydýchol, aj prehltol, jeho omámený a očarovaný pohľad patril len a len jej. Nádherná bledá tvár sa usmiala a vzdialila sa od jeho tváre. "Si to ty?" vydal zo seba stále prekvapene a pomaly sa usadil, pričom si ju prezeral. Vlasy mala učesané dozadu a tmavomodrá *yukata zvýrazňovala jej bledé ruky a tvár.
Sedela vzpriamene na pätách pozerajúc naňho a nakoniec pomaly prikývla. "Nezabudol si," začul ten neutrálny tón v hlase. Akoby začul zvonček. Jej hlas bol taký pokojný a príjemný na počúvanie.
"Ako by som mohol na teba zabudnúť?" odvetil jej otázkou hľadiac do jej tmavohnedých očí, z ktorých bolo ťažko niečo vyčítať. Niečo sa mu nezdalo a očami prešiel po celej miestnosti. "Je to len sen?" zastavil sa opäť pri nej.
Pousmiala sa a jej tajomný pohľad z neho nespúšťala. Bola ako spomienka, ktorá sa tu len tak objaví na volanie. Je to neuveriteľné. "Čo je to sen, Hajime?" odpovedala mu otázkou a mierne naklonila hlavu na bok premeriavajúc si ho.
"Si skutočná?" v hlave mal mnoho otázok a túto situáciu a jej zjavenie si nevedel vysvetliť.
"Je toho na teba príliš. Skutočná som a aj budem..." nedokončila, zdvihla pomaly pravú ruku smerom k nemu a priložila ju na miesto, kde má srdce, "..tu," dokončila a ruku pomaly odtiahla, pričom mu venovala pokojný úsmev. "Mal by si si ľahnúť, noc sa ešte neskončila," rozlúčila sa s ním týmito slovami a ani si neuvedomil kedy upadol do hlbokého spánku.

Ihneď sa posadil. Začal sa rozhliadať okolo seba. Ranné slnečné lúče pomaličky prenikali do izby. Nikto, okrem neho, v miestnosti nebol. Nemohol si pomôcť. Má pocit, akoby sa to skutočne stalo. Takýto živý sen dávno nemal. Chvíľu len tak sedel pozerajúc pred seba, až sa nakoniec premohol, vstal a ihneď išiel do kúpeľne.

Pripravený sa rozhodol vydať do ulíc Kyota. V uliciach boli rôznorodé trhy a tak sa rozhodol ochutnať niečo z tých omamných voňavých a dobre vyzerajúcich jedál. Ľudia boli veľmi milí a prívetiví. Keď bol jeho žalúdok dostatočne naplnený tými vynikajúcimi pochúťkami, začul niečí známy hlas.
"No tak, starček! Porozprávaj nám príbeh!" zvolalo jedno z detí.
"Áno! Chceme to počuť!" pridali sa ďalšie.
Hajime podišiel bližšie a všimol si známeho starčeka, ktorého spoznal včera v reštaurácii, ako si tak spokojne vysedáva na rohu ulice, len niekoľko metrov ďalej od trhov. Deti okolo neho skákali a hrali sa, no nakoniec sa spojili a snažili sa ho presvedčiť, aby im porozprával príbeh.
"Dobre teda!" zvolal so smiechom, čo ihneď deti upokojilo a posadali si okolo neho. Starček všetkým venoval veľmi milý úsmev, až sa mu oči smiali, do ktorých mu nebolo vidieť a zhlboka sa nadýchol. "Jednej pokojnej a nádhernej noci," začal očami sledujúc ich reakcie, "kráčal som ulicami tohto starobylého mesta. Hviezdy na nočnej oblohe žiarili, obohacovali ju rovnako ako aj mesiac. Užíval som si ten nádherný čas."
Hajime sa starčekovi a deťom pomaly otočil chrbtom a keď spravil niekoľko pomalých krokov ďalej s tým, že bude pokračovať vo svojej ceste...
"Netrvalo dlho a prerušil to neznámy muž," zdôraznil starček a v tom Hajime zastal a otočil sa k starčekovi naspäť. Ich pohľady sa stretli. "Ten muž nemal dobré úmysly, deti moje!" zvolal vážne a vztýčil ukazovák na znak pozoru.
V tom bolo počuť ich prekvapené reakcie.
"Chcel všetko, čo som mal so sebou! A ja som mu bez slova dal všetko, čo som mal.."
"Čo si mal vtedy so sebou, starček?" opýtalo sa jedno dieťa zvedavo.
"Hahaha! Kľúče od môjho domu!" odvetil so smiechom.
Hajime postával popri deťoch a pozorne počúval.
"Neveril mi, že som mu dal všetko, čo som mal. Nebol príliš múdry. Neuvedomil si, že som mu dal všetko! Vytasil na mňa čepeľ! Zlovestne kričal a vyhrážal sa mi, že ak mu všetko nedám, zabije ma," stíšil hlas a deti zhíkli.
"Čo sa stalo potom?" ozval sa zvedavý chlapec.
"Predo mnou sa objavila nejaká osoba. Nevidel som tvár. Dlhý čierny plášť zakrýval celú postavu vrátane hlavy. Tá osoba mi bola otočená chrbtom. V tej chvíli som ani nedýchal. Nezaregistroval som, kedy sa predo mnou len tak objavil! Nevedel som, či je to muž alebo žena. Bol som v pomykove, z miesta som sa ani nepohol!"
"Husté!" zvolal chlapec.
"Tá osoba vytasila katanu. Nezaútočil, no zostal v obrannom postoji. Ten muž, ktorý odo mňa vymáhal veci, sa zľakol. Uvidel som ho už len utekať, no tá postava predo mnou sa neotočila! Katanu si pomaly schoval, vztýčil ľavú ruku tak, aby som videl, že má moje kľúče. Pomaly a opatrne som si ich vzal, pričom som sa viac krát poďakoval a uklonil sa. Z neho ani len hlas nevyšiel! Nevedel som, čo robiť, chcel som vedieť, kto ma to zachránil! No než som sa zmohol aj na iné slová ako ďakovné, osoba zmizla," veľa krát pri tom gestikuloval rukami, vypliešťal oči a zvýrazňoval niektoré pasáže.
"Wuá!" zhíkli deti nadšene.
"A tak som tú osobu pomenoval Ochranca," dokončil pokojne očami prečesávajúc okolie.
Hajime začul nadšené reakcie detí. Zamyslel sa. Chcel zaujať deti alebo sa to naozaj stalo?
"Starček! Vy máte úžasnú fantáziu!" ozvalo sa jedno dievčatko nadšene.
"Moja milá, to sa aj naozaj stalo! Príbeh je od začiatku až do konca skutočný!" odvetil, pričom to zdôrazňoval vztýčeným ukazovákom, no po chvíli si preplietol prsty a spokojne sa usmieval na všetkých okolo seba.

Vysvetlivky:
*Futon: Futon je tradičná japonská "posteľ", ktorá sa skladá z obliečok, deky a flexibilného matracu, ktorý je vyrábaný z prírodných materiálov. Je dobrý pre zdravý spánok. Sú kvalitné a praktické.
*Yukata: Yukata je japonský tradičný odev, príležitostné letné kimono zvyčajne vyrobené z bavlny alebo syntetickej tkaniny. Yukatu nosia muži aj ženy. Rovnako ako iné formy tradičného japonského odevu, yukata je vyrobená s priamymi švami a širokými rukávmi.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama