Protector - 2. kapitola - Starček a kuchár

27. prosince 2017 v 15:51 | Saya Mi

Tmavovlasý muž zaklopal na drevené dvojité dvere. O chvíľočku už aj začul kroky a v tom sa dvere otvorili. Stála v nich nižšia útla čiernovlasá žena a prekvapene zažmurkala.
"Hajime?" oslovila ho ešte viac prekvapeným hlasom.
"Si prekvapená?" spýtal sa jej bez akejkoľvek emócie.
Erin stisla pery tak, že jej neboli vidieť a nakoniec ho pustila ďalej. "Čo potrebuješ?" spýtala sa ho zvedavo, keď vošli do obývačky, kde ho usadila.
"Chcem vedieť, kde sa nachádzajú telá tých, ktorí sa nemohli dostať von z budovy," odpovedal rázne pozerajúc na ňu.
Čiernovlasá žena naprázdno preglgla, bez slova pred nich naliala čerstvý zelený čaj a sadla si oproti nemu, pričom si preplietla jej plnoštíhle prsty. "Našli sa telá vedcov. A keďže ubehol týždeň od toho incidentu, dávno sú niekoľko stôp pod zemou. Nesleduješ správy?" nadvihla jedno obočie, zdvihla šálku horúceho čaju a veľmi opatrne a pomaly si odpila.
Hajime po nej zazrel a naklonil sa k nej. "Naozaj si myslíš, že ma zaujíma, kde sa nachádzajú telá tých najväčších a najšialenejších vrahov v Japonsku?"
Jeho reakcia bola pre Erin desivá. Nikdy sa takto nesprával. "Nie," pokrútila hlavou, položila šálku na stôl a sklopila pohľad.
"Tak?"
"To telo, okrem Ichira a Hikara, sa doteraz nenašlo, Hajime. Rada by som ti povedala viac, ale viem len to čo bolo v správach," odpovedala potichu a pozrela naňho s obrovským rešpektom, ale zároveň aj strachom.
"Kto by mohol vedieť viac?" jeho tón sa nezmenil. Rázny a vážny. Rýchlo si odpil z čaju. Najradšej by jej venoval niekoľko veľmi nepekných slov za to, že sa zmienila o Asami ako len o tele, pretože z Erin stihol vyčítať, akoby sa začala zmierovať s tým, že ak sa aj vôbec nájde, je dávno mŕtva. Niet sa čomu čudovať, všetci videli ako bojovala s vlastným otcom a obetovala sa pre blaho ostatných a tak sa zbavila ďalšieho šialenca. Ale aj tak, "to telo" má meno.
Jeho bývalá kolegyňa sa pomrvila na sedačke a nevedela, kam sa má pozrieť. Atmosféra bola čoraz temnejšia, vzduch akoby sa zhusťoval každým slovom vychádzajúceho z Hajimeho úst.
"Erin," oslovil ju ráznejšie a zamračil sa na ňu.
Čiernovláska zachytila jeho pohľad. "Haku. On.. vieš, že ho nemôžu nikde nájsť. No Kohaku sa veľa krát zmienil o jeho rodnom meste. Možno tam nájdeš odpovede."
V tom sa ten rázny a nepríjemný Hajimeho výraz zmenil. "Haku?!" spýtal sa jej neveriacky.
"Čuduješ sa?" prižmúrila oči. "Haku a Asami sa poznajú veľmi dlho. Vedel viac, ako si myslíš. Kohaku síce bol náš vodca, ale nikdy nevedel toľko koľko Haku," vysvetlila mu vážne, pričom mu priamo hľadela do očí akoby v nich hľadala toho starého milého Hajimeho, "Čo chceš nájsť, Hajime? Jej pozostatky, jej telo..."
"Tak dosť!" zavrčal.
Nastalo ticho. Erin naňho skúmavo hľadela a nepovedala vôbec nič. Hajimeho výraz sa nezmenil a po chvíli radšej od nej odvrátil pohľad.
"Prijmi realitu takú aká je," ozvala sa a keď dopila čaj, vytratila sa z miestnosti.
"Realita sa dá zmeniť, keď človek verí," povedal tak, aby ho počula.
Čiernovlasá žena sa vrátila naspäť a sadla si oproti nemu. "V tom prípade ti želám čo najviac šťastia," povedala tvrdo, bez emócií. Nezdalo sa jej rozumné, aby sa človek utápal v minulosti.
"Rodné mesto?" spýtal sa jej, akoby to ani nepočul.
"Kyoto, historická časť mesta," hneď ako to vyslovila, Hajime bez slova odišiel. Erin sa neunúvala za ním otočiť, len si povzdychla a pokrútila hlavou. Potom jej pohľad padol na mobil, ktorý má položený na malom stolíku vedľa sedačky. Natiahla sa za ním, chytila ho a pohotovo urobila niekoľko jednoduchých ťuknutí na vytočenie čísla.

Hajime bol odhodlaný a nasadol na prvý vlak, ktorý išiel do Kyota. Už viac neboli skupina. Všetci žili na iných miestach, nie na tom istom. Zbrane, autá a ďalšie veci, ktoré prakticky patrili vedcom, zničili. Až na katany. Tie vedcom nikdy nepatrili. O tie sa postaral Kohaku a vrátil ich pôvodným majiteľom, zvyšné venoval múzeám.

Tmavovlasý pochmúrny muž sedel vo vlaku a očami prebodával okolitých ľudí. Nakoniec sa zahľadel na svoju katanu, ktorú si mohol sám vybrať a je totožná s Asaminou katanou. Áno, jemu ten meč zostal. Niesol preňho veľký význam a vďaka Kohakovi mu oficiálne patrí, takže žiadne opletačky a zbytočné papierovačky sa nekonali. Jeho oči skúmali okolie tam vonku a opäť sa jeho myšlienky spojili so spomienkami na Asami a posledné udalosti. Stále nedokáže uveriť tomu, že zomrela. Možno v Kyote nájde odpovede. Ale, čo chce vedieť? Čo chce počuť? Za kým má ísť? V tom sa vrátil naspäť do reality, lebo zacítil niečí pohľad. Pomaly sa otočil a niekoľko miest za sebou uvidel osobu, ktorá bola celá v čiernom kimone, ktoré zväčša zakrýval plášť. Tvár zakrývala dlhá čierna kapucňa. Hajime sa nakoniec otočil naspäť a ďalej si tú neznámu osobu nevšímal. Nepriateľ to určite nebude, aspoň dúfa. Nemôže byť taký paranoidný. Po tom všetkom sa musí uvoľniť a upustiť tie podozrivé a negatívne myšlienky. Nakoniec prestal vnímať okolie a celé to cestovanie ho vábilo k malému zdriemnutiu.

"Vážení cestujúci, nasleduje stanica - Kyoto," známy hlas, ktorý pravidelne vyhlasoval príchody a odchody, prebudil Hajimeho z krátkeho spánku. Tmavovlasý muž sa pomrvil a s privretými očami sa obzeral okolo seba. Keď si všimol, že vlak o niekoľko minút zastaví, nachystal si veci. Potom pomaly vstal a presunul sa do časti, v ktorej sa vystupuje. Ešte pred tým sa otočil a tá neznáma osoba celá v čiernom bola preč.

Stanica bola obrovská a moderná. Hemžilo sa to tam ľuďmi, ktorí nastupovali, vystupovali, prestupovali, kupovali si lístky, rozprávali sa, telefonovali, čakali a podobne. Hajime sa príliš zdržiavať nechcel. Jeho kroky smerovali do odľahlej časti mesta, kde história aj naďalej žije.

Konečne sa dostal tam, kam chcel. Okolité domy boli neskutočne nádherné a také zachovalé, že ho to na chvíľu očarilo. Mal pocit, že sa preniesol do dávnych čias. Táto časť Kyota je obohatená práve tradičnými jednoposchodovými domami a mestskými domami. V tom si spomenul na záhradu a Asamin nezabudnuteľný úsmev a iskričky v očiach. Jej smiech sa mu ozýval v hlave. Ich spojené pohľady videl, akoby sa to neustále opakovalo. Tie očarujúce myšlienky mu dodali hrejivý pocit pri srdci a odvahu. Urobil krok vpred. Chcel, aby sa jeho myšlienky stali skutočnosťou. Vybral sa do najbližšieho hotela, kde si priamo zarezervoval izbu. Po ceste chodilo mnoho ľudí, rôzne páriky, deti, rodiny, ale aj *maiko a *geishe. Hotel, ktorý si vybral, je stredne veľký, izby tradičné, malé, zachovalé a útulné tak, ako kedysi.

Deň netrval večne a nastal večer. Tmavovlasý muž sa rozhodol, že zájde do najbližšej reštaurácie. Mesto bolo nádherne osvetlené, ľudia neustále niekam chodili. Hajime sa neustále okolo obzeral a videl mladé dievčatá a ženy s namaľovanými bledými tvárami a prekrásnymi hodvábnymi tradičnými kimonami. Pohybovali sa stredne rýchlo a ladne. Geisha a po boku Maiko. Táto časť sa hemžila živým umením. Ostatné ženy a muži zväčša chodili v jednoduchých kimonách. Hajime nakoniec našiel stánok s pokrytím a sedením. Úžasná vôňa viala odtiaľ a preto neváhal, vybral sa tam.
"Dobrý večer. Čo si želáte?" mierne sa uklonil vysmiaty starší kuchár, ktorému nebolo vidieť do očí, keďže sa mu až tak neskutočne smiali. Hajime sa uklonil tiež a nevedel, z čoho si má vybrať. Nakoniec sa rozhodol pre ryžové rezance so zeleninou a kúskami kuracieho mäsa. Ľudia sa v stánku neustále rozprávali, niekedy sa do konverzácie zapojil kuchár. Pousmial sa nad tým. Zákazníci sa veľa krát zasmiali nad reakciou kuchára spolu s ním, pričom pomaly jedli a popíjali. Hnedovlasý muž napokon odvrátil pohľad a hľadel na stôl. Ani si neuvedomil, že sedel po celý ten čas zhrbený a s uboleným výrazom na tvári.
"Vás niečo trápi, pravda?" ozval sa veľmi starý, no za to silný hlas. Hajimeho myklo a jeho pohľad priam "vystrelil" doprava, keďže odtiaľ začul ten hlas. Vedľa neho sedel plešatý vysmiaty starček v krémovom jednoduchom mužskom kimone, ktorého oči sa smiali veľmi podobne ako oči kuchára. Útle ruky si položil na pult pozerajúc celý čas naňho.
"Kto ste?" odpovedal mu zvedavo pozerajúc naňho.
"Dám si ramen, Samuru," starček upriamil jeho vysmiatu tvár na kuchára, ktorý sa ihneď pustil do práce. Potom sa otočil naspäť k Hajimemu, "Som len muž v pokročilom veku, ktorý nie je slepý a ani hluchý," zachichotal sa pritom a jeho šťastný výraz sa nevytratil ani na sekundu. Zvláštny to starček. Vyžarovala z neho pozitívna energia a človek mal pri ňom pocit, že sa chce o ňu podeliť s ostatnými.
"Ach..." povzdychol si Hajime a ani si nevšimol, kedy mu kuchár položil pred neho jeho objednávku.
"Len jedz, chlapče! Si mladý a potrebuješ nabrať veľa síl," opäť ten energický a milý starčekov hlas.
Hajime sa naňho prekvapene pozeral, pričom starček s jeho útlou rukou mu naznačil, aby už začal jesť. *"いただきます" [itadakimasu] povedal potichu. Jedlo chutilo vynikajúco. Výraz utrápeného muža sa zmenil na uvoľnenejší, pokojnejší. Spokojne vydýchol a pomaly pokračoval v jedení ďalej. Jeho myšlienky na chvíľu stíchli a tak konečne mohol byť len on a tie úžasné ryžové rezance so zeleninou a kúskami kuracieho mäsa, ktorých chuť bola vynikajúca. Všetko bolo naservírované tak akurát. Jedlo ulahodilo žalúdku, keďže nebolo ťažké. Práve naopak. Zasýtilo tak akurát.
"Jedlo od Samura ulahodí nie len žalúdku, ale aj mysli a duši," ozval sa starčekov veselý hlas a nakoniec sa zachihotal.
Hajime sa pozrel vedľa seba, no nikoho tam už nebolo, len prázdna miska na stole, ktorú Samuro ihneď vzal, pričom sa priateľsky usmial na Hajimeho. Hnedovlasý muž sa poškrabkal vzadu na hlave ešte niekoľko minút pozerajúc na prázdne miesto, ktoré bolo ešte pred chvíľou obsadené veselým neznámym starčekom. Príliš nerozmýšľal nad slovami, ktoré vychádzali zo starčekových úst, len ho zaujímalo, kam mohol tak rýchlo zmiznúť.

Vysvetlivky:
*Maiko: Maiko má význam "tancujúce dieťa" a je učeň Geishe v západnom Japonsku a to najmä v Kyote. Ich práca sa skladá z vystúpení v speve, tanci a hraní na "shamisen" (trojstrunový japonský hudobný nástroj) pre návštevníkov v priebehu slávností. Maiko má kimono viac okrášlené ako Geisha, pestrofarebný pás "obi" a charakterizujúci červený "golier" kimona. Maiko sú zvyčajne vo veku 15 až 20 rokov.
*Geisha: Geisha alebo "Geiko" je tradičná japonská spoločníčka, ktorá ovláda mnohé japonské umenia, ako klasická hudba a tanec. Geisha nie je prostitútka. Skúsená geisha má za úlohu zaujať hlavne inteligenciou a spoločenskosťou. Má charakterizujúci biely "golier" kimona.
*"いただきます" [itadakimasu]: Toto slovo si Japonec/Japonka hovorí pred tým, než začne jesť. Vzdáva tým úctu a vďaku za jedlo. Preklady tejto frázy sú rôznorodé, no medzi najvýstižnejšie patria: "Prijímam toto jedlo; vzdávam úctu tomuto jedlu".

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama