Protector - 16. kapitola - Niečo, čo si chcela dávno vidieť

27. prosince 2017 v 16:39 | Saya Mi

Čiernovlasá žena utekala až kým ju nezastavili zatvorené dvere.
Zastala a zahľadela sa na ne.
Roztrasenými rukami chytila kľučku a pomaly ich otvorila.
Zreničky sa jej rozšírili pri pohľade na prázdnu miestnosť, ktorá je podobná tej, v ktorej ju držali.
Ihneď odstúpila a treskla dverami.
Tam sa už nevráti.
Nikdy.

"Asami!" zakričal na ňu Haku.
Čiernovláska sa otočila a venovala mu chladný pohľad. "NEHOVOR MI TAK!" zakričala nahnevane a oprela sa pri tom o dvere.
Na chodbe sa ukázali aj ostatní.
Nemohla sa na nich pozerať.
Nie.
Odvrátila pohľad a začala zrýchlene dýchať. Nakoniec... Jej hlava sa začala pomaly a veľmi ťažko otáčať naspäť k nim. Trhla ňou, až si bok hlavy silno buchla o dvere.
"Sestrička..."
Počula jeho hlas a zistila, že je blízko nej.
Stále hľadela na stenu vedľa nich sťažka dýchajúc a zatínajúc zuby. Tento boj musí vyhrať... musí ho vyhrať!
Ruky zovrela do pästí.
"Prosím... Asami..." opatrne sa dotkol jej ramena.
Raina chcela trhnúť ramenom, avšak niečo jej v tom opäť zabránilo. Od toľkého stresu a nervozity sa začala potiť a hlavu mala pevne otočenú na tú stranu, na ktorú ju pred chvíľou dostala.
"Je koniec. Konečne budeme môcť viesť normálny život," povedal jej upokojujúcim tónom v hlase.
"ONA...." začala sťažka rozprávať, "TU..." hrudník sa jej priam neprirodzene zdvihol, "NIE JE," zdôraznila a s jej výdychom sa hrudník vrátil do prirodzenej polohy. Prečo s ňou všetci bojujú? Prečo ju konečne nenechajú tak?! Ľudia sa rodia.. a nakoniec umierajú. Tak prečo toľko boja?! Prečo!! Nedokáže pochopiť, prečo sa konečne nevzdajú!!!
Niečo ti ukážem. Niečo, čo si chcela dávno vidieť... Ozval sa známy Asamin pokojný hlas v hlave.

Otec kričí na mamičku, ktorá sa ho snaží upokojiť. Stojím pred nimi a hľadím na tú hádku so slzami v očiach. Ledva vnímam, čo to vlastne kričí. Celá sa roztrasiem a horko zaplačem.
"Asami, moja zlatá... neplač," prihovorí sa ku mne moja milá mamička.
"Sem sa pozeraj, keď rozprávam!!!" vrieska po nej ako zmyslov zbavený a tak odo mňa odvráti pohľad, ktorý následne na to zabodne do otca.
"Nevrieskaj po nej!" skríkol Haku. Otočím sa dozadu, aby som naňho videla.
Stojí tam mladý chlapec plný odhodlania a zamračene hľadí na nášho otca. Ruky má zovreté až tak veľmi, že sa jeho päste trasú. Sebaisto podíde k nám, postaví sa pred mamičku a zdola hľadí otcovi do očí.
"Je to naša mama, správaj sa k nej slušne!!" zvolal nahnevane.
"Haku, prosím..." šepla naša mamička.
Otec naňho hľadí a uškŕňa sa, "Veď vy ešte uvidíte.."
Ani som si nevšimla, kedy podišla ku mne Ayano a chytila ma za ramená.
Obidve sme si vymenili pohľady plné nepríjemných pocitov. Je mi smutno. Mamička sa snaží a otec si to neváži. Začal sa správať čudne. Prečo sa tak správa? K mamičke je zlý a k nám tiež.
Keď tak hľadím na svojho bračeka, veľmi chcem byť ako on. Je statočný. Chráni našu mamu. Nebojí sa ničoho.

Raina až takmer prestala dýchať, keď začala pociťovať to, čo malá Asami. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Toľko smútku a bolesti v takom malom človekovi. Ako to vôbec dokázala zniesť?
Ale... toľko odhodlania a statočnosti v takom malom chlapcovi...

"Tak dosť Hizashi! Dosť! Počuješ?! Odchádzam s deťmi, lebo sa to nedá vydržať! Tvoje správanie... začal si sa zle správať... stále rozprávaš o nejakých pokusoch na ľuďoch... Stále.. stále o tom rozprávaš a nás si si prestal nevšímať... Všimneš si nás jedine vtedy, keď nám potrebuješ ublížiť!" mamička hovorí smutne a nahnevane zároveň. Je to počuť, pretože kričí so vzlykaním.
Okamžite zosadnem zo sedačky a utekám do kuchyne.
Moji rodičia stoja oproti sebe a hádajú sa. Znova. Avšak... teraz je to iné. Otec drží v ruke nôž.
Zľaknem sa a urobím krok naspäť. Stuhnem, lebo nás učili, že je nebezpečné držať nôž pred niekým alebo s ním hýbať pred niekým. Treba si dávať pozor, keď máme nôž v ruke.
Haku a Ayano sa objavia za mnou a ihneď ma obídu. Hľadím na nich opäť so slzami v očiach a s trasúcimi perami sa snažím niečo povedať, ale.. až po chvíli sa mi to podarí.
"Pomôžte..." vydám len zo seba a natiahnem k nim ruku akoby ich chcem dobehnúť.
Nohy ma neposlúchajú, až kým otec nespraví niekoľko krokov k mamičke, ktorá sa zľakne a nevie čo má robiť. Postaví sa preto pred nás.
Chráni nás.
Haku a Ayano sa snažia pretlačiť pred ňu, ale nedovolí im to.
Konečne urobím krok vpred, obídem ich a postavím sa pred mamu. Natiahnem ruky od seba a zaujmem ochranársky postoj. Zamračím sa na otca, nozdry sa mi zväčšujú od toľkého fučania. Ledva vidím na vlastného otca, keďže stále sa snažím zadržať slzy.
"Neubližuj jej! Je to naša mama! A ty ju máš ľúbiť tak ako ju ľúbime my!" zakričala som odhodlane.
Otec sklopil pohľad ku mne a zahľadel sa na mňa. Na jeho tvári sa pohrával priam šialený úsmev. Prečo mi nič na to nepovie?
"Počuješ ma?! Alebo si onemel?! Keď mamička povedala, že odídeme, tak s ňou odídeme! Budeme ju chrániť, starať sa o ňu! A keď budem väčšia, budem jej variť! Lebo si to zaslúži, počuješ?! Ale viem, čo si nezaslúži... takého muža ako si ty!" ukážem naňho, lebo chcem zdôrazniť moje posledné slová a nakoniec hrdo dodám, "Má na viac!"
Otcove pery sa roztrasú a ja dúfam, že sa uvedomí a oľutuje to, aké peklo v rodine robí. Avšak.. on sa len rozosmeje pozerajúc na mňa.
"Tak to ma podrž..." vydá ledva zo seba a nakoniec na mňa ukáže nožom, "A čo teraz...?" nedokončí a nadvihne jedno obočie.
Asi očakáva, že sa zľaknem, ale ja... necítim strach. Neviem prečo, ale po prvý krát necítim strach. Nebojím sa ho.
Začujem mamu ako ma karhá za to, čo robím. Chce, aby som sa išla schovať. Všimnem si, ako pevne drží Hakua a Ayano, ktorí vyzerajú tak, že by sa radi ku mne pridali.
Podarí sa im to, vytrhnú sa jej zo zovretia a tak všetci traja stojíme oproti nemu.
"Toto ma má teraz dojať a zmeniť?" spýta sa prekvapene a nakoniec sa len zasmeje, až celý očervenie.
Zhlboka dýcham hľadiac na môjho šialeného otca, ktorý sa pred nami pohráva s nožom. Pery sa mi roztrasú, slzy mi stekajú pomaličky po lícach.
Prečo sa nemôže správať ako dobrý otec? Prečo sa tak veľmi zmenil?
Pokrútim hlavou a snažím si zachovať vážnu tvár a nie takú zronenú ako som mala pred chvíľou.
V tom začala rozprávať Ayano. Rozpráva monotónne a opisuje jeho správanie dopodrobna. Nakoniec končí pritom ako sa zmenil a akým právom sa opovažuje takto správať k mame, ktorá nám dala život a snaží sa zo všetkých síl o to, aby sme boli šťastná fungujúca rodina.
Rozpráva hrdo a sebaisto.
V jej očiach nie je strach, je tam pohŕdanie. Pravdepodobne nad ním.
Vzduchom sa nesie napätá atmosféra, keďže otec drží neustále nôž v ruke a veľakrát ním ukázal na nás, či na našu mamu.
Haku ho niekoľkokrát osloví veľmi neslušne, ale nečudujem sa mu. Postaví sa k nemu a snaží sa mu zobrať nôž ruky hovoriac, že nech ho položí, že je to nebezpečné.
Na otca to vôbec neplatí a sotí nášho brata až tak, že si buchne hlavu o roh stola a upadne do spánku.
"Haku!" zakričíme všetky tri naraz a rozbehneme sa k nemu.
Mamička ho ihneď zdvihne, kontroluje mu hlavičku, či ju nemá poranenú, ale vyzerá to tak, že nie. Hľadí ho po hlave plačúc.
Zamrazí ma. Nechcem, aby nám takto ubližoval.
"Ja vás nikam nepustím, moji milí... Potrebujem vás k niečomu a moja žena mi v tom brániť nebude! Ak sa mi ktokoľvek vzoprie, zabijem ho!" jeho šialený pohľad nás všetkých prebodáva.
V tom sa postaví naša mama s Hakuom v náručí a povie nám, aby sme s ňou išli.
Poslúchneme a ideme s ňou, pričom sa nervózne obzeráme za otcom, ktorý nás nasleduje. Rozplačem sa a pozriem sa na Ayano, ktorá mi ihneď utrie slzy. "Buď silná, Asami," povie mi pokojne, avšak jej oči mi jasne hovoria, že sama by potrebovala byť silnejšia.
Odrazu nás otec odsotí, schytí mamu, ktorá stihne Hakua pustiť na sedačku, aby nedopadol na tvrdú zem a skríkne.

S vypleštenými očami hľadím na mamičku, z ktorej vyteká krv. Je dobodaná. Mamička má oči otvorené dokorán, avšak sála z nich smrť.
Celá sa trasiem a Ayano tiež. Vypliešťam na to oči. Nedokážem sa pohnúť. Cítim ako keby som bola dobodaná rovnako ako... ako...
Plačem... nahlas vzlykám... preklínam otca... preklínam život... nespravodlivosť...
Zatnem zuby a sklopím pohľad... chytím sa za ramená a začnem sa kývať dopredu a dozadu.
On ju..
Zavzlykám opäť a chcem vrátiť čas...
Nemôžem tomu uveriť a pritom som videla, čo sa stalo.
Aj tak tomu nemôžem uveriť... Všetky emócie sa spoja v jednu a to v nenávisť. Nenávisť voči nemu. Je to neodpustiteľné. Nikdy to nemal urobiť. Nenávidím ho.
Zatnem zuby a nedokážem zdvihnúť pohľad k mamičke.
V tom ucítim ruky mojej drahej sestry, ktorá sa ma snaží uchlácholiť, ale nejde jej to, lebo sama je... na tom rovnako ako ja. Objíma ma a dúfa, že jej dodám silu. Ja zas dúfam, že mi dodá silu ona.
Obidve asi dúfame.
Ja určite.
Objatie mi dodáva dostatok tepla a pocit bezpečia. Lebo... objíma ma moja staršia sestra, ktorá ma už veľakrát zachránila. Síce plače a to sa často nevidí, ale... toto je iné.
Mám pocit, že... moje srdce... nie je celé. V tej chvíli ako sa to stalo sa kúsok.. zničil. Kúsok sa pomaličky ničil, až nakoniec z neho nezostalo nič, len poškodené neucelené srdce.
Cítim tú bolesť, ktorá pulzuje po celom tele a najmä to neucelené srdce - odtiaľ ide najpálčivejšia, najpichľavejšia, najväčšia bolesť...
Mamička nás chránila do poslednej chvíle...

Raina sa pomaly zviezla po dverách na zem pozerajúc na stenu so zaslzenými očami, ktoré to viac nevydržali a tak jej slzy stekali po lícach. Neustále.
Prečo cíti to, čo ona?!! Čo je to za pocit?!! Prečo... prečo?!!
Pery sa jej roztriasli a nakoniec sa zahľadela na jej brata, ktorý ju hladil po ramene.
Potom sa pozrela na Asaminu sestru, ktorá si k nej kľakla a začala jej zotierať slzy.
"Buď..."
"..silná," Raina dokončila tú vetu za ňu a jej oči sa ani len nepokúšali zastaviť ďalšie slzy.
Ayano sa pozrela na Haka prekvapene.
"Nechajte ju všetci tak. Musíme počkať a potom ju odtiaľto vezmeme," zavelil muž s veľkou hlavou vážne. Tuší, čo sa deje v jeho mladšej sestre, no to mieni vysvetliť ostatným neskôr. Teraz je dôležité, aby dávali na ňu pozor, ak by sa niečo zvrtlo.

"Neber ju!!! Ty hajzel!!!" kričí moja sestrička, ale otec ju len odkopne a uteká so mnou a s Hakuom preč. Môj braček je stále v bezvedomí a som za to rada. Nevidel tú hrôzu, čo my.
Stihnem si všimnúť ako Ayano niekomu volá. Určite polícii. Tak nás to učili. Keď sme v nebezpečenstve, máme zavolať ujom policajtom.
Snažím sa vymámiť z jeho zovretia, búcham ho rukami, vrieskam a kopem, ale je príliš mocný na to, aby mu to ublížilo.
Ďalší kúsok môjho srdca je porušený. Ten kúsok, ktorý patrí mojej sestričke. Je porušený preto, lebo ma od nej oddelil otec. Bojím sa, že už ju nikdy neuvidím.
Hodí nás do auta, zalepí ústa a zviaže ruky a nohy.
Niekoľkokrát mi dal silnú facku, aby som sa toľko nemykala, ale mne to bolo jedno, že ma udiera. Chcem zachrániť Hakua a ísť za Ayano.
Moje zmysly sú otupené, hlava mi začne priam pulzovať od toľkej bolesti. V tom mi dá otec čierne vrece na hlavu a tak moje oči zalieva temnota.
Mala som ho rada, ale... nemôžem mu odpustiť to, čo urobil mamičke.
Mamička sa o nás starala.
Mamička nás ľúbila.
Mamička nás chránila.

Vrátila sa naspäť do reality a zacítila, ako sa opiera zozadu o Hajimeho. Je to príjemné. Je obkolesená ľuďmi, ktorí sa o ňu starajú.
Raina zaklipkala očami a ihneď sklopila pohľad. Nedokáže sa na nich ani len pozrieť. Nevydrží tu byť..
Ďalej... nemôžem...
Vie, ako sa vtedy cítila. Vie, čo sa nachádza v jej srdci.
"Ako je tvojmu srdcu?" vydala zo seba takmer bezhlasne a naprázdno preglgla.
Všetci sa na ňu prekvapene pozreli.
Moju mamu mám po celý ten čas v srdci. Myslela som si, že som ju stratila, ale v skutočnosti je stále so mnou. Ale jedna časť môjho srdca patrí aj otcovi.

"Nech sa stane čokoľvek, nikdy vás neprestanem ľúbiť a vždy budem s vami. Na to nezabudni, Asami," povedala mi mamička tak láskyplne, že som na ňu skočila a začala ju pevne objímať. Cítim jej lásku a pochopenie. Jej objatie je hrejivé a dodáva mi obrovskú silu. Zakaždým ma to upokojí a zároveň posunie ďalej.

Otec ma zdvihol na ruky a začal pevne objímať. "Kto ide zajtra do školy? Kto je tu už veľké dievča?" hovorí tak láskyplne, že som ho ešte pevnejšie objímam a zvolám, "Ja! Už som veľká ako Haku a Ayano!"
V tom sa otecko rozosmeje a pohladí ma po vláskoch, "Mám veľmi šikovné deti," povie hrdo, potom ma posadí na gauč, nakloní sa ku mne a venuje mi široký milý úsmev.

Ten úsmev si pamätám doteraz. Nechcem naň zabudnúť, lebo to boli časy, kedy sme boli šťastná rodina. Pre mnoho takých spomienok ho nedokážem len tak vymámiť zo srdca. Priznala Asami.
Raina si pomaly a veľmi ťažko vzdychla, akoby ju to zabolelo. Ruku si priložila na miesto, kde sa nachádza srdce, "Nedokážem to... je to niečo.. nové... a ovláda ma to... je to silnejšie..." povedala trhaným hlasom. V jej hlave nastal zmätok a nerozumie vlastnému srdcu.
"Ale.. to nie je.. moje srdce.. moja.. myseľ.."
Očakáva, že jej Asami odpovie, no ona mlčí.
Rainin jeden kútik úst sa zdvihol mierne nahor a odfrkla si pritom niečo nezrozumiteľne. Necíti si ruky a ani nohy. Pozrela sa na svoje končatiny, ktorými sa pokúšala hýbať, no hlava ju neposlúcha. Je jej jasné, že už viac k tomuto telu nepatrí.
Nikam nepatrí.
Myslela si, že keď sa zbaví toho otravného doktora a keď by sa jej Asami zľakla, skončí sa to a ona si bude môcť robiť čo chce, ale... ak by sa tak stalo, čo by bolo jej cieľom?
Nedokáže na to odpovedať.
Chcela mať telo, chcela mať moc, ale... stratilo to pre ňu význam. Nechce byť nástrojom tých dvoch parchantov, ktorí im urobili zo života peklo. Takú radosť im nespraví a najmä tomu úlisnému doktorovi.
Jej oči sa stretli s tými Tanakovymi.
Polícia ho odvádzala preč. Tanaka sa za ňou pritom niekoľkokrát otočil a prebodol ju zvedavým pohľadom akoby dychtil po tom, aby konala.
Ale Raina už nemôže nič urobiť. Niekde v kútiku jej maličkej osobnosti pocítila, že nastal čas odísť.
Necíti ani vlastný dych, či pulz.
Cíti len... príliš veľa rôznorodých pocitov a emócií dohromady...
Asami do nej vliala toho príliš, aby tomu všetkému porozumela ihneď. Myslela si, že tomu rozumie, ale skutočnosť je taká, že...
Rozumie tomu a zároveň nerozumie.
Je to zvláštne sa pozerať jej očami do minulosti a prežívať to s pravou majiteľkou a už aj jedinou majiteľkou tela.
Už ďalej nemôže...

Zbohom.

~~~

Otvorila oči a ihneď sa posadila na posteľ.
Začala sa zmätene obzerať okolo seba. Je to vôbec možné? Je vo svojej izbe u Hakua. Je..
"Dobré ráno," pozdravil ju Hajime s jemným úsmevom na perách, naklonil sa k nej a pobozkal ju na líce.
Asami sa naňho prekvapene pozrela a...
"Moje telo..." rukami si postupne ohmatala hlavu, ruky, brucho a nohy, aj napriek tomu, že sú pod paplónom.
"Len tvoje telo..." poznamenal a úsmev sa z jeho tváre nevytratil ani len na chvíľu. Sadol si k nej na posteľ a Asami sa mu v momente hodila do náručia.
"Je po všetkom," začal ju hladiť po vlasoch a nakoniec ju nežne pobozkal na krk.
Asami sa nezmohla na nič iné, len na prikývnutie a pevne ho objímala.
Vo dverách sa zjavila jej rodina. Haku, Ayano a Kohaku vošli dnu a na tvári sa im pohrávali šťastné úsmevy.

Sú to úsmevy ochrancov.
Vďaka Hakuovi sa mohla rozlúčiť s dvojičkami.
Vďaka jej milovanému bratovi je medzi živými.
Aj napriek tomu, že bola zranená, urobila nezbednosť a zachránila starčeka. Riskovala, ale oplatilo sa to.
Kohaku ju zobral a ukázal jej, ako môže využiť svoj potenciál.
Hajime jej pripomenul dávno zabudnutú lásku.
Ayano jej ukázala, že má byť silná za každých okolností.

Konečne nastal pokoj. Raina navždy odišla. Jej hlavu, jej myšlienky, jej podvedomie... je len jej.
Avšak...
Spomienky navždy zostanú... na jej otca, matku... ale aj na Rainu.
No z minulosti sa treba poučiť, aby budúcnosť mohla byť krajšia.
Povzdychla si. Je šťastná. Jej vnútro tancuje, brucho sa jej chveje, oči má rozšírené a najradšej by ich všetkých naraz vystískala. Mamička musí byť určite šťastná, keď ich vidí takto pokope.

Všade naokolo panuje pokoj, ktorý sa vlieva do jej mysle. Takýto pokoj a pocit bezpečia dávno nezažila. Je rada, že to môže prežiť s ľuďmi, na ktorých jej tak veľmi záleží.

Je sama sebou. Vyhrala sama nad sebou.


KONIEC
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama