Perception

27. prosince 2017 v 19:48 | Saya Mi

Žáner: Úvaha, myšlienky
Napísané v roku 2014


Prázdnota. Smútok. Nenávisť. Samota. Ako ľahko dokáže človek podľahnúť. Ako ľahko dokáže človek spadnúť na zem. Ako ťažko sa dokáže človek postaviť na nohy. Prvý úder je ten, ktorý si pamätá každý. Najprv si myslela, že zabudne. To je predsa nič. Nič sa nedeje, to sa môže stať každému. Každý máme niečo spoločné. Je to neuveriteľné a človek by si niekedy želal, aby to tak nebolo. Koľko nenávisti sa môže ukrývať v ľudskom srdci. Vypukne vtedy, keď zacíti, že je to presne to, čo potreboval. Schováva sa za niečo, čo ho dlho ukrývať nebude. Aké úbohé. Nevie sa pozrieť ani len na chvíľočku úprimne do očí a povedať, čo si v skutočnosti myslí a čo pociťuje. Nie, radšej mlčí a potom zaútočí. Aké úbohé. Svedomie sa vtedy stráca. Sebectvo je vtedy najlepší priateľ. Ako ťažko si dokáže človek priznať, čo je pravda. Ako ťažko si dokáže človek priznať, že si niektorí z nás želali smrť toho druhého a len by sa prizerali. Sme naozaj ľudia? Alebo len tak vyzeráme? Čo sa v skutočnosti deje v našom vnútri? V niektorých sa deje niečo krásne, jemné a také nežné, že by človek zabudol na to, že existuje zlo. Naopak, v niektorých sa deje niečo také podlé, kruté a smutné, že by človek mal pocit, že už len svojou prítomnosťou zabíja všetko, na čo len zazrie tým bodavým pohľadom. Zlo v skutočnosti zabíja človeka. Nastáva trápenie. Prázdnota. Smútok. Nenávisť. Samota. Pocit toho, že bude nepochopená. Nevie, čo má robiť. Či sa snažiť. Či neustále bojovať. Veriť.

Kráča po parku. Rôzne pocity sú v nej vyvolané. Obzerá sa po okolí. Nikoho nikde. Park pôsobí tajomne. Jediný zvuk, ktorý počúva, že vietor, ktorý neustále akoby pobehuje medzi starým lístím na stromoch. Dopad a šuchot lístia. Jeden z krásnych zvukov. Po starom nastáva nové. Konáre stromov sa mierne kníšu. Lístie pobehuje sem a tam podľa vetra. Zastane pri jazere, ktoré sa ligoce počas západu slnka. Deň sa chýli ku koncu. Nie k definitívnemu koncu. Ku krátkemu spánku. Sadne si na lavičku a pozoruje tú meniacu sa nádheru. Deň sa lúči západom slnka, noc sa ešte len zobúdza. Vietor sa mení na večerný vánok, lístie a stromy utíchajú. Je šťastná, že je svedkom meniacej sa nádhery. Jej myšlienky mlčia. Nie je nič, len ona. Nie klamlivé myšlienky. Len ona. Večne spútaná nebude. Raz vyjde všetko najavo a bude voľná. Pousmeje sa. Môže zastaviť ten kolotoč. Nemusí sa to opakovať. Nemusí vždy dopadať na zem. Môže sa vždy postaviť. Môže zostať stáť, ísť ďalej a podieľať sa na tom, čo ju napĺňa. Nemusí sa obzerať za minulosťou, môže sa zamerať na to, čo je teraz a meniť tie chvíle. Má moc, ako každý iný, no nie všetci ju vedia použiť. Neživí sa trápením druhých. Nevracia údery tým, ktorí jej spôsobili bolesť. Každý je tu z nejakého dôvodu. Každý raz zistí, z akého. Je lepšia ako tí druhí. Nespôsobuje trápenie, ktoré zvnútra zabíja každého, kto to dovolí. Svet je na to, aby ho mohol každý spoznávať. Človek je na to, aby našiel sám seba. Spoznávať a objavovať.

Vstane a pokojne odchádza.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.