Objím ma, prosím

27. prosince 2017 v 19:52 | Saya Mi

Žáner: Podľa skutočných udalostí, tragické

Čas: Rok 2016



Napísané v roku 2016


Bol môj priateľ. Bol môj spolužiak. Bol môj ako starší brat. Bol to len chlapec. Chlapec so srdcom. Ja viem, že každý máme srdce, no nie každý sa ním riadi. On sa ním riadil. On vedel používať rozum a zároveň srdce. Teraz už áno. Teraz na to prišiel. Uvedomil si, akým smerom pôjde.

Keď sme boli ešte na strednej, nebol odlišný, no na prvý pohľad sa zdalo, že je. Boli sme v pubertálnom veku, kedy väčšina hľadá samého seba a pritom sa snaží byť niekým kým nie je. Len aby zapadol. Avšak aj v takom veku sa našli ľudia, ktorí boli... iní. Teraz som myslela seba. V triede som nebola príliš obľúbená a každý vie ako to na strednej chodí. Ľudia si vytvoria skupinky, v ktorých sa tvária akí sú cool, akí sú vtipní, priateľskí a úžasní. V každej triede sa nájdu jedinci, ktorí si nevytvoria skupinu, ale vytvoria im ju iní. Je to práve tá skupina outsiderov, ľudí, ktorí nikam nezapadajú, z ktorých sa môžu smiať, ohovárať ich, ubližovať a... a tak ďalej. Alebo, v triede môže byť jedinec celkom sám. Jednoducho, vždy sa aspoň nájde jedna osoba, ktorá je týraná od ostatných "dokonalých" spolužiakov.

On bol iný. Avšak tváril sa, že je ako oni. Chcel zapadnúť a to sa mu aj podarilo. Aj napriek tomu... Bol to milý chalan. Veľmi milý, vtipný a samozrejme, že bol aj zvrhlý a mal občas zvrhlé reči, ale človek sa na tom zasmial spolu s ním, lebo to z jeho úst skutočne vyznelo vtipne. Občas sa správal ako pako, no on bol dobrý pako. Keď ma raz taký jeden idiot sklamal, mohla som sa mu s tým zdôveriť a tak som aj spravila. Pomohlo mi to a najmä, keď sa domáhal, že kto to je a kde ho nájde.

Začali sme spolu chodiť von ako partia. Chodili sme na rôzne metalové koncerty sa zabaviť, popíjať pivo... a... nech sa niekto opováži trepať, že sme vtedy mali len 15! No a čo! Nechodili sme sa ožierať, jasné?! Na koncertoch sme neboli opití, jasné?! Popíjali sme pivko a ak niekto ostal v nálade, bol to len bonus k programu, no nezašlo to až tak ďaleko, že by niekto po ceste grcal, vykrikoval ako retardovaný a tak podobne. Dokonca sa nám raz stalo, že sme boli v piatok vonku a zašli sme do večierky ako aj iné partie. Rozdiel bol v tom, že my sme z tej večierky vyšli a len s kofolou a chipsami v rukách a ako páni sme sa prechádzali po meste, skončili sme v parku, popíjali kofolu, jedli chipsy, odfotili sa a tvárili sa ako dementi alebo sme sa smiali tak, že to bola kvalitná rozcvička pre naše bruchá. Tie ostatné partie mali v rukách rôznorodé druhy alkoholu. Jediné, čo sme mali spoločné, boli chipsy. Jednoducho, my sme boli unikátni.

Avšak tieto dni pominuli a každým rokom sme starší a starší. Prestali sme chodiť von a začali sme sa starať o to, čo bude ďalej. Keďže sme boli na gymnáziu, tak asi sme sa aj museli starať o to, kam na vysokú.

On sa rozhodol inak. Nepokračoval tak ako ostatní a tak z vysokej odišiel. S rodinou to mal ťažké, nie každý ho dokázal pochopiť. Ja som sa o veľa veciach dozvedela neskôr, pretože odkedy sme odišli zo strednej, nestretávali sme sa. Neviem čo som si myslela. Aha, už si spomínam... Myslela som si, že sa náhodne stretneme, pokecáme a dohodneme si stretko. Veď čo, máme celý život pred sebou, čo by sa mohlo stať? Dokonca som ho viackrát videla v diaľke, avšak nevedela som, či si ma všimol a bolo mi trápne po ňom kričať, veď... sa stretneme aj bližšie a to bude vhodnejšie na pozdrav.

Podcenila som to.
Prišla som o jediného priateľa, ktorého som na strednej škole mala.
Plnil si svoj sen, odišiel do zahraničia. Venoval sa hudbe, ktorá ho tak veľmi napĺňala. Začal byť sám sebou.

Nastal jeden krásny slnečný deň, ktorý sa ihneď zmenil na ten najhorší. Možno to bola náhoda, možno to bol osud, no v ten deň prišiel za mnou do parku spolužiak, ktorého som ledva spoznala a oznámil mi, že nás navždy opustil.

Niekto ho napadol.
Nejaké odporné hnusné monštrum bez srdca, citov a emócií... sa opovážilo mu siahnuť na život.

Neverila som tomu až do začiatku pohrebu. V ten deň počasie zmenilo svoju podobu. Počas pohrebu bolo slnečno a pofukoval mierny vánok. Nebolo ani príliš horúco a ani zima. Bolo pekné a príjemné počasie, aj keď sme ho tak vtedy nevnímali. Človek by povedal, že sa rozprší, veď to tak býva vo filmoch a patrí to k celkovej nálade človeka na pohrebe, ale toto bolo iné. On chcel, aby bolo takto. On chcel, aby sme sa netrápili. Cítila som to... a dostanem sa k tomu, kedy som to cítila...

Potom som si uvedomila, aký je život krehký. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať a preto si netreba nechať utiecť čokoľvek... Ja som sa s ním nestihla rozlúčiť... Ja som ho nemohla zachrániť... Ja som sa nakoniec zastavila a uvedomila si, že tie problémy, ževraj problémy, sú nič oproti tomu, čo prežíva jeho rodina. Má mladšiu sestru a brata. Keď som spolu s rodinou kráčala k hrobu, kde bola jeho rodina, neustále mi stekali slzy po lícach. Bolo mi jedno, že som si dala tú sprostú maskaru a ani som nevedela, prečo som si ju dala. Maskara bola preč a roztečená, ale na to som sa mohla z vysoka vykašľať. On bol preč. Nikdy ho nebudem môcť objať. Môžem len spomínať na naše spoločné chvíle, na jeho vrelé priateľské objatia a slová.

Celá rodina bola bez života a plakali. Nedá sa to popísať. Jednoducho sa nedá popísať ich strata. Strata syna, brata, vnuka... Práve sa udobrili a našli si spoločnú cestu. Prečo im nebolo dopriate mať viac času?

Ľudia si ubližujú, ohovárajú sa navzájom, prehnane riešia nie len svoj vzhľad, ale aj vzhľad druhých... Vysmievajú sa druhým, aby si tým niečo kompenzovali. Závidia niektorým aj nos medzi očami a ešte sú takí pokryteckí, že si ani to nepriznajú. A čo z toho vyplýva? NIČ. Vôbec nič. Je to všetko na nič. Nikomu nič z toho nepomôže. Takto ľudia žijú celý život a keď sa stane niečo hrozné, čo nedokážu ovplyvniť ani tými primitívnymi rečami, tak nastane plač a šok... Pretože sú veci, ktoré človek nezmení, ale musí ich časom prijať. Pochopiť... pochopiť je celkom odlišná vec.

Nakoniec bola rada na mne, aby som podala ruku a zaželala úprimnú sústrasť. Jeho brat tak vyrástol a vyzeral ako on, až na ten účes. Inak to bol celý on. Chcela som zo seba vydať viac ako len úprimnú sústrasť, no nezmohla som sa na nič iné, len že ma to mrzí. Keď som mu hľadela do tváre, jemne sa usmieval. Ten úsmev som už videla... ten úsmev bol pokojný, bol chápavý... Ako keby, ako keby... To bol on... úsmev jeho brata. Objala som ho. Potrebovala som to. Neovládla som sa. Objímala som ho a mala som pocit, ako keby on mňa upokojoval a nie ja jeho. V tom objatí som našla oporu. V tom objatí som našla jeho staršieho brata. Ako keby som objímala jeho. Tak nakoniec mi bolo dopriate to objatie, po ktorom som tak túžila. Mala som pocit, ako keby hovoril cez jeho mladšieho brata a to bolo to objatie. Cítila som... Toto je ten moment, kedy som cítila, akoby mi prostredníctvom objatia povedal: "Netráp sa." Plakala som, nemohla som sa držať. Jednoducho mi to prišlo nefér. Mal zostať dlhšie s nami. Bol mladý, mal 22 rokov. Všetky pocity sa postupne uvoľňovali počas nášho objímania sa. Smútok, bolesť, nenávisť... Moje vnútro sa triaslo tak ako nikdy predtým. Ten pocit, že som slabá. Ten pocit, že nemám tú moc ho vrátiť späť a vynahradiť si ten čas, ktorý som s ním nestrávila. Ten pocit hlúposti, aká som bola hlúpa, že som bola taká hanblivá a bez dostatočného sebavedomia, aby som sa priblížila k nemu a pozdravila ho. Nakoniec som ho pustila a len krátko som naňho pozrela. Prečo som mala taký silný pocit, že je tu s nami, že ho jeho brat cíti a... že tomu všetkému rozumie možno viac ako my? No možno sa mi to len zdalo. Možno nedáva verejnosti najavo tú bolesť, no kto by sa usmieval na pohrebe svojho rodinného príslušníka? Kto?... Nedokázala som sa zbaviť toho pocitu, že vie, že je stále s nami, aj keď je jeho telo preč.

Podišla som k jeho matke, ktorá bola bez života, hľadela len na hrob a nič nevravela... a otcovi, ktorý sa cez ten plač na mňa pousmial a mne bolo ešte horšie... nedokázala som nikomu z nich pomôcť... Jeho sestra je mne podobná... je veľmi citlivá... kedysi sme si rozumeli, no naše cesty sa rozdelili... Aj napriek tomu všetkému sme sa objali, obidve sme to potrebovali a našli tú útechu aspoň na chvíľu...

Odchádzame s rodinou preč... Hľadím do zeme a neustále si opakujem v hlave: Toto nemôže byť pravda. Toto nie je realita.

Vrátim sa na chvíľu k počasiu... Až po tom, ako som sa vrátila domov, sa počasie rapídne zmenilo a navštívili nás tmavé mračná, ktoré sa onedlho prejavili hustým dažďom. Obloha prehovorila nie len prostredníctvom lejaku, ale aj búrky. Bolo to zvláštne. Bolo to melancholické.

Každý jeden deň naňho myslím a rozmýšľam, kde asi tak môže byť a čo je s ním teraz.

Po týždni som sa odvážila ísť na jeho hrob a cítila som sa, ako keby som sa vrátila na jeho pohreb. Rozplakala som sa, položila som kvety na hrob a hľadela na jeho fotku, na ten jeho jemný úsmev. Opäť sa vynorili na povrch všetky pocity, ktoré tak skrývam, o ktorých nechcem hovoriť...

V jednu noc sa mi sníval sen.

Bol to sen o ňom. Boli sme v nejakom klube a on vyzeral rovnako ako si ho pamätám. Sedel pri stole pozerajúc niekam do neznáma, mal nečitateľný výraz - neutrálny a ja som k nemu bez slova podišla a začala ho objímať, pričom som mala hlavu položenú na jeho pleci a cítila som sa v bezpečí, cítila som pokoj. On mi to objatie opätoval, no nič nepovedal. Po celý ten čas nevydal zo seba ani len hlások. Bolo to niečo ako keby sme komunikovali prostredníctvom toho objatia a ja som zo seba mohla opäť uvoľniť tie emócie a pocity, ktoré sa vo mne nahromadili. A ja som ho nechcela pustiť, nechcela som ho nechať ísť. To objatie bolo také aké si pamätám. Bolo také živé... také reálne... Bolo to krásne... Dať mi príležitosť ho znovu objať... No nechcela som ho nechať ísť...

Sen sa skončil a ja som sa ocitla v tej hnusnej realite. Bola som vďačná, že sa mi o ňom snívalo. Nie je to prvý krát, čo sa mi snívalo o niekom, kto nedávno zomrel. Možno sa chcel so mnou rozlúčiť. Možno to bol odkaz, aby som išla ďalej a nechala ísť aj jeho.

Veľmi nerada som ho nechala ísť, ale spomienky nikdy nevymiznú a ja naňho nikdy nezabudnem.

Bol môj spolužiak. Bol môj priateľ. Bol môj starší brat. Bol zábavný, milý, rozumný a hlavne, bol to dobrý človek. Mala som ho rada, mám ho rada a mať ho aj budem. Nech je kdekoľvek, hlavne nech je šťastný. Ak je šťastný, budem šťastná tiež.

Ďakujem za tie vrelé slová, rozhovory a úsmevy. Ďakujem, že si mi dal príležitosť ťa znovu objať. To vrelé objatie plné pokoja a porozumenia. To objatie, v ktorom som sa cítila tak bezpečne. To objatie, ktoré mi dodávalo silu...

Všetko to, čo si vo mne zanechal, sa nachádza v mojom srdci.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama