Kúsok z nás

27. prosince 2017 v 20:03 | Saya Mi

Fanfiction na: Murasakibara Atsushi (z anime Kuroko no Basuke)

Žáner: Dráma
Napísané v roku 2017


Sedela na stoličke hľadiac do okna jej očami, v ktorých vyhasol život po tom, čo jej vzala smrť.
Aj keď slnečné lúče dopadali na jej tvár, ignorovala to. Neprijímala to teplo, ktoré z nich sála.
Jej pleca sa dotkol on.
Mocný vysoký muž s dlhšími fialovými vlasmi, ktoré má upravené do nízkeho konského chvosta sa k nej naklonil a pomaly a s citom ju pobozkal na vlasy.
Jej tmavohnedé oči sa pohli smerom k nemu, avšak neotočila hlavu.
"Sumiko," oslovil ju vážne, "Večera je na stole," oznámil jej.
"Nie som hladná," odvetila takmer bezhlasne a sklopila pohľad k zemi.
Na jeho tvári sa zračil bezmocný výraz.
Jeho ruka sa vzdialila od jej pleca a obišiel svoju manželku tak, aby sa jej postavil čelom.
Neunúvala k nemu zdvihnúť pohľad, len hľadela do zeme s rukami položenými na stehnách.
Vyzerala ako kvet, z ktorého postupne opadajú posledné okvetné lístky.
Kľakol si k nej a dvoma prstami sa dotkol jej brady a pomaličky pritlačil a tým ju prinútil k nemu zdvihnúť jej pohľad.
Ich oči sa stretli.
Sumiko si prezerala jeho fialové oči, avšak jej pohľad bol prázdny. Chýbala jej iskra, ktorá nedávno vyhasla. Neodpustí si, čo sa stalo ich dieťaťu.
Nikdy si to neopustí.
"Navečerajme sa spolu, Sumiko," prehovoril pokojne a jeho prsty sa presunuli k jej lícu, ktoré následne na to pomaličky pohladil.
Jemne sa zachvela, v hĺbke svojho srdca a vnútra nepopierala, že jej to bolo príjemné, avšak stále... nemôže.
"Atsushi, prosím..." začala hovoriť veľmi potichu, "Nenúť ma," dodala chladne.
Jeho vážny výraz sa nezmenil. Neprekvapila ho jej reakcia, lebo táto situácia nastala niekoľkokrát. Deje sa to pravidelne odkedy prišli o dieťa.
Nie je mu to ľahostajné. Vie, čo prežíva. Cíti jej bolesť.
Je to ich spoločná bolesť. Tú ťarchu nesú obaja.
"Nebudem o tom s tebou viac diskutovať," svoje slová zvážil veľmi dobre. Vedel, že by mohla zareagovať všelijako. Občas bola agresívna a bránila sa, občas bola pokojná a nechala sa viesť.
Atsushi vstal, naklonila sa k nej a pevne ju objal okolo pliec.
Pomohol jej vstať a zaviedol ju do jedálne.

Sediac vedľa nej ju pomaly nakŕmil.
Niekedy mala problém otvoriť ústa a len pokrútila hlavou, avšak keď sa na seba pozreli, len odvrátila pohľad a nakoniec pootvorila ústa.

Keď dojedla a Atsushi popri nej tiež, pomohol jej opäť vstať a zaviedol ju do spálne.
Pohladil ju po chrbte a obaja zastali pred posteľou.
Keď jej začínal dávať dole sveter...
"Zvládnem to," prerušila jeho činnosť, avšak nevenovala mu ani len krátky pohľad.
Pootvoril ústa s myšlienkou, že niečo povie, avšak nestalo sa tak.
Vzdialil sa od nej, no nespúšťal z nej pohľad.
Tak rád by sa jej dotýkal viac, hovoril s ňou viac... robil s ňou všetky tie krásne veci ako kedysi.
Dáva jej viac času na to, aby sa s tým zmierila.
Ani preňho to nie je ľahké, no je silný pre ňu. Kvôli nej. Je tu pre ňu a vždy aj bude. Nemôže sa viac pozerať na to, ako chradne.
Znenazdajky k nej podišiel a objal ju zozadu okolo pása práve, keď mala na sebe len spodné prádlo.
Jej oči sa od prekvapenie rozšírili a nahrnuli sa jej slzy. Pootvorila ústa, lebo... chcela opäť povedať, aby ju nechal na pokoj, no nemôže.
Sťažka dýchala a v hrdle sa jej objavila hrča, ktorá jej bránila v tom, aby vydala zo seba čo i len hlások.
Prečo ju nenechá na pokoj? Prečo?
Pocítila to známe príjemné teplo sálajúce z jeho tela.
Privinul si ju k sebe a lícom sa oprel o jej hlavu.
"Nikdy ťa nenechám na pokoj," prehovoril tvrdo, no predsa v tom bol určitý cit, ktorý si uchováva len pre ňu.
Akoby jej čítal myšlienky a vedel, čo sa jej odohráva v hlave.
Rukami sa dotkla tých jeho a pomaly si vydýchla.
Zboku sa pozrela na svojho manžela a jej ruky sa presunuli k podprsenke, ktorú si odopla.
Atsushiho výraz sa zmenil na mierne rozladený a stál na mieste ako prikovaný, aj napriek tomu, že mu mierne drgla do hrude, aby si vyzliekla podprsenku.
Potom ju položila na posteľ a mierne sa naklonila k nočnej saténovej košeli, avšak nedočiahla na ňu.
Atsushi ju prestal objímať, naklonil sa cez ňu a podal jej ju.
Pozoroval ju oťaženým pohľadom, no ona sa mu stále nepozrela do tváre.
V tichosti si ju navliekla a podprsenku schovala do šuplíka oproti posteli.
Keď k nej urobil krok dopredu, začala si vyzliekať nohavičky, čo ho začalo znervózňovať.
Mierne sa zamračil a s veľkou neochotou od nej odvrátil pohľad a rozhodol sa tiež prezliecť. Musí sa ovládať, aj keď by sa jej tak rád zmocnil ako... ako kedysi.
Sumiko sa nakoniec k nemu otočila a očami si premerala jeho takmer nahé telo.
Keď si vyzliekol nohavice, podišla k nemu bližšie a dotkla sa jeho chrbta.
Sama bola prekvapená z toho, čo práve robí, no mala nutkanie sa ho dotknúť.
Predsa len... je to jej manžel a ona... ho miluje, no cíti sa neschopne a bezmocne.
Nechcela, aby ten kúsok z nich odišiel tak náhle, tak rýchlo a skôr ako oni dvaja.
Bola ich odkazom, snom, šťastím, svetlom.
Vie, že mu odvtedy neustále ubližuje. Bola k nemu agresívna, kričala naňho, aby jej dal pokoj a nikdy sa jej nedotýkal, no aj napriek tomu ostal a bol vždy pri nej.
Hnevala sa za to naňho. Neznášala ho za to a zároveň milovala.
Zo smrti ich dcéry vinila celý svet a každého, na koho sa pozrela.
Nenávidí sa za to všetko, ako sa správala. Nenávidí sa za to, že nedokázala ochrániť svoje dieťa pred jeho osudom.
Z myšlienok ju vytrhlo jeho pevné objatie. Perami sa dotkol jej krku a pobozkal ju.
Zachvela sa a nevedela, ako má na to reagovať.
"Neobviňuj sa za to. Nechcem prísť aj o teba," povedal hlbším hlasom, dlaňami sa presunul k jej hlave a otočil ju k nemu.
"Ne..."
"Milujem ťa, Sumiko. Chýba mi naša drahá dcéra. Keby som mohol, vymenil by som svoj život za ten jej," prerušil ju rázne a mierne zamračene na ňu hľadel.
Myslel to vážne.
Myslel to smrteľne vážne a jeho slová sa nedajú spochybniť.
Vedela, že hovorí pravdu.
Žalúdok sa jej z tých slov stiahol a roztriasli sa jej pery. Cez slzy, ktoré sa jej opäť hrnuli do očí, ledva videla jeho tvár.
"Aj ja teba milujem, Atsushi..." vydala zo seba roztraseným hlasom a slzy jej začali stekať po lícach.
Jeho tvrdý výraz sa konečne uvoľnil a nahradil ho uvoľnený. Prstami jej zotrel slzy, naklonil sa k nej a pobozkal ju na pery.
Sumiko mu bozk opätovala a pritiahla si ho k sebe bližšie.
V tej chvíli si uvedomila, ako jej veľmi chýbal a ako.. ho po celý ten čas odháňala od seba a vyhýbala sa mu.
Obaja dostali obrovskú ranu do srdca a ona mu ju prehĺbila.
Nakoniec sa od neho odtiahla.
"Mrzí ma, že som ti ublížila. Nezaslúžil si si to... ale nedokážem si predstaviť ako... ako žiť ďalej," povedala skleslo pozerajúc mu do očí.
Atsushi nad tým len pokrútil hlavou a jeden kútik úst sa mu zdvihol nahor.
"Všetko som to prijal, moja drahá Sumiko. Stráv so mnou zvyšok života tak, ako sme si to sľúbili. Prežime spolu našu bolesť. Prijmi ju so mnou," rozprával upokojujúcim tónom v hlase a svoje čelo si oprel o to jej. Potom ju naň pobozkal a pozrel jej do očí.
Nevydržala to a rozplakala sa. Vydala zo seba prvý vzlyk a slzy jej začali tiecť ako vodopád. Všetky tie pocity sa drali von na povrch a ona ich nedokázala aj naďalej držať vo svojom vnútri.
Hľadela pritom do zeme a keď sa chcela "zviesť" na zem ako úplná troska, Atsushi ju podržal, vzal do náručia a líce si priložil k tomu jej.
Pocítil na svojom líci jej slzy a v tej chvíli ju začal hladiť po vlasoch.
Sumiko si našla jeho voľnú ruku, za ktorú ho silno stisla, no jej plač neprestával.
Atsushi naprázdno preglgol, zaťal zuby a spolu s jeho ženou si ľahol na posteľ a keď si ju chcel privinúť k sebe, Sumiko sa odrazu otočila sama a sadla si naňho obkročmo.
"Všetko ma to veľmi mrzí," zašepkala, keď jej plač na chvíľu utíchol a rukami ho začala objímať okolo krku, pričom si hlavu oprela o jeho plece.
Atsushi si zaboril tvár do jej hustých vlasov a vdychoval jej opojnú vôňu. Zhlboka sa nadychoval a vydychoval.
Hladil ju po chrbte, poláskal perami po krku a nakoniec jej vtisol dlhý bozk na pery.
Potom ju od seba odsunul tak, že skončila pred ním.
Sumiko sa naňho spýtavo pozrela a zotrela si rukami posledné zvyšky sĺz.
"Ľahni si," povedal potichu a ona len nemo prikývla a poslúchla ho.
Atsushi sa presunul k spodnej časti jej tela, kde jej vyhrnul nočnú košielku a bruškami prstov začal prechádzať po jej dlhej jazve na podbrušku.
Sumiko ho sledovala s rozšírenými zreničkami a zatajeným dychom.
Naklonil sa k podbrušku a pomaly, jemne a s citom sa perami dotkol jazvy.
"Atsushi!" zvolala prekvapene a ihneď ho rukami zdrapla za jeho dlhé vlasy, no on na to nereagoval a pomaličky celú jej jazvu obsypával nežnými bozkami.
V tej chvíli prestala zvierať tak pevne jeho vlasy a len ho pohladila.
Omámene naňho hľadela, jej smutný pohľad oťažieval.
"Atsushi..." vydala zo seba už pokojne.
Jej manžel opatrne priložil líce k jej jazve a prstami po nej neustále prechádzal. Jeho pohľad bol prázdny, no jeho pery sa rozšírili v náznaku maličkého úsmevu pri spomienke na prvý pohľad na ich dcéru.
Sumiko ho v tichosti pozorne sledovala a pomaly prstami prehrabávala jeho fialové vlasy.
Atsushi neprestával vo svojej činnosti. Cítil úľavu a náznak pokoja. Jeho myšlienky blúdili raz v minulosti, raz v prítomnosti.
Spoločne prekonajú ich bolesť a budú pokračovať v ich ceste životom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama