Killers - 13. kapitola - Cesta

27. prosince 2017 v 15:34 | Saya Mi

Počas cesty nastala zvláštna neidentifikovateľná atmosféra. Asami sa zmenila a pozerala nevedno kam. Haku ju nenápadne prebodával pohľadom. Erin hľadela pred seba. Satoshi a Tatsuo si občas prehodili pár slov, ktoré nedávali bohvieaký zmysel. Kohaku sa snažil sústrediť sa len na cestu.
"Erin?" oslovil ju Hajime. Červenovlasá žena sa otočila a spýtavo sa naňho pozrela. "Ako si sa dostala do týmu?" zvedavo sa jej spýtal.
"Páni, Hajime. Skutočne to chceš vedieť?" uškrnula sa naňho a chlapec naprázdno prehltol. Erin sa začala smiať a pokrútila nad tým hlavou. "Asami ťa musela nadchnúť tým, že každý člen má svoju minulosť. Pôsobíme celkom dosť.. tajomne, čo?" spýtala sa ho potmehúdsky a prižmúrila naňho oči.
"Cesta bude dlho trvať, nevieme čo nás presne čaká, tak..." mykol len plecami. Ostatní boli ticho, hľadeli pred seba, no pozorne tých dvoch počúvali.
"Bola som veľmi malá, keď ma uniesol jeden z vedcov. Och, nie. Začnem tým, že... Vieš, že bola veľká skupina vedcov, ktorí robili výskumy a pokusy na ľuďoch. Niekoľkých si vytipovali, uniesli ich a začali s tým, s čím chceli. To, čo bolo medzi tým a počas toho všetkého, by ti musel povedať každý sám. Ja ti poviem niečo o sebe. Mala som 5 rokov, keď ma uniesol vedec. Volal sa Asaki Kirua. Osobne ma uniesol, využil neprítomnosť mojich rodičov, keď si na chvíľu odskočili. Snažili sa ma nájsť a aj sa im to podarilo, no nepamätám si, čo sa stalo potom, ale nikdy som ich nevidela. Nakoniec mi vedec pred výskumom len povedal, kde majú hroby a tak som si uctila ich pamiatku. Veľmi som sa trápila, nerozumela som tomu. Nevedela som, ako zomreli, kedy a prečo. Bola som v depresii, nemala som silu sa vzpierať. Pamätám si, ako do mňa vpichoval rôzne látky, veľmi ťažké, ktoré vyvolávali vo mne neskutočne nepríjemné pocity, myšlienky. A začala som sa meniť. Ale nie tak, ako si to predstavoval Kirua. Niekedy si vybíjal na mne zlosť. Prestalo mu to vychádzať. Spôsoboval mi len bolesti a ja som sa ledva hýbala. Lenže roky mi ubiehali a dovŕšila som 15 rokov. Kirua bol sám. Mal niekoľko poskokov, ale nemala som rada, keď som bola s ním sama. Pretože som v ňom začala vyvolávať niečo, čo sa mi nepáčilo. Začal ma obťažovať. Potom sa snažil mi podávať drogy, aby som sa nemohla brániť, až nakoniec sa konečne stalo niečo, čo ma zachránilo. Kohaku aj s ostatnými staršími vodcami sa dostali aj k môjmu vedcovi, odstránili ho a vzali ma pod ochranu. Dali ma ich doktorom, ktorý môj stav stabilizovali a zistili, že som niektoré schopnosti mala oveľa lepšie ako predtým. Moje svaly boli oveľa pevnejšie a reflexy tiež. To bolo všetko. Žiadna iná nadpriemerná schopnosť vo mne nebola. Iba táto a stále aj prebýva, aj keď ma to veľmi vyčerpáva. V každom prípade, postarali sa o mňa. No ja som sa niekoľko rokov dostávala z nočných môr a strachu z toho vedca. Kohaku mi nepovedal, čo sa s ním stalo. Odvtedy sme sa o ňom nerozprávali. Do mojich 5 rokov som patrila medzi najšťastnejšie deti na svete. Ale potom..." nedokončila, sklopila pohľad a zhlboka sa nadýchla. "Som rada, že sa našla skupina ľudí, ktorí boli ochotní sa takto obetovať pre druhých." Dokončila trasľavým hlasom, pár krát sa zhlboka nadýchla a nakoniec zdvihla pohľad smerom k Hajimemu a usmiala sa. Ostatní sa sem tam na ňu pozreli. Nezatvárili sa príliš nadšene, ale kto by bol z toho nadšený? "Ale teraz je na rade Tatsuo a Satoshi! Tí skoro vôbec nič nehovoria, len pozerajú s kamennými výrazmi a tvária sa ako keby mali vždy na večeru žabu prejdenú autom." Zafrflala Erin a prekrížila si ruky na hrudi zboku pozerajúc na tých dvoch. Hajime si celý čas predstavoval, čo prežívala jeho kolegyňa a zároveň ju obdivoval za to, aká je teraz.
"Krásne vystihuješ naše správanie, Erin. Ďakujeme." Zamrmlal Satoshi a povzdychol si.
"Teraz je príležitosť. Tak vám porozprávam niečo o sebe." Otočil sa k nim Tatsuo, akoby ani Erin nepočul.
Červenovlasý chlapec si vymenil vážne pohľady s ostatnými. Aj keď, začali ho prebodávať spýtavými pohľadmi.
"Erin to začala dobre. Aj ja som bol obeť a nie som na to hrdý. Môj vedec bol Akamura Kiro. Tento vedec bol taký šialený, že keď na to spomínam, príde mi zle. Jeho poskok ma uniesol, keď som mal 4 roky. Rodičov mi ten cvok zabil. Nedal mi tú možnosť sa s nimi rozlúčiť, ani ma nezaviedol k ich hrobu. NIČ." Začal ráznym tónom. V aute takmer ani len nedýchali. "Ten hajzel robil na mne pokusy, že ma zavliekol do plynovej komory a musel som čuchať to svinstvo, ktoré sa mi pomaly dostávalo do tela. A potom som začal mávať výpadky pamäte. Viem len to, že niečo hovoril o schizofrénii. Tie plyny vyvolávali podobné reakcie. Nebola to schizofrénia, ale bolo to niečo veľmi podobné tomu. Nakoniec to vyvolávalo nesprávne reakcie, akoby to zo mňa vysalo život. Nemal som na nič chuť, nastali depresie, nechcel som jesť, piť, ležať, ani sedieť, všetko mi bolo jedno, nebol som schopný komunikácie. Tomu blbcovi sa to, samozrejme, nepáčilo. Tak sa mu uráčilo ma z tej komory konečne dať preč ešte do väčšej riti. Jeho laboratórium. Vždy sa tváril nadšene. Ten jeho divný optimizmus sa vrátil a prišiel na niečo lepšie. Modré injekcie. Bol som starší, mal som asi 10 rokov. A začul som, že to využili viacerí vedci." Asami pri jeho slovách myklo. Modrá injekcia. To jej je príliš známe. "Moje telo to vylúčilo. Tá látka mala vo mne vyvolať moje druhé ja, ale v nebezpečnej forme. Pravidelne mi dával túto látku, ale samozrejme, že si to potreboval vylepšiť. Tak som len grcal a všetko pekne vylučoval a sral som ho čoraz viac a viac. Tá látka vo mne vyvolala iné reakcie. Bol som agresívny, nabral som veľa síl a prestal som sa ho báť. Niekoľko krát som ho napadol a tak s tým prestal. Ale neodradilo ho to natoľko, aby s tým prestal úplne. Zmiernil účinky tej istej látky a keď sa chystal na ďalší pokus, dostal sa k nemu Kohaku aj s ostatnými. Vtedy, ako aj Erin, som bol zachránený a bolo postarané o mňa tak, ako bolo treba." Dokončil rázne, mal sto chutí po niečom buchnúť, no nemal po čom, okrem Satoshiho hlavy, ale až taký nahnevaný nebol. Za ten čas sa s tým dokázal zmieriť, aj keď nie úplne. Keď na to všetko pomyslel, navreli mu žili na krku. Všetci mali zmiešané pocity, keď to počúvali. Hajime bol nemilo prekvapený.
"Tsuyoshi Yoshito. Vedec, ktorý chcel zmeniť moju fyzickú podobu. Chcel zo mňa urobiť stroj. Aby som nemyslel, nerozprával, len poslúchal na slovo. Aby som vykonal všetko, čo presne on chcel. Chcel zlepšiť kvality môjho tela, aby som mal dostatok sily na jeho ochranu a zabíjanie. Bol som unesený na moje šieste narodeniny. Pred mojimi očami mi vyvraždil celú rodinu. Mal to so mnou ťažké, lebo som ho nikdy nechcel poslúchať, vždy som robil presný opak toho, čo chcel. Preto ma držal pod zámkom, nemohol som sa skoro vôbec hýbať. Potom sa začali jeho pokusy. Jediné, čo mu vyšlo, boli kvality môjho tela. Bol som silnejší a reflexy sa mi zlepšili. Dostával som pravidelne infúziu, v ktorej boli nejaké sračky. Pravidelne mi pichal injekcie a posledná bola červená injekcia. Mala mi kompletne zmazať pamäť. Ten blázon prišiel na to, že je lepšie začať od začiatku, ako rozmazávať stred. A postupne to zaberalo. Začal som mávať výpadky pamäte. Potom len viem, že ma zachránil Kohaku a jeho skupina. Nakoniec to zastavili, aj keď veľmi nepríjemným spôsobom, lebo všetko, čo som vylučoval, išlo zo mňa každú chvíľu von. Protilátka postupne zaberala a tak sa mi postupne začala obnovovať pamäť. Ďalej pokračovať nemienim, to hlavné som o sebe povedal. Viete, ako som sa dostal do skupiny." Satoshi rozprával veľmi vážne a jeho kamenný výraz venoval takmer všetkým kolegom v aute.
"A čo Ichiro..." začal Hajime zvedavo, ale v momente ho stopla čiernovláska.
"Ichiro a Hikaru ti niečo o sebe povedia, keď ich zachránime." Ozvala sa chladne pozerajúc do okna. Hajime s ostatnými si len povzdychli a na chvíľu nastalo hrobové ticho.
"Kohaku. A ty čo?" spýtala sa Erin, aby narušila túto divnú atmosféru.
"Ja? Ja som rád, že som vás všetkých nakoniec dostal k sebe. Moji rodičia sa tejto práci venovali veľmi dlho a ja som v tom chcel pokračovať. Už dávno sa vedelo, že niektorí ľudia chystajú niečo, čo je veľmi nebezpečné pre našu krajinu. Preto bolo potrebné situáciu sledovať a v prípade potreby zakročiť. Mal som riadne tréningy a výcviky. Tak ako ste ich absolvovali aj vy, keď ste sa dostali ku mne. Netreba v príbehoch zachádzať príliš do detailov." Povedal Kohaku pokojným hlasom, pričom sa neustále venoval šoférovaniu pozerajúc na cestu. Hajime sa nakoniec pozrel na Asami. Zacítila jeho pohľad a nakoniec mu ho opätovala.
"Čo chceš počuť? Všetci mu máme vlastne rovnakú minulosť. So všetkým zaobchádzali zle, na všetkých robili pokusy, všetkých nasilu držali. A ja nie som výnimka. Daiki Hisashi je vedec a vraj, môj otec. Nežila som normálne. Od škôlky ma učil rôzne bojové umenia. Spočiatku to bolo v poriadku, myslela som si, že je to na ochranu, no potom som zistila, o čo mu ide. Všimla som si, že niečo nie je v poriadku medzi ním a mojou matkou, ale čo som mala robiť? Bola som malá a zmätená. Nakoniec som začula len hukot a keď som prišla do izby, videla som ležať na zemi moju mamu. Celá dobitá... a mŕtva. Tá sviňa ma držala v laboratóriu. A pravidelne mi pichal len modrú injekciu. Keďže to vynašiel, tak to musel na mne skúsiť. Žiaľ, v mojom prípade... to telo prijalo. Ten proces trvá aj niekoľko rokov, preto zmeny nastávali veľmi pomaly a postupne... Koniec poznáš.. bola som.. zachránená." Hovorila potichu, pričom hlavu mala opretú o okno a jej pohľadom prebodávala svoje topánky. Vyzerala ako malé tiché dievčatko. Z ktorého sršal smútok líšiaci sa od ostatných.
"Ja som nemal rodinu. Rodičia mi zomreli, keď som mal 1 rok. Potom som žil v sirotinci.." začal Hajime a takmer všetky pohľady, až na šoférujúceho Kohaka, boli upriamené naňho. "Jeden chlap si ma chodil obzerať. Najprv som si myslel, že si ma chce adoptovať, ale keď som mal 13, uniesol ma. Niečo mi dával do jedla. A potom mi bývalo zle. Nakoniec sa vo mne prejavili schopnosti. Nebolo to bohviečo, nebolo to silné, ale za to ma neustále trénoval v bojových umeniach. Potom sa mi podarilo utiecť, keď bol preč. Až som nakoniec natrafil na Kohaka alebo skôr našiel." Dokončil s dosť divným tónom v hlase. Nikto nevedel, čo si mal v tej chvíli myslieť. Každý si povedal svoj príbeh, svoju minulosť, spomienky môžu byť niekedy bolestivé, no po Hajimeho vyrozprávaní sa... všetci boli ticho. Nikto z nich to nemal ľahké. Keď im Kohaku oznámil, že o niekoľko minút sú na mieste, všetci spozorneli a snažili sa sústrediť na to, čo ich čaká. Auto zastalo a všetci vystúpili z auta. Skontrolovali, či majú všetko potrebné a pobrali sa do malej budovy.
"V ničom mi nebráň." Povedala Asami potichu.
"Prosím?" nechápavo sa jej spýtal Hajime.
"Nech to dopadne akokoľvek, nesnaž sa mi pomôcť." Zasyčala pozerajúc pred seba.
Hajimeho mozog napadlo mnoho myšlienok, najmä otázok. Prečo Haku o sebe nič nepovedal? Ako sa zblížil s Asami? Prečo zostala Asami opäť odmeraná? O čo tu ide?

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama