Killers - 12. kapitola - Prípravy

27. prosince 2017 v 15:31 | Saya Mi

Asami a Hajime sa neustále rozprávali, občas sa aj zasmiali. Asamin mierny zvonivý smiech sa zaryl do Hajimeho uší. Bol nádherný, priam neskutočný. Haku pri ich konverzácii sa zdvihol a naznačil im, že sa o chvíľu vráti. Chcel zistiť, či sa začína niečo diať. Bolo mu ľúto, že už teraz odchádza zo záhrady, ale chcel si splniť svoje povinnosti. Predsa len, zatiaľ čo bude preč, o Asami bude dobre postarané.

Holohlavý chlapec v bielom plášti pomalými krokmi prechádzal po dlhej tmavej chodbe, až nakoniec zastal pred jednou miestnosťou. Pomaly odsúval dvere, vošiel dnu a ihneď za sebou zasunul. Napravil si plášť a otočil sa k vodcovi tímu.
"Už som sa bál, že neprídeš." Privítal ho týmito slovami a vážne naňho hľadel. Prítomný bol i lekársky tím: doktor Yen, doktorka Sayako a sestra Satsu.
"Ide o Asami, však?"

Niekoľko dní strávil Hajime osamote s Asami, ktorá mu venovala niekoľko slov na zamyslenie. Tú časť si chcel nechať pre seba. Keď nastal večer, obaja sa pobrali do svojich izieb, no ako náhle ranné lúče slnka začali dopadať na tú magickú prírodnú záhradu, prišli opäť.
"Zaujímalo by ma, aká zmena u teba nastala? Keď som ťa spoznal, bola si, ako keby iný človek." Povedal Hajime zamyslene.
Asami sa pri jeho slovách smutne pousmiala. "Ja som takáto bývala, Hajime. Na svoje detstvo mám matné spomienky, ale predsa len si niečo pamätám. A inak, ďakujem za kompliment, vraj človek." Naklonila hlavu na bok a potľapkala ho po pleci.
"Kompliment? Ale..."
"Ja viem." Prerušila pozerajúc do zeme. "Už dlhší čas sa stretávam s tým, že ma podaktorí nazývajú monštrum. Viem len toľko, že to bolo v stave, kedy som nebola schopná sa ovládať, fyzicky aj psychicky. Pamätám si niekoľko menších zábleskov z takýchto udalostí a nie je to veľmi príjemné. Preto ti ďakujem za to, že ma berieš takú, aká som." Vďačne sa naňho pozrela a nakoniec sa na jej tvári zjavil malý úsmev. Jej oči boli úplne iné. No predsa len z nich sršalo niečo bolestivé. Každý z členov týmu má svoju minulosť. Hajime jej úsmev opätoval a opatrne ju chytil za ruku. Ak by niekto v tejto chvíli tých dvoch pozoroval, obdivoval by ich. Záhrada, ktorá má úžasne upokojujúci účinok na každého a pod nádhernou Sakurou sedeli Hajime a Asami držiac sa za ruku, pozerajúc si do očí.
"Vieš, Asami..." začal Hajime premýšľajúc ako to povedať, skôr vysvetliť. "...keď som sa s tebou zoznámil, pôsobila si odmerane. Teda, teraz už viem, prečo. Vysvetlila si nám všetko. Ale, od začiatku cítim, že je správne byť tu. Že to tak má byť a že som našiel niečo, čo som dlho hľadal. Akoby kúsok zo mňa. A keď som s tebou, mám vo svojom vnútri zvláštny pocit." Veľmi pomaly rozprával, ale každým jeho slovom Asami čoraz viac a viac prekvapoval. Čiernovláska nepatrila medzi ľudí, ktorí by často prejavovali svoje city. Alebo pocity. Aspoň nie takéto. Veľmi sa tomu bránila, ale presne vedela, o čom Hajime hovorí.
"Rozumiem ti až príliš dobre." Povedala Asami po chvíli odmlky.
"Naozaj?" nadvihol prekvapene obočie.
"Inak by som necítila to isté." Odpovedala stručne a jasne. Tí dvaja si za ten čas ani len nevšimli, že ich z diaľky pozoruje z odsunutých dverí Haku a Kohaku.
"Toto si musím odfotiť! Pozri sa, aký je na nich krásny pohľad! To bude foto!" povedal Haku nadšene a jeho oči sa rozžiarili akoby bol dieťa, ktoré práve dostalo na Vianoce presne to, čo chcelo, ba aj viac. Kohaku ho pozoroval s tupým výrazom na tvári. Haku vytiahol fotoaparát a urobil niekoľko fotiek. "Tak!" vydal len zo seba a spokojný sám so sebou schoval foťák. Vyzeral komicky a smiešne. Naozaj bol ako také malé megamozgové dieťa, ktorého očká tak žiarili, že by to bolo vidieť aj z Osaky.
"Haku, ja ťa uznávam za to, čo si pre nás urobil a čo pre nás aj robíš, ale v niektorých veciach budeš asi večné dieťa." Povedal Kohaku monotónnym hlasom.
Chlapec s nadpriemernou hlavou sa k nemu otočil a spravil grimasu. "Vieš čo to znamená?"
"Čo?" nechápavo sa ho spýtal vodca.
"Asami a Hajime." Mykol plecami.
"Ach tak..." vydal len zo seba, pomaly prikývol a pozrel na nich.
"Ale je už čas, Haku. Ostatní už čoskoro budú pripravení. Teraz sú na rade aj títo."
"Ale Kohaku, Asami sa prebrala... pred niekoľkými dňami!" namietal Asamin najlepší kamarát a rozhorčene rozhadzoval rukami.
"Toto nebude obyčajný boj, Haku. Buď pôjde, alebo nie. Ostatní sa rozhodli a súhlasili." Odvetil mu vyrovnaným hlasom a pomaly sa vybral za Asami a Hajimom. Haku na to nič nepovedal, len sledoval. Keď Kohaku podišiel k tým dvom. Hajime s Asami pomaly vstali a vypočuli si ho. Asamin výraz sa v momente zmenil. Hajime sa spočiatku tváril zmätene, ale pochopil a len vážne prikyvoval. Nakoniec sa všetci spolu, aj keď neradi, vybrali preč zo záhrady naspäť do úkrytu, kde ich čakal výzbroj a riadny odev. Keď boli všetci nachystaní, medzi sebou ticho komunikovali, keď sa blížili k autu.
"Asami, si si istá, že je správne, aby si do toho išla?" spýtala sa jej Erin ustarostene.
Haku si potichu a smutne povzdychol pozerajúc do zeme.

"Presne tak. Ide o Asami." Prikývol starší muž vážne, zo svojho miesta sa ani len nepohol.

"Ukáž mi výsledky." Vyzval ho vyrovnane a odhodlane.

Doktorka Sayako sa im obrátila chrbtom, zhromaždila najaktuálnejšie Asamine výsledky a nakoniec sa otočila, pričom sa pomalými krokmi blížila k mladému mužovi s nadpriemernou hlavou pozerajúc mu vážne a bodavo do očí. Po miestnosti sa ozývalo len klopkanie spôsobené doktorkinými topánkami. Keď mu podala papiere, napravila si jej čierne havranie vlasy, ktoré boli vyčesané do hora do konského chvosta a vrátila sa späť na svoje miesto.
"Asami sa skladá z troch stupňov. Prvý je "normálny stupeň". Žije ako každý iný človek, správa sa tak, abnormálna aktivita sa nevyskytuje, fyzická a psychická časť je taká ako iných. Druhý je "stupeň abnormality". Oči, konkrétne dúhovky, naberajú neprirodzenú žiarivú modrú farbu, vlasy neprirodzene kučeravejú. Vnemy sú zvýšené, naberaná svalová hmota. Rýchlosť a ohybnosť zdokonalená. Tretí je "posledný stupeň". Oči, konkrétne bielka a dúhovky naberajú čiernu farbu, zuby sa rastom menia na tesáky, nechty na rukách na pevné pazúre, čuch, sluch, hmat, celkové vnímanie je zdokonalené, pamäť sa stráca, vytvára sa vnútorná druhá osoba. K rýchlosti, ohybnosti a ostatnému sa vytvára agresivita, prudkosť a impulzívnosť. "Posledný stupeň" má názov z dôvodu... nečakanej, náhlej a trpkej smrti." Rozprával Haku, akoby všetko ihneď z papierov vyčítal a pochopil. Začala sa mu tvoriť hrča v krku a sťažka dýchal.
"To nie je všetko. Asami veľmi dlho prebývala v druhom stupni. To spôsobuje seba ničenie." Povedal Kohaku potichu, no jeho tvári nedovolil, aby čokoľvek dala najavo.
V tom niekto mierne zaklopal na dvere a všetci sa otočili.

"Nabrala som dostatok síl na to, aby som mohla s vami spolupracovať aj v tomto boji. Viete, čo máte robiť, keď sa vymknem z pod kontroly. Budem sa snažiť vám nespôsobiť problémy, tak verím, že sa tomu vyhneme." Odpovedala jej vyrovnaným hlasom a jej kamenný výraz sa nezmenil. Opäť sa prepla na to, čo bola predtým. Na jej tvári nebolo poznať ani len náznak emócie. Pevne zvierala katanu v ruke, ktorú si nakoniec vložila do puzdra. Neustále pozerala pred seba, no cítila, že sa k nim pridal aj Hajime. Všetci boli v kimonách, ktoré boli rôznych farieb, akoby zobrazovali ich osobnosť. Asami mala na sebe kimono, na ktorom bola zobrazená prekrásna rozkvitnutá Sakura. Jej kimono sa teda mihalo v rôznych odtieňoch ružovej a z časti aj zelenej farby. Hajimeho kimono bolo v rôznych odtieňoch hnedej a modrej farby. Erinine kimono červenej farby. Tatsuo šedej farby. Kohaku mal čierne kimono. Satoshi mal kimono žltej a oranžovej farby. Haku mal biele kimono. Tak isto aj doktor so sestrami. Každý mal vlastnú katanu. Všetci postupne nastúpili do jedného väčšieho auta. Asamine oči sa veľmi pomaličky začali meniť do svetlomodrej farby a jej nepodarené, opäť kučeravé vlasy si splietla do konského chvosta a hneď na to sa im pohľady s Hakom stretli.
"Asami..."
"Sústreď sa." Zahriakla ho a prebodla ho jej vážnym, no veľmi chladným pohľadom.
Hajime tomu nerozumel. Takto sa k sebe ešte nesprávali, i keď to bolo len pár slov. Ostatní členovia tomu príliš nevenovali pozornosť, v aute nastalo hrobové ticho.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama