Killers - 10. kapitola - Strata

27. prosince 2017 v 15:27 | Saya Mi

Keď dorazili na miesto, zazreli dvojičky žien s dlhými červenými vlasmi, ktoré sa len uškŕňali pri pohľade na bezvládne dvojičky chlapcov Ichira a Hikara. Asami vycerila na ne zuby a im zamrzli úsmevy na tvári. V momente sa vyparili aj s nevládnymi telami. Čiernovláska sa prudko k nim otočila a zrevala po nich. Nikto nevedel, čo robiť. Ich dvaja kolegovia umierali a zmizli. Asami sa v momente za nimi rozbehla, ako zmyslov zbavená. Protivníčky vyplašene nasadli do auta a telá hodili dozadu. Keď ich takmer Asami mala, auto sa rozbehlo najvyššou rýchlosťou. Ostatní sa ju snažili dobehnúť. Čiernovláska neprestávala a revala. No predsa jej stihli uniknúť. V tom začala pociťovať, že ju opúšťajú sily. Začala sa pomaly meniť. Jej pazúry a tesáky začali pomaly miznúť, žili už nemala také navreté. Jej čierne oči naberali svetlo modrú farbu, akoby sa z posledného štádia postupne vracala do predošlého. Nakoniec jej oči nabrali tmavohnedú farbu po dlhom čase. Asami chcela niečo povedať, načiahla ruku k ceste, na ktorej pred chvíľou ešte videla auto a odpadla od toľkého vyčerpania. Upadla do tmy.

O tri dni neskôr
Tmavovlasé spiace dievča ležalo na posteli. Ranné lúče slnka dopadali na jej bledú pokojnú tvár, na ktorej mala menšie rany. Pomaly, ale pokojne dýchala. Odvtedy ako odpadla, sa ešte nezobudila. Ostatní členovia skupiny neboli na tom o nič lepšie. Všetci sa snažili dať dokopy, vodca ich tímu sa snažil zistiť, čo sa v skutočnosti deje. Sestry a doktor postupne všetkých pravidelne skontrolovali. Jediný, kto je v skvelom stave, je Haku. Snažil sa ostatným čo najviac pomáhať. Jeho hlava síce nabrala nadmerné rozmery, no neprejavilo sa nič negatívne, práve naopak. Pálilo mi tu ešte lepšie a rýchlejšie, ako predtým. Keď ho niektorí z členov prvý krát uvideli, nemohli uveriť tomu, že je to skutočné. Stredne vysoký, už holohlavý muž, ktorý mal megamozog. Nakoniec si každé oči zvyknú na niečo nezvyčajné.

O deň neskôr išiel ráno skontrolovať Asami, ale tento krát si dal stoličku k jej posteli a pozoroval ju. Tmavovlasé dievča začalo pomaly otvárať oči. Konečne. Po štyroch dňoch sa zobúdza. Snažila sa čo najviac, ako sa len dalo, vnímať okolie. Prvé, čo si všimla. Napojená na prístroje a infúziu. Cítila na sebe niekoľko obväzov. Na prstoch cítila obväzy a na perách nejakú masť, ktorá jej pripomínala arómu zázvoru. Cítila tlmenú bolesť zubov. Oči mala opuchnuté. Nakoniec jej pohľad padol na Haka. Prekvapene zažmurkala. Haku bol v dobrej forme, no časť jeho hlavy bola o niečo... väčšia.
"Dobré ránko, Asami. Už by sa patrilo niečo konečne robiť po tých dlhých štyroch dňoch spánku, nemyslíš?" spýtal sa jej pobavene a milo sa na ňu usmial.
"Kedy si sa zobudil? Čo sa ti stalo s hlavou? Ako je Ichirovi a Hikarovi?" zasypala ho otázkami.
"Zobudil som sa v deň vášho príchodu. Časť mojej hlavy nabrala nadmernú veľkosť a prešiel som testom, vďaka ktorému zistili, že komplikované príklady, výpočty, reakcie som schopný vypočítať do niekoľkých sekúnd. Ichiro a Hikaru... Asami, zhlboka sa musíš nadýchnuť.. Oni.. nie sú s nami..." odpovedal jej na otázky pomaly a potichu a pokojne, no pri poslednej otázke sa chvíľu zastavil a rozprával veľmi trhane. "Neviem, či si to pamätáš, ale nemohli ste sa dostať k ich telám. Nastal určitý zvrat. Skupiny, s ktorými ste bojovali... vás príliš vyčerpali. Ichiro a Hikaru.. zomierali.. a zmizli. Stále po nich pátrame. Viacerí členovia nás informovali o tom, že protivníci nás nazývali teroristami, ničiteľmi a záhubou." Dokončil a naprázdno prehltol pozerajúc na ňu. Asamin výraz sa zmenil na nahnevaný, potom smutný, potom bezmocný a nevychádzala z údivu. Príliš veľa vecí jej uniklo, veľa si nepamätala. Keď sa snažila postaviť, zatočila sa jej hlava a Haku ju zadržal.
"Vyzeráš zmätene." Ozval sa potichu.
"Vedela som, že toto nikam nevedie, Haku. Prečo robíme túto prácu, keď sa situácia v Japonsku vôbec nezmenila, dokonca sa zhoršila? Niečo tu nehrá. Ako to, že ste sa stále nedostali k dvojičkám?" vydala zo seba vyčerpane zmätene naňho pozerajúc. Nakoniec sa posadila naspäť na posteľ, upravila si saténové pyžamo, na ktorom bol vzor Japonskej čerešne Sakury a znova vstala. Tento krát opatrne.
"Kohaku robí všetko, čo je v jeho silách, Asami. Už je blízko." Ubezpečil ju a podal jej župan, ktorý bol taký istý ako aj pyžamo. Asami si ho pomaly dala na seba. Celé telo ju bolelo. Mala pocit, že ju niečo silno tlačí do zeme. Ruky s ňou veľmi nespolupracovali. Väčšina jej síl ju akoby opustila.
"Asami, ako sa cítiš?" ozval sa niečí známy hlas. Asami s Hakom upreli pohľady na doktora Hikari Yen.
"Takáto vyčerpaná som ešte nebola.." vydala len zo seba a sklopila pohľad.
"Teraz by ťa nemal nikto zaťažovať. Prvý krát si takmer dosiahla poslednú úroveň štádia tvojho, akoby, druhého ja. Nesmie sa to opakovať za žiadnych okolností, tvoje telo dostalo obrovský šok. A musíme prísť na to, ako to z teba dostať. Musíš vedieť ovládať svoje emócie, pocity, nálady. Aspoň do určitej úrovne. Inak to nepôjde." Vysvetlil jej Yen pokojne, ale vážne na ňu hľadel. Asami zdvihla pohľad k nemu a nakoniec prikývla. Dlhší čas bola vždy drzá, výbušná, príliš akčná, aj keď to nikdy nemyslela zle. Ale nemala na výber. Nie je v takej forme ako pred tým a musí spolupracovať s ostatnými. Cíti, že sa niečo deje a nie je to dobré. Hlavne to, v akej forme bola, keď sa zmenila na nepoznanie. Haku a Yen si spravili s ňou sedenie. Bola ako vymenená, jej oči sa zmenili na jej pravú farbu a to tmavohnedú, ktorá bola veľmi podobná tej Hakovej. Jej vlasy už neboli také kučeravé, ako predtým. Mala pocit, že je príliš krehká a keby spadla, rozbila by sa na márne kúsky. Aj napriek jej pocitom sa snažila odpovedať čo najlepšie, ako len vedela. Veľa otázok na Asami nemali, no všetko, čo im povedala, si zapisovali. Nič si nepamätala, len to, akú veľkú nenávisť pociťovala a aká bola pre ňu chuť pomsty. Pri takýchto slovách ju takmer myklo. Keď to vyslovila nahlas, striaslo ju. Povedala im všetko. Ľudí si drží od tela, aby im nespôsobila problémy. A vie, že Hajime bol s ňou, keď sa menila. Boli predsa vo dvojici. A presne to nikdy nechcela. Preto radšej bývala sama kvôli tejto hrozbe. Tým dvom ľuďom, oproti ktorým sedela na sedačke, sa otvorila. Nemá čo skrývať. Aspoň, že oni na ňu nevplývali zle a ani miestnosť, v ktorej boli. Síce jej to dosť pripomínalo nemocnicu, ale zelená farba na ňu pôsobila veľmi upokojujúco. Bledozelené steny, prístroje a technika boli buď biele alebo šedé a kožené sedačky, na ktorých sedia, sú tmavozelené. Asami na chvíľu zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla a potom vydýchla. Cítila ešte prítomnosť niekoho iného. Za dverami bol Hajime. Prechádzal sa po chodbe, občas niečo začul z rozhovoru, ale bohviečo to nebolo. Nechcel rušiť.

Haku aj s Yenom sa s Asami dohodli, že ak budú nové informácie, ihneď jej to povedia. Asami vedela, že nemá význam tlačiť na ich vodcu. Všetci mali čo robiť a preto sa Asami rozhodla, že sa čo najskôr dá do poriadku a naberie naspäť svoje sily. Haku vstal a pomohol vstať Asami. Spolu s doktorom ju uložili na posteľ, vykonali kontrolu a všetky výsledky o Asami zanechali v súboroch a vytlačili.
Opäť si ľahla do postele, no tento krát s Hakovou pomocou. Ani nevedela ako, zaspala.

Hajime strávil v Asaminej izbe celý deň. Nezobudila sa. Za jej spánku sa veľmi nepohla. Mnoho dní prespala, či presedela v nemocničnej časti na kontrole, niekedy chvíľu trávila čas s Hakom a Hajimem. Ostatní členovia vykonávali kontroly tiež a dni ubiehali tak rýchlo, že človek mal niekedy pocit, že stratil pojem o čase.

V ďalší deň sa opäť Asami spolu s Hakom pobrali preč z nemocničnej miestnosti. Ich pohľady zaznamenali Hajimeho, ktorý len kývol hlavou. Nechcel, aby na ňom bolo vidieť, aký je zničený. Netešilo ho ani to, v akom stave bola Asami. Bol zvyknutý na to, aká bola vždy akčná, výbušná a doslova sa rútila do boja. Ale teraz? Ledva stála.
"Ideš s nami?" ozval sa ten známy ženský hlas, ktorý bol, na veľké prekvapenie, veľmi pokojný a nie až tak zničený ako predchádzajúce dni. Pomaly vystrela k nemu druhú ruku, keďže prvou sa držala Haka. Hajime len na to prikývol, opatrne ju chytil a nechal sa viesť.
"Kam ideme?" zvedavo sa ich spýtal. Nikdy nechodia hore. Jedine vtedy, keď sa majú stretnúť s protivníkmi.
"Uvidíš." Odvetil Haku, keď boli všetci traja vo veľkom výťahu. Asami hľadela pred seba, nevenovala im príliš veľkú pozornosť, ale neustále sa držali. Keď výťah zastal a odsunuli sa dvere, všetci traja pomaly vyšli von. Hore to vyzeralo ako tradičný pekný nevinný japonský malý domček. Jedine ten výťah pôsobil dosť neprirodzene v takom prostredí. Hajimeho viedli do zadnej časti domčeka, kde boli vysúvacie dvere. Kohaku mu predsa ukazoval všetky miestnosti. Ale na toto miesto zrejme zabudol. Keď Haku dvere odsunul, Hajime nevychádzal z údivu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama