Dollhouse

27. prosince 2017 v 19:54 | Saya Mi

Žáner: Mysteriózne, psychologické

Napísané v roku 2016


Otvorila som oči a zahľadela sa na bledoružový strop pripomínajúc moju izbu.
Ale nie je to moja izba.
Pomaly som sa posadila. Hlavu som pomaly otáčala prečesávajúc mojimi svetlomodrými očami miestnosť.
Je to detská izba, ktorej bledoružové steny ozdobujú namaľované jednorožce. Drevený nábytok naokolo je bielej farby. Zosadla som z postele rovno na bledoružový koberec a zistila som, že moje nohy sú bosé.
Predtým moje nohy neboli bosé. Mala som biele ponožky a biele tenisky.
Pohľad mi padol na moju bledoružovú nočnú košeľu.
Moju bledoružovú nočnú košeľu?
To nie je moja nočná košeľa.
Dotkla som sa jej. Neverila som, že je skutočná. Neverila som, že je toto miesto skutočné a tak som sa rozhodla sa dotknúť každého jedného nábytku.
Spravila som tak a dotkla som sa veľkej drevenej bielej skrine vysokej až po strop. Potom nasledoval písací stolík z rovnakého materiálu spolu so stoličkou.
Tak to pokračovalo ďalej.

Nakoniec som podišla bližšie k oknu a zistila som, že sa nedá pozerať von. Nedalo sa otvoriť a keď som moju tvár naklonila bližšie ku sklu, nič tam nebolo.
Len ďalšia stena.
Moje zmysly sú celkom otupené. Cítim len zmätenie, ale necítim strach. Nepamätám sa na to, čo sa stalo predtým. Viem len, že toto nie je moja izba.

Ale niečo mi toto miesto pripomína.
Pri pohľade na bábiky ozdobujúc posteľ a niektoré poličky sa to podobá na domček pre bábiky alebo... na izbu pre bábiky.
Ja nie som bábika.
Bábikami môžem manipulovať. Môžem si robiť s nimi čo chcem a ich to nikdy bolieť nebude. Či už ich nechám, aby žili šťastne alebo nešťastne, im to bude jedno, lebo je to len materiál, s ktorým sa hrajú deti.

Alebo aj dospelí?
Pootvorila som ústa pri pohľade na bábiku. Vyzerá ako ja. Naozaj tak vyzerá. Podišla som k nej bližšie a vzala ju z poličky. Dlhé plavé blond vlasy po pás a jasnomodré oči. Úzke pery a úzky rovný nos. To som ja.
Tá bábika je... ja.
Alebo som ja tá bábika?
Mierne som naklonila hlavu na bok a vzala ju do mojich útlych rúk. Pohladila som jej nočnú košeľu identickú tej mojej.
Držiac bábiku som sa vybrala k dverám. Nerozumiem prečo som ich neotvorila hneď. Nepatrím sem.

Nazrela som do bielej úzkej chodby, ktorú obohacovalo niekoľko drevených hnedých dverí. Odvážila som sa vojsť na chodbu a zavrieť za sebou dvere. Bábiku som držala po celý ten čas pevne v ruke. Cítim, že je mojou súčasťou. Prečo by vyzerala ako ja? Jediná bábika je ako ja. Žiadna taká iná v izbe nebola.
Robila som veľmi pomalé krôčiky ako keby som mala päť rokov a objavovala niečo neznáme.
Keď som sa konečne blížila k prvým dverám a hodlala sa ich otvoriť, dvere mierne zavŕzgali a z nich vyšlo malé čiernovlasé dievčatko s veľkými sivými očami a v bielej nočnej košeli hľadiac na mňa bez náznaku akejkoľvek emócie.
"Je čas raňajok. Pôjdeš sa naraňajkovať," povedalo jemným detským hláskom.
To dievčatko vyvolávalo vo mne zlé pocity. "Kto si?" Opýtala som sa jej zvedavo. Túžila som to vedieť, lebo toto dievčatko mi dalo druhý pocit. Je to vlastne emócia. Je to strach. Predtým som bola len zvedavá, ale teraz som zvedavá a zároveň mám strach.
Dievčatko sa tvárilo celý čas rovnako, "Budem sa s tebou hrať," oznámilo jej jednoducho a nakoniec sa jej otočilo chrbtom. Vošla naspäť do miestnosti, z ktorej pred chvíľou vyšla.
Pobrala som sa za ňou, aj keď s veľkou neistotou a strachom.
Neistota. Je to niečo, čo cítim spolu so strachom a zvedavosťou.
Začala som sa obzerať po miestnosti. Je to kuchyňa, ktorej steny sú biele a nábytok je bledoružovej farby. Opäť som mimovoľne podišla k nábytku a začala sa ho dotýkať, aby som sa zbavila neistoty a vedela, že je to skutočný nábytok.
Avšak, zacítila som niečí pohľad spočívajúci na mne a preto som sa otočila. Dievčatko stálo len niekoľko milimetrov predo mnou a tak som odskočila a zhíkla. Zľakla som sa. Myslím, že je to určitá súčasť strachu.
Čiernovlasé dievčatko hľadelo na mňa zdola aj je pohľad jasne hovoril, že cíti hnev. "Ideš sa naraňajkovať," zopakovala, potom sa zhlboka nadýchla a zdôraznila, "Teraz."
Prešla mnou triaška, ktorá mi jasne naznačila, že môj strach tu stále prebýva. Zmohla som sa len na prikývnutie a tak ma pomalými krokmi zaviedla k bledoružovému stolu, za ktorý som si sadla. Pohľad mi padol na chlebíčky s maslom, šunkou a pokrájaným vareným vajíčkom na tom.
Naprázdno som preglgla. Mala som tak stiahnutý žalúdok, že som hlad necítila. No za to... cítila som opäť jej pohľad venovaný mne a tak som chytila chlebíček do ruky, priložila ho k perám, aj keď nerada a po niekoľkých sekundách som si z neho konečne odkusla. Po celý ten čas ma dievčatko pozorovalo a odvrátilo odo mňa pohľad až vtedy, keď som si prvý krát odkusla.
Po celý ten čas bola so mnou bábika. Prestala som si to uvedomovať po tom, čo som prvý krát zazrela to desivé dievčatko. Je zvláštne, že tú bábiku doteraz zvieram v ruke.

Keď som dojedla, pocítila som, ako sa dievčatko na chvíľu uvoľnilo. Akoby bolo so mnou spokojné.
Nakoniec prerušila to hrobové ticho, "Pôjdeš sa prezliecť do domáceho oblečenia a potom prídeš na chodbu," oznámila mi jednoducho, vstala a vzala taniere, ktoré následne na to položila do umývadla.
"Čo budeš robiť?" spýtala som sa jej zvedavo pozerajúc na ňu so strachom v očiach, ktorý mi začal kolovať v žilách.
"Zavolám mamu, aby išla umyť riady. Oblečiem sa do domáceho oblečenia. Prídem na chodbu a vyzvem ťa, aby si sa so mnou hrala," povedala monotónnym tónom v hlase. Potom od nej odvrátila pohľad a vzpriamene a pomalým krokmi prešla okolo mňa.
Opäť ma striaslo a neodvážila som sa za ňou otočiť. Nakoniec som sa pomaly otočila aj ja a vybrala som sa ou istou cestou naspäť do izby. Cítila som, že to musím urobiť. Inak... opäť mnou prešla triaška.
Otvorila som skriňu a obzerala som si veci, ktoré boli ružovej farby. Prečo je všetko ružové alebo biele? Po izbe sa ozval len tichý vzdych, ktorý vyšiel z mojich úst.

V ružových teplákoch a bielom tričku som sa vybrala von z izby. Ponožky a ani nič, čo by bolo na nohy, som nenašla.
Zazrela som ju ako na mňa čaká. Zdvihla ruku a prstom mi naznačila, aby som išla za ňou. Jej pohľad bol chladný, akoby nič dobré v tom dievčatku nebolo.
Moje nohy sa samovoľne pohli, akoby som ich neovládala ja, ale môj strach. Pomaly som sa k nej blížila. Prečo má oblečené to isté ako ja? Aj ona je bosá ako ja.
Kde je jej mama?
To je otázka, ktorá ma napadla, keď som ju nasledovala do obývačky.
Nemusela mi odpovedať. Hnedovlasá kučeravá žena bola zahľadená do televízora, ktorý ukazoval len nezmyselné obrazy a to správy o rôznych katastrofách. Nemala na sebe oblečenie inej farby ako bielej a bledoružovej. Len krátko som sa pozrela na jej bosé nohy.
Medzitým išlo niekoľko reklám, pri ktorých sa pozastavil snáď každý človek, aby si ich pozrel, lebo ho na tom niečo priťahovalo. Ale čo človeka priťahovalo?

Sadla som si s dievčatkom neďaleko televízora a sedačky a to na zem, kde mala domček pre bábiky. V tom som sa zahľadela na tú svoju, ktorú som len raz pustila z ruky a to vtedy, keď som sa prezliekala.
Bábika je stále v nočnej košeli, ale to nemení fakt, že je taká istá ako ja.
"Dovolím ti používať tvoju bábiku," ozvalo sa po chvíli ticha a ukázalo mi tú svoju, ktorá vyzerá presne tak isto ako ona, rozdiel je len v oblečení a to presne taký istý ako v mojom prípade.
Len som na to prikývla ako keby som stratila hlas a zabudla otvárať ústa.
V tom niekto okolo mňa začal šuchotať. Všimla som si, že je to čiernovlasý muž s ulízanými krátkymi vlasmi oblečený v snehovo-bielej košeli a džínsoch, ktoré robili ten známy šuchotavý zvuk. Sadol si k tej žene a bez slova spolu pozerali televíziu. Ďalšia osoba s bosými nohami.
"Venuj sa mne," rázne mi povedalo to dievča a keď som sa na ňu pozrela, jej pohľad bol opäť plný nenávisti.
Ihneď som prikývla a venovala jej ospravedlňujúci pohľad, aj keď... možno si ho nezaslúžila. Roztrasenou rukou som sa posediačky prisunula bližšie k tomu domčeku, ktorý je len bielej a ružovej farby. Bábiku som vložila do domčeka, no nepustila som ju.
Dievčatko položilo bábiku vedľa mojej a len ňou sem-tam pokývalo raz do jednej a raz do druhej strany. Začalo si pritom spievať veľmi jednoduchú, no za to zvláštnu melódiu. Takto si hmkala po celý čas a ja som nevedela, ako som sa mala tváriť. Robila som bábikou podobné pohyby ako ona, aj keď som to robila nechtiac.
Niečo ma nútilo to robiť. Je to strach? Tá jej melódia začala pôsobiť nie veľmi príjemne. So strachom v očiach som sledovala kývajúce sa bábiky, akoby som čakala na... niečo horšie ako je toto.
Neodvážila som sa pozerať na to dievčatko, ktoré si neustále hmkalo. Chcela som sa aspoň na chvíľu pozrieť na jej rodičov, ale nedokázala som to. Mala som príliš veľký strach na to, aby som sa tam pozrela. Ten strach.. je z nej.
Som ako tá bábika. Robím to, čo mi je prikázané. Bez emócií a keď aj nejaké prídu, nie sú podstatné.
"Máš peknú nočnú košeľu!" zvolalo nadšene, avšak bola to len pretvárka.
Zľakla som sa, ale odpovedala som pohotovo, "Ďakujem, ty tiež!" predstierala som radosť, ale v skutočnosti...
"Budeme si požičiavať veci?" spýtala sa ma prostredníctvom jej bábiky.
"Dobre," odpovedala som snažiac sa byť milá a prívetivá.
Hneď po tom začala otvárať malé skrinky v domčeku, kde mi ukazovala jej veci a ja som len pohmkávala na znak pritakávania, aby vedela, že ju vnímam a venujem sa jej.

"To je moja práca?" vyšlo zo mňa príliš spontánne a bez rozmýšľania.
V tom sa na mňa rýchlo otočila so zamračeným pohľadom, "Každý musí poslúchať," povedala neprirodzene hlbokým hlasom.
Ja som vyskočila na rovné nohy a svoju bábiku som pevne zvierala v jednej ruke. Vypleštila som oči a moje zreničky sa od toľkého strachu rozšírili. Žalúdok mi pravidelne vibroval akoby vedel, že niečo nie je v poriadku a takýmto spôsobom mi to signalizuje. Jeden so signálov bol, aby som sa rozutekala a tak som konala.

Vyskúšala som každé dvere, ale bohužiaľ som nenarazila na východ. Posledné dvere boli práčovňa.
Všetky miestnosti sa mihali len v bielej a v bledoružovej farbe. Začalo mi to vadiť.

Vyskúšala som dvere na konci chodby a keď som ich otvorila, nachádzal sa tam múr. Šedý pevný múr, do ktorého som skúšala kopať, búchať, ale nič z toho mi nepomohlo. Moje oči zaliali horké slzy, ktoré sa mi začali kotúľať po tvári a ja som nemala tú moc to zastaviť. Ten pocit, tá emócia... prišlo to samo a ja som sa tomu poddala a zaplakala som. Rukami som sa opierala o múr, čelom som sa oň oprela a pomaly sa zosúvala na zem ako posledná troska. Dopadnutie na zem spôsobilo, že som začala silno vzlykať, akoby sa to všetko postupne vo mne zapojilo a ja som jednu emóciu po druhej vypúšťala z môjho vnútra.

Po chvíli som prestala plakať, ale úľava nenastala. Pamätám si, že po takomto stave vždy príde úľava.
"Poď sa so mnou hrať," zavolal detský hlas za mnou a ja som začala vrieskať ako nikdy.
Nepozrela som sa na ňu, ani som sa k nej neotočila. Ako troska som bola na zemi pred múrom a vrieskala som. Do môjho stavu som zapojila päste, ktorými som začala búchať po tom múre. Bábika mi pritom spadla na zem.
Zacítila som pálčivú bolesť v rukách, ale pokračovala som ďalej. Bolo by mi jedno, keby som si aj tie ruky dolámala.
Krv mi začala stekať po rukách, tak silno som búchala päsťami a následne šúchala po múre, akoby som dúfala, že sa predo mnou rozpadne a ukáže mi vonkajší svet. Kričala som a zároveň prosila. Pýtala som sa prečo. Viem, že tam vonku niečo je. Tak prečo? Bezmocnosť mi prúdila od hlavy až po päty.

Ale aj to nakoniec ustalo a nenastala úľava, ale útlm kedy som len schúlila do klbka pozerajúc na bábiku ležiacu vedľa mňa.
Tá bábika je... ja.

Alebo som ja tá bábika?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.