Classmates - 9. kapitola - Vzájomná pomoc

27. prosince 2017 v 18:59 | Saya Mi

V podvečer som sa vybrala za Daikim, aby sme dokončili prezentáciu a začali pracovať na tom, kto si vezme ktorú časť a čo bude o nej hovoriť.
"Ahoj," pozdravil ma ochrapkaným hlasom a pustil ma ihneď dnu.
Keď som vstúpila na chodbu, všimla som si jeho rozospatú tvár a rozstrapatené vlasy.
A nielen to. Jeho oči sa na mňa ledva pozerali, až tak často ich zatváral a ledva udržal privreté.
Na mojej tvári sa zjavil nepatrný úsmev. Je zlatý. No večne som pozerať naňho nemohla a tak som sa radšej vyzula a vyzliekla si bundu.
"Ako sa ti spalo?" musela som trošku upozorniť na to v akom stave je, lebo vyzeral až príliš ospalo.
"Mhm? Ako vieš, že som spal?" spýtal sa ma mierne dezorientovane a rukami si prešiel po tvári.
"Stačí sa na teba pozrieť," odvetila som pobavene premeriavajúc si ho.
"No... idem sa umyť, hneď za tebou prídem..." zašomral únavným tónom v hlase.
"Okej," usmiala som sa naňho a odišla som do izby.

Keď som zavrela za sebou dvere, všimla som si, že na stole má porozkladané knihy a otvorený notebook, v ktorom mal zobrazenú našu prezentáciu.
Veľavýznamne som nadvihla obočie, odložila si kabelku pri posteľ a sadla si za stôl. Očami som začala "prečesávať" knihy a jednu po druhej som ich pootvárala približne tam, kde sme skončili. Potom som si začala preklikávať prezentáciu.
V tom som začula, ako sa zavreli dvere a keď som sa otočila, všimla som si Daikiho spýtavý pohľad.
"Len si čítam prezentáciu," vysvetlila som mu s jemným úsmevom na perách.
Prikývol na to a pobral sa ku mne. Pomaly si sadol na stoličku a zahľadel sa na knihy.
"Otvorila som ich tam, kde sme skončili," oboznámila som ho s mojou nedávnou činnosťou pozerajúc naňho skúmavo.
Obaja sme potom vzali postupne každú knihu, z ktorej sme urobili poznámky a z tých sme to najdôležitejšie "vytiahli" a napísali do prezentácie.
Takto sme s tým bojovali ďalšiu hodinu, až sme nakoniec pozatvárali všetky knihy, skontrolovali celú prezentáciu a opravili prípadné chyby.
Nakoniec sme prezentáciu uložili a Daiki to skopíroval na USB kľúč.
Potom nasledovalo písanie reči. Dohodli sme sa, že každý si to napíšeme po svojom, na konci to prečítame a detaily doladíme.
"Gratulujem," ozval sa odrazu a ja som sa v tom momente naňho prekvapene pozrela.
"Prosím?" spýtala som sa ho nechápavo.
Daiki ku mne otočil notebook, kde mal zobrazenú mňa v čiernobielych šatoch, s diplomom v ruke a s úsmevom od ucha k uchu. Škerila som sa tam ako malé dieťa.
"To máš odkiaľ?" vyšlo zo mňa prekvapene.
"Jisoo ju zverejnila na facebooku," vysvetlil mi pobavene a až potom som si všimla, že to je vážne tam.
"Aha, tak ďakujem," povedala som s úsmevom, "Ale facebook ti tú reč nenapíše," podotkla som a prižmúrila naňho oči.
"Pokoj partnerka, času dosť," odvetil s úškrnom a šibalsky sa na mňa pozrel.
Nadvihla som obočie, pokrútila hlavou a pohľad uprela na svoj papier.
"S tými šatami by som ti aj ja dal prvé miesto," povedal po chvíli ticha a v tej chvíli som stuhla.
Neveriacky som k nemu zdvihla pohľad a moje oči sa rozšírili.
V tej chvíli sa atmosféra v jeho izbe zmenila na príjemne napätú, čo ma uviedlo do miernej paniky. S tými slovami sa priam pohral. Vycítila som to z jeho tónu hlasu.
Zdá sa, že som dostala prvý kompliment od Daikiho.
Daiki hľadel stále do notebooku a mal otvorenú tú fotku. Až po chvíli otočil hlavu ku mne a zahľadel sa mi skúmavo do tváre, ako keby bol zvedavý na moju reakciu.
"Veď si ma nepočul ani recitovať," pípla som nervózne a cítila som, ako sa mi červená farba nahrnula do tváre. Potom som si uvedomila, akú debilinu som to zo seba "vypotila", no nič lepšie a vhodnejšie ma v tej chvíli nenapadlo. Veď ma dostal do pomykova, tak čo som mala robiť!
"To by bol jeden z dvoch bonusov, ktoré by ma utvrdili o tom prvom mieste," odvetil so záhadným úsmevom na perách. Naozaj sa usmial, aj keď som mala z toho jeho záhadného úsmevu dojem, že sa v ňom črtá náznak zvrhlosti.
Jeho oči si našli tie moje a mala som pocit, že si ma tým pohľadom podmaňoval.
"A ten druhý?" spýtala som sa ho, keď som bola schopná hovoriť normálnym hlasom.
"To si nechám pre seba," odvrkol a odvrátil odo mňa pohľad tak, že ma to zamrzelo.
"Prečo?" zamračila som sa naňho. Za posledné minúty sa až príliš rýchlo zmenil postoj ku mne. Pred chvíľou ma namotával komplimentom a teraz? Neviem, čo si mám o ňom myslieť.
"Tá reč sa nenapíše sama," povedal priam provokatívnym tónom v hlase a hodil hlavou k môjmu papieru, na ktorý som stihla napísať tri vety.
Nič som mu na to nepovedala, len som spravila menšiu grimasu, naklonila sa k papieru, chopila sa pera a začala radšej písať. No aj tak mi neušiel ten jeho pobavený úsmev.

Pol polhodinke som sa pozrela na papier. Mám zapísanú celú stranu a myslím, že by to malo stačiť. Sem-tam som si preklikla pritom aj prezentáciu, aby to sedelo s mojou rečou. Nakoniec som si sama pre seba prikývla na znak spokojnosti.
Potom som otočila hlavu k Daikimu, ktorý bol zhrbený viac než dosť a mračil sa na prázdny papier. Už sa s perom blížil k papieru, no nakoniec ho položil na stôl. Z toho, ako sa mu pohli svaly v oblasti čeľuste, som usúdila, že zaťal zuby.
Potichu som si povzdychla. Vyzerá to tak, že nevie s tým pohnúť.
Spontánne som sa k nemu naklonila a vzala jeho papier a pero bez opýtania.
Nenechám ho v tom samého. Je to môj partner a spolužiak a treba si pomáhať.
Zaregistrovala som len, ako sa ku mne otočil, no ďalej som sa venovala jeho reči.
Preklikla som jeho časti v prezentácii a podľa toho začala písať. Sem-tam som niečo doškrtala, lebo som sa pomýlila, no neodradilo ma to a pokračovala som ďalej.
"Čo to robíš?" zašomral.
"Píšem ti reč," zašomrala som tiež.
Nastalo ticho, ktoré narušoval len zvuk pera pohybujúceho sa po papieri. Cítila som jeho pohľad na mne, no aj napriek tomu som pozornosť venovala tomu, čo som písala.
Na chvíľu som sa zamyslela a klikla na ďalšiu časť prezentácie a prečítala si to.

Približne po polhodinke som mu papier s perom posunula a pozrela naňho.
"Mohol by si to skontrolovať, prosím?"
Daiki sa na mňa prekvapene pozrel a potom pohľad upriamil na papier. Vzal ho do rúk a začal čítať. Tváril sa celkom pokojne a na jeho tvári sa zjavil veľmi maličký úsmev.
Páči sa mi, ako sa usmieva.
Po chvíli papier položil na stôl a niečo pozmenil.
Stoličku som si posunula bližšie k nemu a naklonila sa k papieru. Možno som trošku narušila jeho osobný priestor, no nezdalo sa mi, že by ho to obťažovalo alebo bolo nepríjemné.
V tom som zacítila jeho vôňu. Nosom som sa zhlboka nadýchla.
Veľmi atraktívna vôňa... Nie je veľmi silná, no za to je dostatočne aromatická a vábivá na to, aby som sa nad tým pozastavila.
Potom som si všimla, ako znova niečo pozmenil. Znak zaškrtol a napísal iný. Aha, dobre spravil.
"Prepáč, rýchlo som písala," ozvala som sa po chvíli a v tom ku mne otočil hlavu a venoval mi nechápavý pohľad.
"Napísala si mi reč. Neospravedlňuj sa," povedal pokojne a potom pohľad upriamil znova na papier.
Keď dočítal, bez pýtania si vzal aj moju reč a začal to čítať.
Ja som len ticho sedela a pozorovala ho so zatajeným dychom. Som spokojná a síce moja radosť z prednesu pretrváva, zároveň cítim vnútornú nervozitu. Možno je to z toho, že chcem, aby som to mala bez chyby. To sa mi podobá.
Zachytila som, že mi opravil malú chybičku v jednej vete a nakoniec mi posunul papier.
Uvedomila som si, že už nie je potrebné, aby som sedela tak blízko neho a tak som sa trošku neochotne vzdialila a pozrela na moju reč.
Potom sme si povedali, že sa budúci týždeň dohodneme na ďalšom stretnutí, keďže nám už len stačí sa naučiť našu reč a precvičiť si to spoločne.

Keď som si obula topánky a obliekla bundu, zdvihla som kabelku zo zeme a prehodila si ju cez plece.
"Prídeš aj na tento zápas?" ozvalo sa za mnou šomravo.
Otočila som sa k nemu a dala si vlasy sa ucho.
"Nie, idem na víkend za kamarátkou do Shizuoky," odvetila som mierne prekvapene, keďže doteraz sa nezaujímal o moju prítomnosť na zápase.
"Aha," povedal sklesnuto a sklopil pohľad, čomu som nerozumela. Možno niektoré reakcie z mojej strany vyzerajú komicky, no pravda je taká, že Daiki sa mi pomaličky mení pred očami alebo dáva o trošku viac najavo svoje emócie, čo mi sympatizuje.
"Prečo?" zvedavo som sa ho spýtala pozerajúc naňho skúmavo.
"Ren chcel po zápase niekam zájsť," odvetil vážne a nakoniec mi pozrel do tváre tým jeho neidentifikovateľným pohľadom, z ktorého nedokážem usúdiť vôbec nič. Na tento jeho špecifický pohľad by som skoro zabudla.
"Jáj..." pomaly som prikývla. "Tak si to užite a nech sa vám darí na zápase," povedala som s malým úsmevom na perách. Potom som odvrátila od neho pohľad, podišla bližšie k dverám a otvorila ich.
"Díky. Uži si to s kamarátkou," povedal celkom milým hlasom. Dalo by sa povedať, že to vyznelo celkom milo.
Otočila som sa k nemu, "Ďakujem, tak sa maj," pousmiala som sa naňho a v tej chvíli sa jeho pery pomaly rozšírili do malého úsmevu, ktorý bol venovaný len mne.
Jeho úsmev mi priniesol úľavu a tá podivná vnútorná nervozita sa rozplynula. Zvláštne. Začínam mať pocit, že má na mňa vplyv. Trochu. Asi...
"Uvidíme sa," rozlúčil sa so mnou a ja som opäť neochotne od neho odvrátila pohľad a pobrala sa preč.

Keď som si sadla oproti môjmu už menej hanblivému spolužiakovi, pohľad mi padol na rúško, ktoré mu zakrývalo polovicu tváre.
Nakoniec som sa mu spýtavo zahľadela do očí a v tom začal rozprávať, ako ho veľmi mrzí, že v pondelok neprišiel na prednášku, no bol prechladnutý.
Prekvapene som nadvihla obočie a na tvári sa mi usadil úškrn. Nie že by som mu priala zlé, ale v tej chvíli som si pomyslela, že všetci muži sú bezmocní, keď dostanú soplík.
Začalo mi mykalo kútikmi úst. Hiroshi jeho zdravotný stav prežíval až príliš. Je to len soplík, môj milý spolužiak!
Prišlo mi to veľmi vtipné, no prekonala som sa a radšej si odchlipla z čaju, ktorý práve priniesla čašníčka.

Nakoniec naša spoločná voľná hodinka ubehla veľmi rýchlo. Po štvrťhodinke Hiroshiho sťažovania sa na obyčajný soplík, sme sa konečne dopracovali ku škole a tak som energicky vyložila na stôl poznámky z histórie japončiny a vysvetľovala mu, čo sme preberali.

"Ďakujem ti, Evka! Uvidíme sa v pondelok!" zvolal Hiroshi veľmi milo a z jeho očí som vyčítala, že sa usmial.
Mám rada ich úsmevy. Zbožňujem, keď sa Japonci usmievajú, pretože sa im smejú aj oči. Je to veľmi zlaté a vždy mi to vyčarí úsmev na tvári.
Hneď ako prvá mi napadla Mariko. Je to úžasné dievča a jej úsmev mi zakaždým dodáva pozitívnu energiu.
"Nemáš začo, skoré uzdravenie prajem," povedala som s úsmevom na perách a tak sa naše cesty opäť rozdelili.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama