Classmates - 8. kapitola - Súťaž

27. prosince 2017 v 18:57 | Saya Mi

Posadila som sa a vyložila zošit s perom na lavicu. Moje oči sa zboku pozreli raz na ľavú stranu a raz na pravú stranu.
A je to tu zas. Pondelok a s ním aj história japonského jazyka.
Nie je tu Hiroshi a ani Daiki a Ren.
"Hm," vydala som potichu a otvorila si zošit. Zahľadela som sa na poznámky, no nevnímala som ich. Bola som príliš zahĺbená vo vlastných myšlienkach.
Dnes sa stretnem s Kumiko, potom musím ísť nakúpiť. Neskôr sa musím doučiť báseň, lebo tá recitačná súťaž je už túto stredu...
Nakoniec som lakte položila na stôl, naklonila sa viac dopredu a končekmi prstov som si z oboch strán zašla do vlasov.
Potom sa v stredu stretnem s Daikim a budeme pokračovať v prezentácii. Vo štvrtok idem na čaj s Hiroshim, ale to je v pohode, lebo je to cez to okno, čo mám medzi predmetmi. Potom ešte vo štvrtok večer idem von s Ryoutom...
Z môjho plánovania a sumarizovania ma vytrhol niečí hlas.
"Ahoj Evka, ďakujeme za to ovocie. Bolo skvelé!"
Otočila som hlavu k Renovi a na mojej tvári sa zjavil žiarivý úsmev, "Ahoj, tak to ma teší."
Potom mi podal prázdne krabičky a ja som ich po prevzatí ihneď schovala do kabelky.
"Veď to bolo len kúpené ovocie, ktoré som pokrájala," dodala som stále s úsmevom na perách a pozrela naňho.
"Nevadí, bolo to od teba veľmi milé," poznamenal vyškerený od ucha k uchu.
Prikývla som na to a v tom sa mierne naklonila, či tam náhodou nesedí Daiki.
"Daiki nepríde. Išiel s deckami na zápas."
V tom som sa ihneď narovnala a prekvapene sa naňho pozrela, "S deckami na zápas?" spýtala som sa ho nechápavo.
"Nepovedal ti? Je trénerom basketbalového tímu na základnej škole," objasnil mi.
Nadvihla som obočie, "Nepovedal... aha..." vydala som zo seba vyjavene. Neviem si ho predstaviť trénovať deti. A keď sa aj veľmi snažím si to predstaviť, nedarí sa mi to.
"Koľkoročné deti má na starosti?" zvedavo som sa ho spýtala po chvíli ticha.
"Majú 11 rokov."
Znova som na to prikývla a zahľadela sa pred seba. Ten chlap je plný prekvapení.
"Aj ja som bol prekvapený. Nepovedal by som to naňho, hahaha," zasmial sa odrazu.
Zboku som sa naňho pozrela, "To je na mne až tak vidieť, že som prekvapená?"
"Každý, kto sa to dozvedel, reagoval podobne," odvetil pobavene.
Nakoniec prišiel do triedy učiteľ a tým pádom sa môj rozhovor s Renom skončil.
Daiki a tréner? S tým sa mi nepochválil. Rada by som ho videla trénovať také malé deti.
Pousmiala som sa nad tou predstavou.

Dnes som mala veľmi rušný deň. Moje stretnutie s Kumiko dopadlo výborne. Obidve sme ukecané viac než dosť a tak sme sa vyrozprávali takmer zo všetkého.
Zložila som nákup na zem a priam únavne strčila kľúč do dierky a pootočila ním. Nohu som položila na dvere a snažila si ich ňou odtlačiť tak, aby sa kľúč dostal von, čo sa mi podarilo.
Vzala som nákup, vošla dnu a zavrela za sebou dvere.
Niekedy sú nákupy a stretnutia príliš vyčerpávajúce.
Opäť som položila nákup na zem, povzdychla si a vyzula sa. Hneď po tom nasledovala bunda a znova som sa opäť chopila tašky.
"No nazdar moja, chceš pomôcť?" vykukla spoza dverí obývačky Jennie a venovala mu šibalský pohľad.
"Čauko, nie, ale vďaka," odvetila som zadychčane, prešla okolo nej a ihneď položila nákup na stôl, o ktorý som sa ihneď rukami oprela a zhrbila sa.
"To bol deň," povedala som si sama pre seba, aj keď som to vyslovila nahlas.
"Vyzeráš unavene," poznamenala Jennie.
Otočila som pomaly hlavu k nej a všimla si, ako jej zboku sedačky vytŕča polovica hlavy, z čoho som si domyslela, že leží.
"Ale nehovor," odvetila som ironicky a uškrnula sa.

Po vyložení nákupu som si v izbe začala ihneď opakovať báseň. Sedela som na posteli v tureckom sede a mrmlala si popod nos, aby som nerušila najmä Jisoo, keďže doučuje.
Medzitým sa mi ozval Ryouta, no jeho pozvanie na večeru som musela odmietnuť vzhľadom na to, že tieto dni mám nabité. Ak mám byť úprimná, som vďačná za to, že mám čo robiť a nemusím sa s ním stretnúť. Naše prvé stretnutie prebiehalo veľmi zvláštne, keďže som mala pocit, že začal po mne "štartovať". A navyše, aj tak máme dohodnuté stretnutie na štvrtok.

Po polhodine som sa odhodlala ísť za Jennie a poprosiť ju o vyskúšanie.
A tak sme si sadli do obývačky a začala som recitovať báseň. Moja spolubývajúca si dala na tom záležať a tak ma ihneď napomínala, kde mám zvýšiť hlas a kde naopak znížiť.
Sem-tam sme sa poškriepili kvôli tomu, lebo mi liezlo na nervy ako to prežívala aj za mňa.
No predsa len, po hodine neustáleho opakovania a prežívanie historickej básne som si uvedomila, že mi Jen pomohla viac než dosť.
"Čaute..."
V tom som sa otočila a zahľadela sa na Daikiho, ktorý práve vošiel do miestnosti, no nezastavoval sa. Prešiel okolo nás bez toho, aby nám venoval čo i len krátky pohľad a zmizol na chodbu.
Nechápavo som pozerala na to miesto medzi chodbou a obývačkou a zvolala, "Ahoj."
"Maj sa!" zakričala Jen akoby sa nič nedialo a pustila si telku. Otvorila si pritom nejaké chrumky, ktoré tu určite mala nachystané ako zvyčajne a začala ich hádzať do úst.
"Dík za ovocie, uvidíme sa," ozvalo sa na chodbe šomravo a hneď po tom som začula, ako sa zabuchli dvere.
To bolo adresované asi mne. Čo to zas s ním bolo?
Potriasla som hlavou, oprela sa a začala sledovať telku tiež.
Tuším mi bolo príjemné, keď bol minulý týždeň trochu viac otvorený. Doteraz sa vždy pristavil... No možno len nemá svoj deň.
Pozrela som na tú báseň a uvedomila si, že ju držím stále v ruke. Položila som to na stôl a znova sa oprela na sedačke zamračene hľadiac pred seba.
"Moja, daj si chrumky a usmej sa!" ozvala sa odrazu Jennie energicky a ja som sa na ňu prekvapene pozrela.
Nakoniec som si vzala niekoľko chrumiek a venovala jej malý úsmev.

Nastala streda. Deň D.
Pozrela som sa na hodiny na mobile, ktoré ukazujú jednu hodinu poobede.
Upravila som si čiernobiele priliehavé šaty, ktoré sú dlhé po kolená.
"Eva Rinayová."
Ihneď som zdvihla pohľad, vstala som a vystrela sa.
Bolo počuť, ako moje vysoké topánky na opätku vydávajú ten známy zvuk - klopkanie. Mala som pocit, že ten zvuk zaregistrovala celá sála.
Zhlboka som sa nadýchla a keď som sa postavila pred toľkými študentmi a učiteľmi histórie a literatúry, zovrelo mi žalúdok a roztriasli sa mi kolená.
Uklonila som sa.
"Jarný deň, jedna zo siedmych zbierok haikai autora Matsuo Bashou," povedala som mierne trasľavým hlasom.
Na chvíľu som zavrela oči.
Prekonám sa. Sú to len ľudia ako ja. Nemusím mať trému.
Zahľadela som sa pred seba a tak som začala recitovať. Snažila som si predstaviť, že to recitujem Jennie v obývačke, čo je oproti veľkej sále plnej ľudí veľmi veľký rozdiel, ale moja predstavivosť nepozná hranice.
Očami som "prebehla" po publiku, ale aj po trojčlennej porote, ktorá sedela oproti mne.
Slová, ktoré mi vychádzali z úst som vyslovila s citom a rešpektom. Snažila som sa do toho maximálne vcítiť, akoby som bola toho súčasťou.
Nakoniec som stíšila hlas, dorecitovala som posledné slová a následne na to sa automaticky uklonila.
V tom som začula, ako ľudia začali tlieskať.
Narovnala som sa a s úľavou v očiach hľadela na publikum. Na mojej tvári sa zjavil nepatrný úsmev a s dobrým pocitom som si odišla sadnúť. Či sa umiestnim alebo nie, na tom nezáleží. Rada rozprávam v japončine a teraz som mala možnosť to precítiť viac, než inokedy. Som za to vďačná.

Keď som sa vrátila na byt, moje milé spolubývajúce ma už očakávali.
S radosťou som im oznámila, že som získala prvé miesto z recitovania a v tej chvíli sa na mňa obidve nadšene vrhli.
"Vyhrala si!" skríkla Jennie ako chlap a hneď na to som sa rozosmiala.
"Prvé miesto!" zapišťala Jisoo, ktorej hlas bol celkom iný prípad v porovnaní s Jennie.
Ocitla som sa v ich objatí, ktoré som spokojne opätovala.
Neverila som, že som skutočne vyhrala až dokým mi neodovzdali diplom. V tej chvíli sa mi slzy nahrnuli do očí.
Na to nikdy nezabudnem. Ten pocit úľavy, že som sa prekonala, skúsila som to a nikto pritom po mne nezazeral ako po mimozemšťanovi.
To, že som vyhrala, je krásny bonus k tomu všetkému.
Keď sme sa s dievčatami pustili, Jisoo ma ihneď odfotila aj s diplomom.
"Hej! A čo tá finančná odmena? Aj s tou sa treba odfotiť!" zvolala Jennie s úškrnom, keď Jisoo schovala mobil do vrecka.
"To určite," odvetila som ironicky a priateľsky ju buchla po ramene.
Dalo by sa povedať, že ma motivovalo všetko dokopy.
Prekonať svoj strach, vystupovať pred ostatnými, skúsiť sa umiestniť a získať finančnú odmenu, ktorá môjmu vreckovému veľmi pomôže.

Keď som sa zavrela v izbe, skontrolovala som si mobil, či niekomu "nechýbam".
"Ako si dopadla v súťaži? :)"
Tak predsa som našla SMS od Kiseho. Pousmiala som sa a začala vyťukávať odpoveď. Je milé, že si na to spomenul.
"1. miesto. ^^ Doteraz som z toho v šoku."
A odoslala som.
Ani som sa nenazdala a odpoveď mi prišla behom niekoľkých minút.
"Blahoželám! Šikovné dievča. ;) Zajtra to oslávime. :)"

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.