Classmates - 7. kapitola - Spolupráca

27. prosince 2017 v 18:54 | Saya Mi

Nastal štvrtok a po kaligrafii som sa s Hiroshim vybrala do kaviarne, ktorá sa nachádza o ulicu ďalej od našej školy.
Keď som sa posadila oproti nemu a objednali si čaj, cítila som sa zvláštne vzhľadom na to, ako veľmi sa hanbil.
Nakoniec som sa rozhodla, že sa ho budem pýtať na hocičo, čo ma napadne.
A tak sa nakoniec môj hanblivý spolužiak rozhovoril o predmetoch, ktoré absolvoval a mal rád. Potom som sa k tomu vyjadrila aj ja a prezradila mu niečo o mojich obľúbených a celkovo absolvovaných predmetoch. Nezabudli sme prebrať ani našu kaligrafiu a znaky, ktoré sa učíme "maľovať".
Naša voľná hodina nám popri našom rozprávaní veľmi rýchlo ubehla a tak sa naše cesty rozdelili na pôde školy.
Než som začala kráčať hore schodmi, otočila som sa a zakývala mu.
Tak nakoniec som sa cítila veľmi príjemne a Hiroshi svoju hanblivosť statočne prekonal.


Pozrela som sa na hodiny na mobile, ktoré ukazovali sedem hodín večer.
Zazvonila som na zvonček a zhlboka sa nadýchla. Dúfam, že dnešný večer mi nič nepokazí a hlavne, žiaden trapas.
Dvere sa otvorili a na ich prahu sa zjavil ospalý Daiki s rozstrapatenými vlasmi.
Prekvapene som si začala obzerať jeho privreté oči, ktoré hľadeli do tých mojich.
Potom som si všimla, že má oblečené čierne tričko a šedé tepláky.
Našťastie je oblečený, aj keď...
Žiadne aj keď!
"Ahoj, prišla som nevhod?" spýtala som sa ho opatrne a zdvihla som k nemu pohľad.
"Nie, veď sme boli dohodnutí," odvetil pokojne a odrazu zazíval, "Poď ďalej," odstúpil od dverí a pustil ma dnu.
Keď som sa ocitla na chodbe, zavrel za mnou dvere a poškrabkal sa vzadu na hlave.
Chcela som sa usmiať. Nutkanie napadlo moje pery, ktoré sa už takmer rozšírili do úsmevu, no zadržala som to. Pohľad naňho stojí za to.
Vyzerá milo.
Avšak, moje myšlienkové pochody som musela zastaviť.
Odvrátila som od neho pohľad, vyzula si poltopánky na opätkoch a vyzliekla si bundu. Potom som pohľad upriamila na nástenné vešiačiky, na ktorých visia dve bundy. Zavesila som si tam tú svoju a nakoniec sa otočila k nemu.
Daiki mi začal ukazovať jednotlivé miestnosti a tak som ho po celý ten čas nasledovala a obzerala si ich byt, ktorý je moderne zariadený a veľmi priestranný.
Prekvapilo ma, v akom stave to tu majú. Nič tu nie je porozhadzované, všade je čisto. No vyhovuje mi to, keďže som poriadkumilovná viac než dosť.
Dokonca sme sa zastavili aj v Renovej izbe.
"Ahojte!" pozdravil nás milo a ihneď vstal zo stoličky. Očami si ma celú premeral a venoval mi žiarivý úsmev. Avšak pri pohľade na môjho partnera mu ten jeho žiarivý úsmev potemnel.
Otočila som hlavu k Daikimu, ktorý ho priam prebodával chladným pohľadom. Pravdepodobne mu povedal o našom včerajšom nedorozumení, inak by sa Ren netváril akoby mu včely uleteli.
"Ahoj Ren, ako sa máš?" vyšlo zo mňa a pousmiala som sa.
"Dobre. Dáte si niečo na pitie? Na jedenie?" pozeral na nás, pričom sa sem-tam ošíval.
"Ja nie, vďaka," povedala som potichu a mierne nervózne. Napätá atmosféra by sa tu dala aj krájať vzhľadom na to ako sa tvári pán občas chladný.
"Len ukazujem náš byt," ozval sa Aomine po chvíli trápneho ticha a odišli sme z jeho izby.
Predtým, než môj partner zavrel dvere, som stihla Renovi aspoň kývnuť hlavou.
Kto vie o čo Daikimu išlo.
Nakoniec sme sa pobrali do jeho izby a usadili sme sa za stolom, ktorý sa nachádza pri okne.
Očami som stihla prebehnúť po jeho stredne veľkej, pekne zariadenej, izbe. Zastavila som sa na jeho širokej posteli, no netrvalo dlho a zamerala som sa radšej na môjho spolužiaka.
Obaja sme začali preberať knihu po knihe, pričom sme si zapísali každú poznámku, ktorú použijeme do prezentácie.
Veľakrát som ho pritom všetkom sledovala.
Naozaj sa tomu venoval. Sem-tam sa zamračil, no väčšinou vyzeral byť zamyslený. Veľa nerozprával, no keď sa ozval, stálo to za to. Chlapovi to celkom myslí.


Po troch hodinách sme si povedali, že by na dnes stačilo.
"Daiki?" oslovila som ho veľmi potichu, keď som si obliekala bundu. Zdá sa mi, že je to po prvýkrát, čo som ho oslovila menom.
"Hm?" pozrel na mňa spýtavo a celkom rozladene.
"Hovoril si niečo Renovi o tom včerajšku?" spýtala som sa ho veľmi opatrne pozerajúc mu do tváre.
"Hej," odvetil pokojne.
"Ja len... nechcela som, aby ste sa pohádali kvôli tomu, že som si to zle vysvetlila," rozhovorila som sa trošku viac, aby pochopil kam tým mierim.
"Nie sme pohádaní. Povedal som mu, že tie pazvuky mi lezú na nervy," mykol plecom akoby to nič nebolo.
Moje oči sa rozšírili od toľkého prekvapenia a začervenala som sa.
"Aha," zmohla som sa najprv len na takúto reakciu a pomaly som na to prikývla. Vlastne, keď si to tak vezmem, tak je to naozaj hlúposť. Jediné čo ma mrzí je to, že som urobila unáhlený záver. Ale, to už zmeniť nemôžem.
"Dúfam, že si to nepovedal preto, čo som urobila," vyšlo zo mňa vystrašene po chvíli ticha.
"Nie. Naozaj mi to liezlo na nervy," ubezpečil ma pokojne a vyzeralo to celkom komicky. Čakala som, že sa nahnevá alebo mi nejakým spôsobom dá najavo, že mu leziem na nervy aj ja, ale vyzeral vyrovnane a dalo by sa povedať, že aj nezaujato.
Prikývla som a odvrátila som od neho pohľad.
"Tak fajn. Vďaka za stretnutie, maj sa," dvere som si otvorila sama a vyšla von z bytu.
"Uvidíme sa," ozvalo sa za mnou, na čo som sa otočila a kývla mu.


Keď som sa vrátila od Daikiho na byt a urobila si pohodlie pred notebookom, zašla som na facebook a všimla si novú žiadosť o priateľstvo.
"Ryouta Kise," zamrmlala som to meno a nadvihla obočie. Prijala som teda žiadosť a popozerala si jeho fotky. Na mojej tvári sa zjavil maličký úsmev.
Dobre vyzerá. No viem, že výzor nie je všetko.
Pohľad mi spočinul na komentároch, z ktorých som usúdila, že mu písali jeho obdivovateľky.
V tom som od neho dostala správu a ihneď som sa prestala venovať jeho profilu.
A tak som si s tým blondiakom písala asi 2 hodiny. Bol to celkom nevinný zoznamovací rozhovor.


Nastal piatok a rozhodla som sa, že pripravím basketbalistom ovocie. Čaká ich ďalší zápas a ja sa samozrejme pôjdem naň pozrieť.
Na malé kúsky som nakrájala tri zelené jablká a dala ich do obedára. Podobne som tak nachystala tri banány, ktoré skončili v druhom obedári. Spokojne som obidva zavrela a vydala sa na zápas.
Tento krát sa moje spolubývajúce pridať nemohli, no Kumiko bude prítomná a tak nebudem celkom sama.


Kráčala som dlhou širokou chodbou a nenápadne si obzerala okolie, aby som zistila, ktorá šatňa patrí nášmu tímu.
"Evka?" oslovil ma niečí mužský hlas a ja som sa na to automaticky otočila.
Pomaly sa ku mne blížil vysoký blondiačik, ktorý sa na mňa jemne usmieval.
"Ahoj, prišiel si sa pozrieť na zápas?" privítala som ho týmito slovami a pousmiala sa.
"Hej. Chcel som pozdraviť Aominecchiho predtým, než začnú hrať," odvetil a hľadel mi pritom priamo do očí.
Celkom ma ten jeho hlboký pohľad dostal a tak som očervenela, "Aj ja tam práve idem." No netuším, kde majú šatňu.
"Vieš, kde majú šatňu?" spýtal sa ma pobavene.
"Nie," pípla som a nevinne sa naňho usmiala, "Hľadám ju už nejaký ten čas," nervózne som sa zasmiala a radšej od neho odvrátila pohľad, aby som sa necítila ešte viac ako idiot.
"Je tam," ukázal palcom poza jeho plece.
A tak sme sa spoločne vydali na opačný koniec chodby.


Zastali sme pred dverami, spoza ktorých bolo počuť mnoho mužských hlasov. Mierne som znervóznela, no na toho blondiaka som sa pozerať nechcela. Hľadela som len pred seba a keď mi Ryouta otvoril dvere, tak...
Všetci basketbaloví hráči stíchli, pozreli na nás spýtavo a ja som mala chuť utiecť. Hanbím sa!
Očami som rýchlo hľadala tú známu tvár, no namiesto Aomineho sa mi do objektívu postavil Ren. Vrelo ma uvítal a zakričal na môjho partnera, ktorý zhrbene sedel na zadnej lavici a bol otočený chrbtom k nám.
"Aomine!"
Nereagoval.
Hľadela som mu len na chrbát a nezmohla sa na nič. Už je neskoro. Cítim sa ako idiot.
"Aomine! Evka prišla!" tento krát skonkretizoval o čo ide, vzal zo zeme fľašu plnú vody a hodil mu ju do chrbta.
"Aominecchi!" zvolal hneď na to Ryouta.
Môj partner vstal a otočil sa ku kapitánovi tímu venujúc mu zamračený pohľad, "Nehádž do mňa fľaše, ty somár! Nie som hluchý!" zvolal rozzúrene, vzal fľašu a hodil ju do Rena.
Mierilo mu to do tváre, no stihol to zachytiť a nervózne sa zasmial.
Bola to psycho chvíľa. Nevedela som ako sa mám tváriť. Takého napáleného som ho ešte nevidela, ale možno je to tým, že ho čaká zápas.
"Ahoj," pípla som a pevne som držala obedáre pred sebou ako retardovaná.
"Čaute," zašomral zazerajúc po nás priam nepriateľsky, prešiel spomedzi hráčov a dostal sa k nám.
Ren medzitým zavrel za nami dvere a hneď na to som sa začala trošku ošívať.
"Prišiel som sa pozrieť na tvoj zápas, Aominecchi! Veľa šťastia! Ale to asi nepotrebuješ, však?" zavtipkoval, aj keď mne to až také vtipné neprišlo.
"No," pozrel krátko na Kiseho a potom sa otočil ku mne.
"Priniesla som tebe a tímu ovocie," začala som hovoriť potichu, "Nevyznám sa v tom, ktoré ovocie je najviac prospešné, ale vitamíny sú v každom, nie?" nakoniec som sa uvoľnila, potichučky si povzdychla a venovala mu malý úsmev, pričom som zdvihla vyššie tie dve krabičky.
Aomineho tvrdý výraz sa zmenil na prekvapený. Pohľad mu skĺzol k ovociu a potom na mňa opäť uprel tie jeho tmavomodré oči.
Jeho pohľad na mňa pôsobil zmyselne a ja som mu ho opätovala. Má peknú farbu očí. Tmavomodrá ako dno oceána...
Preboha, na čo to myslím!
Jeden kútik jeho úst sa zdvihol smerom na hor a vzal si odo mňa krabičky.
V tom do šatne zavítal ich tréner, čo ma ihneď prebudilo z mojich podivných myšlienkových pochodov a tak sme sa s Ryoutom pobrali preč.


V telocvični ma čakala Kumiko a keďže ma stále sprevádzal blondiačik, zoznámila som tých dvoch a potom sme sa spoločne usadili na najbližšie voľné miesta.
Počas zápasu nám Ryouta okomentoval niektoré triky a postoje hráčov. Bolo to síce zaujímavé, no bohviečo som si z toho nezapamätala. Bolo toho na mňa priveľa.
Naši šikovní hráči nakoniec vyhrali, i keď nemali ľahkých súperov.
Sledovala som ho po celý ten čas.
Keď sa hráči oproti sebe postavili a uklonili sa, jeden za druhým začali opúšťať telocvičňu.
Aomine sa pri odchode pozrel smerom k hľadisku, no pochybujem, že nás našiel.
"Nezájdete so mnou na večeru, dámy?" začula som známy hlas patriaci blondiačikovi.
Otočila som k nemu hlavu a mykla plecom, "Tak dobre," odvetila som s úsmevom, ktorý sa vytratil v tom momente, keď sa začala Kumiko ospravedlňovať, že ju čakajú doma povinnosti a tak je to na nás dvoch.


Keď sme sa s Kisem posadili oproti sebe v reštaurácii, náš rozhovor sa začal spontánne. Najprv sme si objednali jedlo a pitie a potom sme sa rozprávali o hocičom čo nás napadlo.
"Ako ste sa spoznali s Aominecchim?" zvedavo sa ma spýtal a ja som ihneď prestala jesť.
Moje oči sa pomaly presunuli k nemu a prehltla som ryžu.
"Ozdobovali sme telocvičňu, spadla som z rebríka a musel ma odprevadiť k lekárovi," odpovedala som až príliš stručne. Zvyčajne sa rozhovorím viac, ale nebola som vo svojej koži. Nemám vo zvyku sa stretnúť tri dni po sebe s troma chlapmi.
"Musel?" nadvihol obočie a na jeho tvári sa zjavil pobavený úsmev.
"Tréner mu to prikázal. No potom sme sa stretli aj u nás na byte, lebo spolubývajúca ho doučuje. A nakoniec máme jeden spoločný predmet a robíme spolu prezentáciu. Takže, aj tak by sme sa stretli," vysvetlila som mu rozhadzujúc rukami, no hneď po tom som sa radšej začala ovládať. Na čo mu to tu trepem. A aj keby som Aomineho nespoznala, tak je to jedno.
Radšej som Kiseho vyzvala, aby mi porozprával niečo o sebe a našťastie, rozhovoril sa.
Povzdychla som si a pokojne jedla kari.
Blondiačik mi porozprával o modelingu a v tom momente som si ho premerala.
Je sympatický, je fešák, no aj tak ma to prekvapilo. Je to zvláštna kombinácia - basketbalista a model.
"Je milé, ako rozprávaš," ozval sa po chvíľkovej odmlke.
Prehltla som ďalší kúsok, pomaly som položila paličky na misku a pozrela mu do tváre.
"Prosím?" spýtala som sa ho neveriacky, lebo som si nebola istá, či som tej vete správne pochopila.
"Rozprávaš slušne. Zdvorilo. Znieš príjemne melodicky a rozkošne," povedal vábivým tónom v hlase hľadiac mi priamo do očí.
Ruky som ihneď dala dole zo stola a dlane som si pošúchala o stehná, lebo sa mi začali potiť. Jeho pohľad ma znervózňoval. Cítila som, ako sa mi červená farba hrnie do tváre.
"Ďakujem," začala som, keď som si bola istá, že sa tu nezosypem, lebo takýmto tónom a spôsobom mi to ešte nikto nepovedal, "V škole nás naučili len zdvorilostnú japončinu. Som na to zvyknutá," dodala som a snažila sa naňho usmiať, čo sa mi aj podarilo. Polichotil mi a dotkol sa jednej z mojich citlivých stránok. Japončina.
"Nie si len pôvabná, ale aj šikovná," poznamenal a odpil si z pohára.
Skoro mi zabehlo, no po ruke som mala pohár vody. Odpila som si a silno prehltla posledné zvyšky jedla v ústach. To je na mňa príliš veľa komplimentov za taký krátky čas.
Potom som položila pohár, od ktorého som len nerada odtrhla pohľad, keďže je momentálne veľmi príjemný a neutrálny spoločník.
"Ďakujem, ale určite poznáš veľa pekných dievčat. Najmä v práci, nie? Určite si vďaka modelingu spoznal veľa ľudí," snažila som sa prejsť na inú tému, lebo momentálne nemám náladu tie komplimenty opätovať. A čo ma zarazilo, bola som skôr pripravená na to, že sa mi niečo také nestane. Často som počúvala len o tom, akí sú Japonci hanbliví narozdiel od Európanov, no Kise Ryouta má od tradičného Japonca ďaleko.
Jeho slová zneli príjemne, lichotivo a keď sa naše oči stretli, pocítila som, ako sa ozvalo moje podbruško. Musela som to zastaviť.
Nepoznám ho a možno pozná kopec dievčat, ktorým hovorí to isté. Mám skúsenosti a nie som naivná.


Zaľahla som do postele a vzdychla som si od úľavy.
Nie že by mi nebolo s Ryoutom dobre, ale mám z neho zmiešané pocity a cítim pri ňom niečo, čo si nedokážem vysvetliť.
A možno aj z časti áno. Držala som si od neho odstup a som s tým spokojná. Možno by som mu hlesla tiež nejaký kompliment, ale necítila som potrebu tak spraviť.
I keď je vysoký, pekný, komunikatívny a milý.
Napadlo ma, že som mu písala o tom, aký mám vzťah k japončine, avšak nepopísala som mu to až tak do detailov ako Daikimu.
A predsa aj to málo, čo som mu napísala, využil a povedal mi niečo také pekné, čo ma uviedlo do rozpakov.
Každú chvíľu som sa obracala raz na pravú stranu, raz na ľavú stranu. Neustále sa v mojej hlave rozbiehali novšie a novšie myšlienkové pochody, ktoré som nedokázala zastaviť až dokým ma nepremohla samotná únava.


~~~

~Daikiho úsmev venovaný Evke~


~Vábivý Ryouta~
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama