Classmates - 6. kapitola - Opora

27. prosince 2017 v 18:44 | Saya Mi

Vyšla som zo sprchy a vdychovala tú príjemnú šampónovú vôňu, ktorá sálala z mojich vlasov.
Nakoniec, zahalená v uteráku, som sa pobrala preč z kúpeľne, no keď som otvorila dvere, ostala som zarazene stáť na ich prahu.
Na chodbe stál Aomine a rozprával sa o niečom s Jennie. Obaja sa otočili smerom ku mne. Tváril sa vážne, z jeho očí sálal chlad.
Pevne som zomkla pery a rozhodla sa ísť za ním.
"Potrebuješ niečo?" spýtala som sa ho nahnevane a potom môj pohľad spočinul na Jennie.
"Ďakujem, Jen. Nevedela som, že príde..." ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela, keďže sa musela trepať otvoriť dvere tomuto pakovi.
"V poho Evi," mykla plecom, potom si ma celú premerala a na jej tvári sa zjavil úškrn. Nakoniec bez slova odišla do svojej izby a v tom som si uvedomila, že tu pred ním stojím len v uteráku a mokré vlasy mi na vzhľade nepridali.
"Prečo si..."
"Usaď sa tu v obývačke a ja za tebou prídem, keď niečo hodím na seba..." prerušila som ho, zahanbene som naňho pozrela a cítila som ako mi horeli líca.
Aomine na mňa hľadel po celý ten čas, no nie tak isto ako pred chvíľou. Jeho pohľad oťažel a všimla som si, ako si ma celú pomaly premeral.
"Dobre," povedal mierne rozladene, na čo som nadvihla prekvapene obočie.
Nakoniec sme sa obaja pobrali do odlišných miestností.

Čo najrýchlejšie som otvorila skriňu a vytiahla z nej priliehavé ružové tričko s dlhým rukávom a čierne legíny, ktoré som mala hneď po ruke a vyzerali na mne celkom dobre. Hneď po tom som si vyčesala mokré vlasy a následne na to som upaľovala do kúpeľne, kde som ich zväčša vyfénovala a upravila si ofinu.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla pozerajúc na seba do zrkadla. Napadlo ma, že by som si mohla spraviť linku na oči, no nakoniec som sa toho vzdala. Aj tak ma už videl bez nej a nemám dostatočnú trpezlivosť na to, aby som si zvýrazňovala oči.

"Fajn, som hotová," vošla som do obývačky s týmito slovami, aj keď to nebolo venované jemu, "Dáš si čaj, kávu, niečo iné?" vyšlo zo mňa automaticky.
"Prečo si odišla?"
Sadla som si na druhý koniec sedačky od neho a otočila sa k nemu.
"Prečo som odišla?" neveriacky som sa ho spýtala a pokrútila som nad tým hlavou, "Čakala som ťa pred knižnicou. Bola som tam načas..." začala som rozprávať a zrýchlene dýchať, lebo všetok ten hnev sa opäť začal drať na povrch.
"Neunúval si sa mi ozvať, že vôbec neprídeš. Keby ti nezavolám, tak tam trčím oveľa dlhšie a to nie je všetko. Išla som do antikvariátu, lebo mi chýbala ešte jedna kniha. Nečakala som, že by sa pani predavačky začali o mne vyjadrovať ako o "tej veci", ako o nejakom smrade alebo že sa my cudzinci šírime ako vírus..." do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som len rozprávala ďalej a nedokázala to zastaviť. Slová vychádzali z mojich úst samé od seba a ja som mu pritom hľadela do tváre, ktorá sa, vďaka mojim zaslzeným očiam, začala pomaly rozmazávať.
"Pochopila som, že nevedia, že viem po japonsky, ale to ich neospravedlňuje. Viem, že všade sa nájdu takíto ľudia, ale nie je to fér, aby sa takto vyjadrovali o ľuďoch, ktorí majú radi Japonsko. Nesnažím sa tu nič meniť. Snažím sa vás pochopiť a obdivujem mnohé veci, ktoré robíte, máte vo zvyku a o tom by som tu mohla rozprávať ešte veľmi dlho..." hneď ako mi vyhŕkli slzy, začala som si ich utierať.
"Chcela som si len kúpiť knihu," vysúkala som zo seba roztraseným hlasom a zasmiala sa nad tým, ani som nevedela prečo.
Aomine mi mlčky hľadel do tváre a jeho výraz bol nečitateľný.
"Odbočila som od toho hlavného. Akoby toho nebolo málo, prišla som k tebe a vypočula som si kvíliacu ženskú, ktorá sa pokúšala horlivo vzdychať. Bolo to počuť až ku mne na chodbu! Je mi ukradnuté, čo sa u teba deje, keď nie sme spolu. Ale to, čo si urobil, bol vrchol neslušnosti! Zavoláš ma k sebe a ešte k tomu s MOJOU pomocou, lebo ja som tebe volala po polhodine, kedy ma prestalo baviť čakať na teba vonku a dokonca máš tú drzosť ma pozvať k tebe, keď máš sex so ženskou zatiaľ čo ja som na chodbe?" až na konci som si uvedomila, že môj zvýšený hlas nemá ďaleko od vrieskania. Prebodávala som ho vyčítavým pohľadom a môj hrudník sa už vyššie zdvíhať nedokázal od toľkého hnevu. Môj plač ustál a len som si rukávmi vyutierala líca do sucha.
"So mnou nikto nebude takto zaobchádzať. Brala som ťa ako seberovného partnera na prezentáciu a počítala som so spoluprácou a nie s úlohou poslucháča sexu!" zavrčala som. Spontánne som zavrčala a rozhadzovala rukami na všetky strany. Roztriasla som sa a odvrátila som od vyjaveného Daikiho môj vražedný pohľad.
Nevydržala som to. Musela som vstať a trochu sa, sem a tam, poprechádzať.
"Môžem sa na našu spoluprácu tak akurát vysrať!" zahromžila som so zvýšeným tónom v hlase, zastala som a začala som zhlboka dýchať, keďže som sa začala triasť. Uvedomila, že som s nervami v prdeli.
"Nebol som so žiadnou babou," ozval sa prekvapene.
V tej chvíli som pocítila ako keby niekto na mňa vylial ľadovú vodu, ktorá so sebou zmietla preč môj hnev a vražedné myšlienky.
"Prosím?" vyšlo zo mňa automaticky a venovala som mu zmätený pohľad. Nevydržala som to, musela som si sadnúť.
"Ren mal návštevu."
V tom sa moje oči rozšírili. Pomaly som sa oprela a hľadela naňho akoby som práve videla ducha. Zbledla som. Cítila som, že som zbledla.
"Ja.. ja..." zakoktala som sa a stíchla som. Takže tie vzdychy nevychádzali z jeho izby, ale z Renovej. Som hlupaňa. Som sprostá a škatuľkujem ľudí. Mala by som sa hanbiť a aj sa hanbím.
"Myslela som si, že keď si neprišiel a keď som ťa potom videla len v spodnom prádle, tak..." snažila som sa nájsť vhodné slová a nevedela, kam sa mám pozrieť. Moja vyblednutá pleť nadobudla červenú farbu a začala som si žmoliť ruky.
"Veľmi sa ti ospravedlňujem," vysúkala som nakoniec zo seba a veľmi pomaly som k nemu zdvihla priam bezmocný pohľad. Môj pocit hanby a trápnosti už dávno prekonali hranice.
"V akom antikvariáte si bola?" zvedavo sa ma spýtal.
"Neďaleko našej univerzitnej knižnice, prečo?" venovala som mu nechápavý pohľad.
"Ideme," zavelil chladne, pozrel niekam inam a vstal.
"Počkaj! Ty sa na mňa nehneváš?" bez rozmyslu som vyslovila tie slová a vstala som tiež.
"Hm?" venoval mi krátky, no za to veľmi nezaujatý pohľad, "Nie," povedal pokojne.
Nezmohla som sa na nič iné, len na obyčajné prikývnutie.
Aomine sa mi medzitým otočil chrbtom a vošiel do chodby.
Ihneď som sa pobrala za ním a začala ho pozorovať, ako si zaväzuje šnúrky na topánkach.
"Kam chceš ísť?" zvedavo som sa ho spýtala.

Nepovedal mi kam ideme.
Keď sme nasadli do jeho auta, jediné, čo z neho vyšlo bolo to, aby som si dala pás. A ja, ako poslušné dievča, som ho poslúchla aj napriek tomu, že netuším, kam ma odvezie.
Pohľad mi behal raz po ňom, raz po okolí.
Snažila som sa to tu rozoznať, až nakoniec sa mi zreničky rozšírili, keď som si uvedomila, kde sme zastavili.
Parkovisko, ktoré sa nachádza cez cestu oproti antikvariátu.
Bez slova som vystúpila a prehodila si cez plece kabelku.
Daiki sa už pomaly vzďaľoval od auta a tak som sa rýchlo pobrala za ním.
"Môžeš mi povedať, kam ideme a prečo?" spýtala som sa ho opatrne pri pohľade na jeho zamračenú tvár.
"Uvidíš," zamrmlal a otvoril dvere do toho obchodu.
Odrazu som zastala. Nemienim tam vojsť.
V tom mi ruku položil na chrbát a mierne ma posunul dopredu, na čom som poslúchla ako malé dieťa.
Keď zatvoril za nami dvere, nervózne som sa zahľadela na tie dve predavačky, ktoré na nás upriamili skúmavé pohľady.
Nakoniec som sa bezmocne pozrela na Aomineho a zároveň spýtavo.
"Bolo u vás toto dievča?" oslovil ich bez akéhokoľvek náznaku slušnosti a hlavou hodil smerom ku mne.
"Asi áno, čo si želáte?" spýtala sa jedna z nich a ja som nevedela, ako sa mám tváriť.
Aomine podišiel bližšie k pultu, oprel sa oň a hľadel na tie dve strigy.
"Evka, poď sem," povedal rázne, no pohľad z tých dvoch nespúšťal.
V rozpakoch som k nim podišla bližšie a pípla už tento krát v japončine, "Dobrý deň."
V tom sa tie ženské zatvárili prekvapene a hľadeli raz na mňa a raz na môjho partnera.
"Toto dievča študuje japončinu. Koľko rokov sa učíš japonsky?"
"Piaty rok," odpovedala som pohotovo.
"Tak, toto dievča sa učí japonsky päť rokov. Prišla sem študovať a pracovať. Má rada našu kultúru, náš jazyk, naše tradície. Rešpektuje naše zvyky," vysvetľoval im rázne, pričom mnohé slová zdôraznil zvýšením hlasu.
Ja som ho len pozorovala s pootvorenými ústami a čakala, čo sa bude diať ďalej.
"Aký máte problém s človekom, ktorý vynaloží všetko úsilie na to, aby sa sem dostal a spoznal Japonsko, ktoré má tak veľmi rád?" hľadel na nich chladne a povýšenecky. Svojim postojom, správaním a samotnou japončinou im dal dostatočne najavo, že sú celkom bezvýznamné.
Neodpovedali, len prekvapene na nás hľadeli. Nečakali to. Určite to nečakali.
"Niečo tu smrdí," ozval sa po chvíli hrobového ticha a ja som len začala ošívať od toľkej nervozity.
Potom sa k nim mierne naklonil a potiahol nosom a pokrčil ním. "Ten smrad sála z vás, dámy. Robíte hanbu japonskému národu."
Prestala som dýchať a svoju červenú tvár som upriamila na Aomineho, ktorý si ich podával. Hľadel na nich tak chladne, že predavačky hľadali záchytný bod, na ktorý by sa mohli pozerať, ale žiaden nenašli.
"Ospravedlňte sa jej," začula som. Nebola to prosba, bol to príkaz. Vyznelo to ako príkaz.
Obzrela som sa po obchode. Boli tu len dvaja ľudia, ktorí nám venovali dostatočnú pozornosť. Nikto sa zo svojho miesta nepohol, len zvedavo hľadeli na nás.
"Veľmi sa vám ospravedlňujeme."
Hlavu som otočila k tým dvom predavačkám, ktoré sa mi práve uklonili a venovali mi previnilé pohľady.
"V poriadku," odvetila som na to potichu a nakoniec som sa vďačne pozrela na Daikiho. Ten sa ku mne otočil a jeden kútik jeho úst sa zdvihol smerom nahor. Na jeho tvári sa usadila spokojnosť.
Bez slova sme odišli z obchodu a mňa napadlo, že to tie dve "dámy" nemuseli myslieť vážne. No na tom nezáleží. Daiki im vyčistil žalúdok a zachoval sa veľmi pekne. Som z toho v šoku.

Keď sme sedeli v aute, obzrela som sa dozadu za knihami, ktoré som si všimla až teraz a potom som upriamila zvedavý pohľad na Daikiho.
Ten pokojne hľadel pred seba, vyzeral celkom uvoľnene.
"Ďakujem," povedala som po chvíli ticha. Nestačilo mi sa len naňho milo pozrieť po tom, čo tým strigám hovoril.
"Nemáš začo," odvetil jednoducho a odrazu sme zabočili na nejaké parkovisko.
Začala som sa obzerať, no toto miesto mi nie je príliš známe.
"Kde sme?" zvedavo som sa ho spýtala a otočila som k nemu hlavu.
"Pred kníhkupectvom," hneď po jeho odpovedi vyšiel z auta von a ja som sa ihneď pobrala za ním.
Ide kúpiť tú knihu?
Vyšla som tiež a pobrala sa rýchlo za ním.

Ako som predpokladala. Pýtal sa ma na knihu, ktorú budem potrebovať. Teda nie ja, ale my ju budeme potrebovať.
Nechal ma, aby som si vybrala a keď išiel platiť, nastala menšia výmena názorov, avšak môj partner bol neoblomný a zaplatil to aj napriek tomu, že v kníhkupectve to stálo oveľa viac.

A tak sme obaja opäť sedeli v jeho aute. Pozrela som sa na hodiny na mobile, ktoré ukazovali sedem hodín večer. Dnešok ubehol celkom rýchlo a ja som sa nestihla ani navečerať.
"Pôjdeme sa najesť," prerušil to dlhé ticho medzi nami a ja som k nemu prekvapene otočila hlavu. To nebola otázka, on mi to oznámil.
Vôbec som nevedela, ako na to zareagovať. So žiadnym človekom podobným jemu som sa ešte nestretla.
"Nechceš sa ma najprv spýtať, či nie som hladná?" vysúkala som zo seba veľmi opatrne akoby som mala na chvíľu pred ním príliš veľký rešpekt.
"Nie si hladná?" spýtal sa ma mierne prekvapene, pričom sa na mňa len na niekoľko sekúnd pozrel, keďže dával pozor na cestu.
"Mhm..." začala som sa ošívať a pozrela som sa do bočného okna, "Iba trochu som," zaklamala som potichu a v tom mi zaškŕkalo v žalúdku. Som veľmi hladná. Nie trochu! Tak čo si tu nahováram. Zamračene som sa pozrela na brucho a nakoniec môj pohľad spočinul na mojom partnerovi.
Na jeho tvári sa zjavil veľmi malý úsmev. Zrejme počul, ako sa mi ozval žalúdok.
Môj výraz tváre sa zmenil na prekvapený, lebo takýto úsmev som na ňom ešte nevidela. Nakoniec mi to nedalo, musela som sa usmiať i ja.

Zastali sme na parkovisku pred... ako som tak očami žmúrila a čítala nápis, bolo jasné, že sa nachádzame pred reštauráciou.
"Prečo... čo tu robíme?" spýtala som sa ho zmätene. Očakávala som, že sa zastavíme u nás, uňho alebo len v obchode.
"Ideme sa najesť," mykol plecom a vyšiel von z auta.
Hneď po tom som tak urobila i ja a spoločne sme pokračovali smerom k reštaurácii.
"Nemusíš si robiť starosti, mohli sme zájsť len do obchodu alebo k nám a niečo si dať," povedala som trošku nervózne pozerajúc pred seba.
"Pozývam ťa, tak to nerieš," povedal bez akejkoľvek emócie a otvoril mi dvere, aby som mohla vojsť dnu.
Mierne som nadvihla obočie od toľkého prekvapenia, keďže sa dá skôr čakať, že takéto gestá sa bežne v Japonsku nerobia.
"Ďakujem," zamrmlala som a vošla dnu.
Prvé čo mi udrelo do nosa, bola tá úžasná vôňa rôznorodých jedál a najmä grilovaného mäsa. Ľudia si mohli tepelne spracovať mäso priamo za stolom.
Daiki prešiel okolo mňa a zaviedol ma k voľnému stolu určenému pre štyri osoby. Ako som sa tak pri tom obzerala, všetky stoly sú minimálne pre štyri osoby.
Sadli sme si oproti sebe a povzdychla som si.
"O peniaze nejde. Nemusíš ma pozývať," reagovala som na to, čo mi povedal ešte vonku, lebo som bola myšlienkami stále len pri tom a začala som sa cítiť opäť trápne po tom všetkom, čo sa stalo.
"Tak o čo ide?" spýtal sa ma nezaujato obzerajúc si jedálny lístok.
Vzala som do rúk tiež jedálny lístok a začala som v ňom listovať. O čo? No o to, že sa stane trapas v tvojom byte a v mojom byte, potom ma podržíš pred rasistickými Japonkami a potom mi kúpiš knihu a pozveš ma v podstate na večeru. To čo je za zvláštny deň? Alebo som len ja zvláštna? Asi oboje.
"Vlastne o nič. Na čo máš chuť?" zmenila som radšej tému a zahľadela sa naňho. Nervózne som si pritom opravila ofinu a prehodila vlasy na pravú stranu.
Daikiho oči sa zdvihli ku mne a položil jedálny lístok na stôl. Obzrel si ma a v tom sa jeden kútik jeho úst zdvihol smerom na hor.
"Grilovaného úhora," odvetil po chvíli.
"Fajn, tak ja si dám to isté. A to je z čoho? Teda, čo je k tomu? Aká príloha je k tomu?" vysypala som zo seba nervózne a začala som hľadať ten pokrm v jedálničku.
"Ryža. Potom si to celé môžeš posypať buď korením alebo pikantnou paprikou," vysvetlil mi a z jeho hlasu som vycítila pobavenie.
Ani sa mu nečudujem. Neviem čo je to so mnou.
Nakoniec som to našla a mal pravdu. Povedal mi to takmer od slova do slova, tak ako to je aj v jedálničku.
Nakoniec prišiel mladý čašník a Aomine mu ihneď vysypal náš výber, pričom sa ma dodatočne spýtal na nápoj.
"Aominecchi! To je ale náhoda, že ťa tu vidím!" zvolal niečí mužský hlas.
Otočila som sa za tým hlasom a zazrela som, ako sa k nám rúti mladý vysoký blondiačik, ktorého medové oči sa raz venujú mne a raz zrejme Daikimu.
Podišiel k môjmu spolužiakovi bližšie a potľapkal ho po pleci.
"Si na večeri s priateľkou?" spýtal sa ho zvedavo a nakoniec sa pozrel na mňa, "Nepredstavíš nás?" prešiel si pritom po jeho dlhších blond vlasoch a jemne sa usmial.
Mierne som sa začervenala a naprázdno som preglgla. Ani on nie je na zahodenie.
Až potom som spracovala to, čo sa opýtal a zahanbene som od nich odvrátila pohľad a len tak si obzerala ostatných zákazníkov. Ako mu to povedal? Aominecchi? To je určite ďalšia forma prezývky.
"Ryouta, Evka. Moja SPOLUŽIAČKA," povedal to monotónne, no posledné slovo zdôraznil.
Znova moje meno pekne povedal.
Keď som na tých dvoch upriamila svoj pohľad, Aomine po ňom zazeral a Ryouta mi venoval žiarivý úsmev, "Veľmi ma teší."
"Aj mňa," vyšlo zo mňa automaticky a pousmiala som sa naňho. Keďže Daiki stručne a jasne povedal, v akom "vzťahu" my dvaja sme, uľavilo sa mi.
Veď už len tá predstava... nie, žiadna predstava.
Uzamkla som túto myšlienku v zákutí mojej hlavy.
"Mali by sme si zahrať priateľský zápas, čo povieš? Zavolal by som aj ostatných a zaspomínali by sme si," navrhol mu, pričom sa rukou podoprel o náš stôl a pozrel naňho.
"Dobre," opäť stručná odpoveď, ktorá ale tento krát vyznela ľahostajne.
Nakoniec sa s nami Ryouta rozlúčil, vystrel sa a keď prechádzal okolo mňa, venoval mi krátky pohľad a žmurknutie.
Prekvapene som nadvihla obočie a venovala som mu milý úsmev. Sympatický chlap. Veľmi sympatický. A vysoký.
Nakoniec som svoj pohľad zabodla do stola. Opäť som skončila pri výške.
Z premýšľania ma vytrhol príchod čašníka. Položil na stôl naše nápoje, uklonil sa a odišiel.
Pootočila som za ním hlavu a pousmiala sa. Veľmi sa mi páči, že majú takúto úctu voči zákazníkom a že je tu prirodzená táto veta: "Náš zákazník, náš pán."
Síce, tie dve predavačky v antikvariáte ma v úcte určite nemali, ale v žiadnej krajine to nie je dokonalé.
Odchlipla som si z ovocného čaja, pričom som vdychovala tú príjemnú sladkastú vôňu, z ktorej som cítila jahody, čerešne a maliny.
Šálku som opatrne položila na stôl a uprela pohľad na Daikiho.

Naša spoločná večera dopadla veľmi dobre. Aomine bol celkom komunikatívny.
Za ten čas, čo sme spokojne jedli grilovaného úhora, ktorý chutil úžasne, sme sa rozprávali o bežných témach ako je škola, či bývanie.
Vďaka mojej dlhoročnej veľmi dobrej kamarátke Mariko, ktorú som spoznala v mojej rodnej krajine, som sa bez problémov dostala na byt. Japonci sú nedôverčiví voči cudzincom a preto je veľkou výhodou mať garanta Japonca alebo zamestnávateľa. Mojím garantom je práve moja milá Mariko, ktorej som za to veľmi vďačná. Hanbu som jej neurobila, pretože žiadne sťažnosti na nás neboli a byt je udržiavaný.
Samozrejme, že som sa aj ja jeho opýtala na pár zaujímavostí a zistila som, že Aomine mal v bývaní šťastie vďaka Renovi. Jeho rodina vlastní niekoľko bytov, ktoré nie sú najlacnejšie, avšak keďže je to Renova rodina, tak cena ich podnájmu sa znížila na veľmi prijateľnú.

Nakoniec nastal čas platenia.
Po tom čom sme dojedli a po krátkej výmene názorov, som aspoň z polovice vyhrala a zaplatila aspoň za moju večeru.

Obaja sme sedeli v aute. Zahľadela som sa do bočného okna a povzdychla si. Chcela som sa ho spýtať, že kde bol, keď neprišiel do knižnice, no mlčala som. Mám stále výčitky pre to, čo som mu všetko povedala. Nemala som ho zaťažovať s tým, čo sa mi stalo v antikvariáte a nemala som ho opäť zaškatuľkovať a myslieť si...
Nechcem nad tým premýšľať.
Nakoniec som pozrela na predné sklo a zahľadela sa pred seba.

Vyšli sme von z auta a Aomine vzal všetky naše knihy.
Sám mi navrhol, aby sme sa stretli uňho zajtra večer a začali pracovať na prezentácii.
Samozrejme, že som súhlasila, lebo čím skôr to budeme mať za sebou, tým lepšie.

Ľahla som si do postele a zamyslela sa.
Dnešok bol nepríjemný, ale aj príjemný. Za tú príjemnú časť vďačím jemu. Podal si tety predavačky a prinútil ich sa mi ospravedlniť. Kúpil knihu, pozval ma na večeru. A ja som čo dnes urobila? Rumázgala som ako malé dieťa, označila ho neprávom za debila, AJ KEĎ.
Potriasla som hlavou a pretočila sa na druhý bok.
Nie, žiadne aj keď. To, že som naňho dlho čakala a nakoniec neprišiel, si vyžehlil. Aspoň, že som dosiahla zaplatenie vlastnej večere, inak by som mala ešte väčšie výčitky svedomia.
Pretočila som sa na chrbát a pošúchala si tvár.
Čo je to so mnou? Prečo mi stále ten chlap vŕta v hlave?!
Nakoniec som sa prehodila na brucho a zaborila tvár do vankúša.


~~~


~Zoznámenie s Daikim~

~Zoznámenie s Ryoutom~
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama