Classmates - 5. kapitola - Zlá skúsenosť

27. prosince 2017 v 18:40 | Saya Mi

Poobedie som strávila tým, že som si napísala obsah toho, čo chcem mať v prezentácii. To mi zabralo niekoľko hodín. Vôbec mi to nemyslelo a pritom to boli len moje myšlienky a niekoľko všeobecných faktov, ktoré by som chcela rozvinúť.
Nakoniec som sa rozhodla, že si zopakujem znaky, ktoré príliš nepoužívam. Preto som z poličky vytiahla veľkú hrubú knihu o znakoch, ktoré majú viac *čŕt. Začala som v nej listovať len tak spontánne. Po chvíli som prestala, naklonila sa k tomu bližšie, keďže som sa neposadila na stoličku a očami začala skúmať každý jeden znak.
Ide sa na to.
Na notebooku som si pustila hudbu, nasadila som si slúchatká, aby som nerušila spolubývajúce a to najmä teraz, keďže Jisoo doučuje.
Keď začala hrať prvá pieseň, pomaličky som začala jemne hlavou kývať a začala si spontánne spievať jednotlivé čítania *kanji. Potom som ukazovákom vo vzduchu "napísala" najprv znak a potom jeho čítania.
Začala som sa zoširoka usmievať a v knihe som si po každom tomto úkone skontrolovala, či som si to povedala a napísala správne. Možno by niekomu prišlo divné, že znaky píšem vo vzduchu prstom ako malé dieťa, no ja som presne vedela ako to píšem akoby som písala na papieri.
Ocitla som sa vo svete plnom znakov a výslovností. Spokojne som pritom tancovala a pokračovala vo svojej vzdelávacej činnosti. Vnímala som melódiu a text som si tvorila len opakovaním znakov. Ten skutočný text som vnímala len sem-tam, takže mi to vôbec neprekážalo.
Ruky mi lietali na všetky svetové strany, potom som zastala, zakrútila zadkom a vtedy som si vo vzduchu napísala ďalší znak a hovorila si nahlas jeho čítania. Potom som pricupkala tanečným krokom ku knihe a zatlieskala si. Správne!
Potom som sa otočila a v tom som ostala stáť na mieste ako keby som skamenela. Moje zreničky sa ihneď rozšírili.
"Odkedy si tu?!" zvolala som prekvapene, ihneď vypla hudbu, dala dole slúchatká a potom som sa otočila naspäť k nemu, pričom som sa mierne roztriasla. Musím vedieť ako dlho tu stojí!
Daiki na mňa hľadel s jemným úsmevom na perách, ktorý sa po chvíli začal meniť na pobavený.
"Takto sa učíš do školy?" mykalo mu kútikmi úst, akoby sa mal už začať smiať a ja som v tom momente očervenela.
"No..." pípla som zahanbene, odvrátila som od neho pohľad a nevedela som, kam sa mám pozrieť.
To je trapas! Trapas!
Otočila som sa mu chrbtom a začala si akože upratovať veci na stole. Niektoré zošity som si schovala do šuplíka, iné poputovali na poličku. Viac červená som už byť nemohla. Moje ruky sa od toľkej nervozity a zahanbujúceho pocitu potili a tak som si ich sem-tam pošúchala o tepláky.
"Čakal som..." začal rozprávať a ja som sa k nemu veľmi nesmelo otočila. Najradšej by som sa prepadla pod zem.
Pomaly kráčal k mojej posteli, "že uvidím na stole chlebíčky alebo čaj, ale nič som nenašiel," dokončil pokojným tónom v hlase a nakoniec sa posadil na posteľ.
Podišla som bližšie k nemu pozerajúc do zeme a sadla si na druhý koniec postele, ďaleko od neho.
"Ako ti ide angličtina?" radšej som odignorovala to, čo povedal. Potom som mu rozpačito pozrela do tváre, no nedokázala som sa mu pozrieť priamo do očí.
"Fajn, Jisoo je veľmi dobrá učiteľka," v tom sa na jeho tvári mihol malý úškrn a ja som mu venovala namosúrený pohľad.
"Mohol si ju poprosiť, aby ti spravila chlebíčky," musela som si rypnúť.
"Ale ja chcem tie tvoje," odvetil vážne a pozeral mi pritom priamo do očí akoby išlo o život.
Nervózne som od neho odvrátila pohľad.
"Mal si to využiť, keď bola príležitosť..." v tom som sa zasekla a uvedomila si, že máme výmenu názorov kvôli chlebíčkom. Mala som chuť si capnúť po čele, no ovládla som sa a len si ho celého premerala.
"Príležitosť je aj teraz.." v tom mu začal zvoniť mobil. Vytiahol si ho z vrecka nohavíc a zdvihol to.
"No... Hej... Fajn," povedal rázne a venoval mi ten jeho zvláštny neidentifikovateľný pohľad, z ktorého nedokážem vyčítať akúkoľvek emóciu.
Zložil, mobil si schoval do vrecka a vstal. "Idem," podišiel k dverám a pootočil sa ku mne, "Uvidíme sa v stredu."
"Hej," prikývla som zmätene, hneď na to opustil moju izbu a zavrel za sebou dvere.

"Nasleduje zastávka..." Z mojich myšlienkových pochodov ma vrátil naspäť do reality známy hlas v metre, ktorý oznamuje zastávky. Pomaly som vstala, kabelku som si upravila na pleci tak, aby mi nespadla a pobrala som sa k dverám.

Zahľadela som sa na veľmi zachovalú stredne veľkú trojposchodovú budovu. Vytiahla som si z vačku bundy mobil a pozrela sa na hodiny.
O päť minút štyri hodiny. Tak som tu skôr.
Vykročila som vpred a zastala som až pri vchode. Začala som pomaličky očami skúmať okolie, či ho nezazriem.
Ubehlo ďalších pätnásť minút a nič. Zamračila som sa a každú minútu som si kontrolovala telefón, či sa aspoň neozve.
Nič.
Keď sa schyľovalo k pol piatej, našla som si môjho "partnera" v kontaktoch a ťukla som na "Zavolať". Po niekoľkých sekundách sa mu uráčilo zdvihnúť.
"Čau, neprídem, lebo mi do toho niečo prišlo," ozvala sa druhá strana až príliš rázne a ja som sa už viac zamračiť nemohla, aj keď by som rada.
"Okej, tak nájdem a vyberiem knihy bez teba. Budeš môcť sa stretnúť neskôr, aby sme sa spolu pozreli na jednotlivé kapitoly v knihách, ktoré by sme mohli použiť?" spýtala som sa ho vážne, no hnev do môjho hlasu nezavítal. Na to, že viem byť výbušná viac než dosť, som nadmerne pokojná.
"Zastav sa potom u mňa. Pošlem ti adresu v sms. Maj sa."
Hovor sa ukončil.
Tak sa maj.
Neospravedlnil sa, sám od seba sa neozval, no asi môžem byť rada, že mi to vôbec zdvihol.

Vošla som do knižnice a informovala sa o knihách, ktoré potrebujem. Nakoniec som sa dostala k trom knihám, ktoré obsahovali niekoľko užitočných kapitol pre moju prácu.
Zatiaľ to vyzerá tak, že je to len moja práca, moja prezentácia.
Rozhodla som sa zastaviť ešte v antikvariáte, ktorý sa nachádza neďaleko knižnice a tak som sa tam za niekoľko minút dostala pešo.
Tie tri knihy mi dávali celkom zabrať. Na pleci mi visela kabelka, druhou rukou som držala igelitku. Povzdychla som si a spomenula si na toho paka, ktorý sa ku mne zachoval hrozne. Nevadilo by mi, keby sa ozval včas, ale toto bolo naozaj hnusné a mohla som mu na to niečo povedať.
No budem mať možnosť, keďže mi poslal jeho adresu a ja si to s radosťou vychutnám osobne.

Vstúpila som dnu a ihneď ma zaregistrovali dve staršie predávajúce. V tom ma pozdravili v angličtine, na čom som len prekvapene zažmurkala a automaticky ich odzdravila tiež v angličtine, pričom som sa mierne uklonila. V tej chvíli ma nenapadlo aj napriek tomu pozdraviť v japončine, lebo som frustrovaná zo správania môjho spolužiaka a z toho, že mi odumiera ľavá ruka.
Pobrala som sa k poličkám, na ktorých sa nachádzajú knihy o histórii Japonska.
"Ach, tí cudzinci..." začula som a ihneď sa narovnala.
Tento obchodík je celkom malý a tak som stála dostatočne blízko na to, aby som mohla počuť rozhovor predavačiek.
"V tejto časti ich je tu veľa."
Zostala som stáť, pohľad som uprela na knihu, ktorú potrebujem a je dôležitá pre prezentáciu. Vytiahla som ju z poličky, pričom môj sluch bol zaneprázdnený cudzím rozhovorom.
"Príliš, Miyami, príliš! Pozri sa na nich. Načo sem chodia, keď sem nepatria," zvolala jedna z nich pohoršene.
Sklopila som pohľad a silno stisla pery. Po pravde, v takejto situácii som ešte nebola a to tu žijem viac ako šesť mesiacov. Viem, aké názory môžu mať niektorí Japonci, ale je to iné, keď sa o tom dopočujem od niekoho iného alebo keď si o tom niekde len prečítam.
"Nehodí sa, aby tu boli. Majú svoju vlastnú krajinu, v ktorej môžu byť," odvetila jednoducho tá druhá zrejme.
"Áno, áno! Hrá sa to, že sem patrí a pritom... pf! Pozri na tú cudzinku. A ako sa uklonila, keď prišla. Ako keby to vedela! Je to odporné. A smrdí to! Cudzinci sa tu šíria ako vírus!" zvolala jej kolegyňa pohŕdavým tónom v hlase.
V tom sa moje zreničky rozšírili a do očí sa mi nahrnuli slzy. V tej chvíli akoby do môjho srdca pichli jed, ktorý sa začal rozlievať po mojom celom vnútri a pálil ako oheň. Prestala som ich počúvať. Len som odložila knihu naspäť a rýchlo som odišla.
Nemohla som to ďalej znášať. Viem, že toto funguje v každej krajine. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí tých nových a iných nikdy neprijmú, ale... ja... ja sa na nič nehrám.
Ja len... mám rada Japonsko.
Počas cesty som si neustále utierala slzy, ktoré som nedokázala zastaviť. Hľadela som pritom do zeme, lebo som nechcela, aby ma takto hocikto videl.
Je to odporné a smrdí to. Šírime sa ako vírus.
Takto ma nazvali. Ja som len "to" a mám vypadnúť...

Aomineho byt som nemala problém nájsť, keďže býva o ulicu ďalej.
Rukávom som si dôkladne vysušila líca, no vedela som, že som aj tak červená, lebo slzy v kombinácii so zimou prinášajú červené fľaky v oblasti očí a líc. V mojom prípade, a s mojou citlivou pleťou, určite.
Škoda, že som nekúpila tú knihu, no v tom antikvariáte bola katastrofálna atmosféra, ktorá ma vyhnala odtiaľ preč.
Ale, v skutočnosti to boli tie dve... tie dve strigy! Musím to povedať, aj keď sú to Japonky. Boli hnusné a hlavne naivné, keďže viem po japonsky rozprávať plynulo a rozumiem všetkému bez problémov.
Keď som sa dostala na šieste poschodie, podišla som k dverám na konci chodby a zazvonila som na zvonček.
Dvere sa otvorili a v nich stál on. Len v boxerkách.
Prekvapene som očami prebehla po jeho vypracovanom tele.
Tehličky na bruchu, ruky, plecia, ramená. To všetko som na ňom v tej chvíli obdivovala a zároveň sa musela krotiť, aby som nevyzerala ako neslušná uslintaná úchylná Európanka.
Nakoniec sa mi zrak zastavil na jeho čiernych boxerkách, no ihneď som zdvihla pohľad k jeho tvári a vydala zo seba vyjavene, "Ahoj." Mala by som si dať facku.
Zrejme si všimol ako som ho v rýchlosti "oskenovala" a tváril sa priam namyslene. Zhora na mňa hľadel s výrazom: "Pozri na mňa. Takého kanca si ešte nevidela.". Ale to je len možno moja bujná fantázia. Jednoducho z neho sršalo veľmi vysoké sebavedomie.
"Poď ďalej, o chvíľu som hotový," povedal pokojne, viac než to. Vyzeral uvoľnene.
Keď som si začala vyzliekať bundu, začula som ako sa dvere na chodbe zavreli a potom som to počula.
Jeden vzdych za druhým. Slečna vydávala zo seba tie pazvuky tak nahlas ako keby som bola v tej istej miestnosti, kde ona.
V tej chvíli som mala chuť si vytrhať vlasy, nájsť zbraň a vystrieľať všetkých v byte okrem Rena, lebo ten si to nezaslúži.
Facku nepotrebujem. Ani to jeho kvalitne vypracované telo mu nepomôže! Nielen, že som sa naštvala. Ja som sa nasrala a obliekla si tú debilnú bundu naspäť, aj keď viem, že v skutočnosti tá bunda debilná nie je, ale môj "drahý" spolužiak je.
Toto je jednoducho vrchol.
Treskla som dverami, lebo som mala potrebu dať vedieť o mojom odchode a vydala som sa domov.
Môj hrudník sa neustále dvíhal od toľkých nervov, pohoršenia a smútku z toho, že ma ohovárali naivné rasistické predavačky a môj spolužiak ma zavolal k nemu na spracovanie prezentácie vtedy, keď si užíval s nejakou ženskou.

Konečne som sa ocitla u nás na chodbe. Všimla som si zavesené bundy a tak som si domyslela, že dievčatá sú doma a nielen to. Obidve vyliezli z obývačky a milo ma pozdravili.
Ledva som sa na ne pozrela, aby si nevšimli, v akom stave mám tvár. Určite by sa ma začali pýtať, či sa mi niečo nestalo, no s touto záležitosťou ich nechcem zaťažovať.
A tak som im len v rýchlosti povedala, že som unavená a potrebujem sprchu.
Svižnými krokmi som sa presunula do kúpeľne, zamkla sa tam a oblečenia som sa zbavila veľmi rýchlym tempom.
Vliezla som do sprchy dúfajúc, že zmyjem zo seba všetky negatívne pocity a myšlienky, ktoré napádali nielen moju myseľ, ale aj vnútro.
Chvíľu som tam len tak stála, občas si rukami prešla po tvári a po vlasoch a snažila si užiť túto chvíľu. Cítila som sa aspoň trošku lepšie.
Tú prezentáciu pokojne vypracujem sama. Nemienim mu znova volať. Celkovo naňho kašlem.
S tým, že nie som Japonka, nič nenarobím a budem sa musieť zmieriť s tým, že nie všetci rešpektujú a príjmu cudzincov.

Vysvetlivky:
*črty - ťahy, z ktorých sa skladajú znaky
*kanji - znaky, ktoré Japonci prebrali z Číny a upravili si ich

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.