Classmates - 4. kapitola - Partneri

27. prosince 2017 v 18:33 | Saya Mi

"Ahoj," pozdravil ma Aomine premeriavajúc si môj zošit.
"Ahoj Evka, aké prekvapenie! Nevedel som, že si si zapísala tento predmet," ozval sa Ren a ja som sa mierne naklonila, aby som naňho lepšie videla, keďže miesto vedľa mňa obsadil Daiki.
"Ahojte," pozrela som sa najprv na spolusediaceho a potom na Rena, "Boli ste tu minulý týždeň? Lebo už vtedy bola prednáška."
"Zapísali sme sa dodatočne. Daikiho baví história japonského jazyka a ja potrebujem hlavne kredity, hahaha!" vysvetlil mi s menším smiechom a ja som sa len na to pousmiala.
"Hm... Evka..." oslovil ma...
Prešli mnou zimomriavky, keď som si uvedomila, že ten hlas patrí Daikimu. Narovnala som sa a šokovane sa naňho zahľadela. Ako mi to povedal? Evka? Dobre som počula? Od koho sa to naučil? Síce, každý kto ma pozná, mi hovorí buď Evka alebo Evi. Zvyčajne to mojich známych naučím alebo sa im hneď tak predstavím. Ale Aomineho som moju krajšiu verzia mena neučila a ani som sa mu tak nepredstavila.
"Áno?" vyšlo zo mňa potichu pozerajúc naňho ako mi zamyslene hľadel do zošita, avšak netrvalo dlho a pozrel mi do tváre.
Keď uvidel môj udivený prekvapený výraz a zrejme zaregistroval aj to, že som sa mierne začervenala, zvolal nežnejším tónom v hlase, "Požičiaš mi tvoje poznámky po prednáške?"
"Áno," odpovedala som automaticky a stále prekvapene.
Jeden kútik jeho úst sa pomaly zdvihol smerom nahor a na tvári sa mu zjavil pobavený výraz.
Dostal ma. Mala som mu čo povedať o môjmu vzťahu k japončine. Nežnučko sa mi tu prihovorí jeho príjemným hrubším sexi hláskom a ja na niekoľko sekúnd zmäknem. Hrozné niečo.
"Jéj!" v tom poza Aomineho vykukol Ren ako malé dieťa, "Pekne píšeš! Môžem si to aj ja opísať?"
V tom som od neho odtrhla pohľad a zapozerala sa na Rena ako vyoraná myš, "Áno? Áno," prikývla som a odkašľala som si, "Ďakujem," povedala som potichu a nakoniec som od tých dvoch odvrátila pohľad s tým, že som sa zahľadela na učiteľa, ktorý práve vošiel do triedy.
"Budete pracovať vo dvojiciach na prezentácii. V tomto boxe sa nachádza polovica vašich spolužiakov na tomto predmete. Tá druhá polovica si náhodne vyberá. A prvým začneme..."
Postupne čítal mená študentov, ktorí sa pobrali za ním a vytiahli si svojho partnera.
Niektorí sa presadili automaticky k svojmu partnerovi, no v mojom prípade som žiadnu zmenu nezaznamenala, až na Rena, ktorý odišiel do zadného radu.
"Prosím, aby ste ma teraz počúvali..." začal rozprávať postarší učiteľ vážne. Dozvedeli sme sa, že prezentácie sa začnú až o mesiac a to podľa toho, ktorá téma bude skôr. Opäť, výber témy je náhodný a ten sa uskutoční po prednáške.
Snažila som si všetky dôležité informácie zapísať, čo sa mi aj podarilo a keď učiteľ skončil, začal prednášať nové učivo.
"Pôjdeš nám potom vytiahnuť tému, partnerka?"
Prekvapene som sa pozrela na Aomineho, ktorý položil predo mňa papierik s mojim menom a uškrnul sa.
"Dobre, partner," odvetila som sucho a odvrátila od neho pohľad.
Po hodine som nám bola vytiahnuť tému a hneď po tom som sa pobrala von z triedy, kde ma čakal Aomine. Oznámila som mu, že máme prelom štvrtého a piateho storočia a musíme zistiť hlavné poznatky a fakty o vývoji japončiny v tom čase. Potom sme si vymenili kontakt, aby sme sa mohli dohodnúť, ktorý deň a čas by nám vyhovoval na stretnutie. Nakoniec som mu ochotne dala môj zošit a keď som sa otočila na odchod, ozvalo sa za mnou "Uvidíme sa."
Na to som sa len mierne pootočila, kývla som rukou a snažila sa tváriť pritom vyrovnane a potom som sa pobrala preč.
Páči sa mi ako vyslovil moje meno. Evka.

Už nachystaná v pyžamku som si spokojne zjedla objednanú večeru. Nechcelo sa mi variť a dlho som nemala sushi. Spokojne som si kúsok po kúsku vychutnávala a natrela na to wasabi. Milujem tú kombináciu.
Potom som obal vyhodila, paličky umyla a následne na to schovala do šuplíka. Dala som si variť vodu na čaj a nachystala šálku s vrecúškom.
Po chvíli som začula, ako sa Jisoo rozpráva s Daikim na chodbe. Zrejme sa ich hodina skončila.
"Dnes chlebíčky nebudú?" ozval sa za mnou ten známy hlboký mužský hlas a ja som sa otočila.
"Nie som hladná a nemám chuť," odvrkla som rovnako ako on minulý týždeň a oprela sa pritom o kuchynskú linku pozerajúc naňho.
Aomine mi venoval pobavený úškrn, "Neurobíš hosťovi čaj?"
On si zo mňa vážne robí srandu a netvári sa ako na pohrebe.
Nadvihla som obočie, "Akému hosťovi?" Drzáň jeden. Má smolu. Mal to využiť vtedy, keď som mu núkala. Narobím sa s chlebíčkami pre dobrú vec a to, aby sme sa všetci pekne najedli a on si ani len jeden nedal. Je chlap ako hora. Čakala som, že si určite dá a nie málo, no na tie chlebíčky sa ani len nepozrel! Pf!
Daiki si pomaly odsunul stoličku, posadil sa a ruky položil na stôl. Potom uprel na mňa až príliš prenikavý pohľad.
"Ale Evka, veď sme spolužiaci. Mali by sme si vzájomne pomáhať," poznamenal provokatívne a jeho pery sa pritom mierne skrivili do úškrnu. Jeho to zrejme baví. Baví ho, keď ja sa tu naňho mračím a prevraciam očami ako taká pubertiačka.
"Fajn," vyšlo zo mňa s nechuťou, otočila som sa mu chrbtom a nachystala ďalšiu šálku s vrecúškom. Ten chlap ma štve, ale aj napriek tomu zostáva vo mne kúsok slušnosti.
"Och, robíte si čaj?"
Chvalabohu. Už bolo na čase, Jisoo.
"Dáš si?" otočila som sa a nahodila pritom široký úsmev, aby som zakryla moje pohoršenie nad správaním toho arogantného paka.
"Nie, ďakujem. Nevadí, keď vás opustím? Mám ešte nejaký program..." pozrela na nás ospravedlňujúco.
"Nie, Jisoo. Ďakujem za hodinu, Evka sa už o mňa..." otočil sa pritom ku mne a začal sa samoľúbo usmievať, "postará," dokončil spokojne.
"V poriadku, mám to pod kontrolou," pozrela som na moju spolubývajúcu a milo sa na ňu usmiala. Veď jej sa ani nedá povedať nie. Ona priam srší nevinnosťou, milosťou a všetkým dobrým. To dievča je ako anjel a ešte k tomu vyzerá ako anjel. Je naozaj veľmi pekná, aj keď má za sebou plastickú operáciu očí a nosa, no to je u nich v Kórei bežné. Vyzerá celkom prirodzene, ako keby takto vyzerala vždy.
"Dobre teda, tak pekný zvyšok večera, majte sa!" a už aj sa pobrala k dverám, rýchlo sa obula, hodila na seba bundu a už jej nebolo.
Obaja sme sa na seba zahľadeli.
"Mali by sme ísť budúci týždeň do knižnice. Vyhovovalo by ti to v stredu o štvrtej poobede?" navrhla som, vzala si svoj čaj a posadila sa za stôl oproti nemu.
"Fajn," mykol plecami a odpil si z čaju.
Mierne som nadvihla obočie. Čakala som, že bude vymýšľať alebo vyhovárať sa, no on nič.
"Kde je tá Jennie?" zmenil odrazu tému a ja som sa zatvárila znechutene. Dúfam, že nemieni baliť jednu z mojich spolubývajúcich.
"Niekde vonku," zašomrala som pozerajúc na svoj čaj. Nedalo mi to a upriamila som naňho pohľad.
Tváril sa vážne a pomaličky popíjal. Nakoniec sa pozrel na mňa. Priamo do očí. A mňa to celkom zarazilo. Hľadel na mňa vážne, no nemyslím, že to bol chladný pohľad. Keď si to porovnám so začiatkom, pozerá sa na mňa celkom inak.
Tento krát sa na ňom ani jeden sval nepohol a ja som nevedela, ako prerušiť tú chvíľu ticha medzi nami.
"Škoda. V trojici by nám bolo veselšie," povedal pobavene neustále mi pozerajúc do očí.
Zvraštila som obočie. Neusmiala som sa ani len na chvíľočku. Neprišlo mi to vtipné. Skôr ma to vytočilo, no nič som mu na to nepovedala, len... Pozrela som sa na jeho hrnček, "Dopil si?" spýtala som sa ho podráždene.
"Hej."
Vyhýbala som sa jeho pohľadu, bez slova som vzala jeho aj svoj hrnček a pobrala sa k dresu, kde som ihneď začala obidva hrnčeky umývať.
"Niekto je nám tu urazený?" prehlásil rovno za mojim chrbtom a ja som na chvíľu stuhla, pričom som pozrela pred seba.
Nakoniec som len potriasla hlavou, utrela hrnčeky a schovala tam, kam patria.
"Nie," zamrmlala som a otočila som sa k nemu, "Odprevadím ťa," pozrela som naňho a pomaly sa oprela o pult, keď som zistila ako blízko mňa stojí.
"Odprevadím sa aj sám," povedal bezvýrazne, otočil sa a prešiel na chodbu.
Zostala som tam stáť ako obarená. Čo vôbec chcel? O čo mu išlo týmto jeho divným správaním? Celý čas je chladný, odmeraný, hrá sa na nejakú formu a potom si začne zo mňa uťahovať, lebo mu to asi robí dobre na duši, tvári sa ako vie krásne vysloviť moje meno a teraz zas toto?!
Zamračene som čumela na to miesto medzi chodbou a obývačkou spojenou s kuchyňou, až kým som nepočula ako sa zavreli dvere.
"Maj sa, nemáš začo! Rada som ti spravila čaj!" zahlásila som ironicky a odpochodovala som do svojej izby. A že my ženské sme náladové.

Je utorok večer a... Šľak ma trafí. Hľadela som celý čas na Rena ako s nami popíjal čaj a venoval sa Jennie, Jisoo a mne. Bol milý, zdvorilý, vtipný a naozaj nechápem ako môže vydržať s Aominem v jednej domácnosti. Neviem si to predstaviť.
Niekoľkokrát sa mi aj za Aomineho poďakoval za poznámky, ktoré som im požičala.
Žiarila som ako žiarovka. Usmievala som sa ako priblblá a opakovala, že kedykoľvek.
Cítim, že mi doteraz takáto mužská spoločnosť chýbala.

V piatok večer sme s dievčatami išli na ďalší basketbalový zápas, no potom sme sa s chlapcami nestretli.
Keď sme sa vrátili domov, zavrela som sa do izby a len tak očumovala nejaké články na nete.
Vlastne, takto ubehol celý víkend. Väčšinu času som bola zavretá v izbe a pozerala som filmy a seriály.

Nastala posledná prednáška v pondelok a to história japonského jazyka. Posadila som sa na to zvyčajné miesto v prvom rade, otvorila zošit a očami prebehla posledné poznámky.
Po chvíli som zaregistrovala, že si prisadli ku mne Ren a Daiki, keďže sa rozprávali o budúcom basketbalovom zápase.
Otočila som k nim hlavu, s úsmevom ich pozdravila a ďalej len tak pozerala do poznámok, aj keď som ich pomaly prestávala vnímať a len tak mi oči behali po zošite.
"Evka?"
V tom som sa otočila na ľavú stranu a venovala spýtavý pohľad čiernovlasému mierne zhrbenému chalanovi, ktorý si práve napravil okuliare tak, že si ich dvoma prstami pritlačil viac k nosu.
"Áno?" Veď to je predsa Hiroshi.
"Ja len.." začal neisto, pričom sa ošíval, "Chodím s tebou na kaligrafiu a ide ti to," povedal opatrne a môj celkový dojem z neho bol taký, že sa veľmi hanbil.
"Ďakujem," na mojej tvári sa zjavil široký úsmev. "A viem, že so mnou chodíš na kaligrafiu."
"Naozaj?" na jeho tvári sa zjavil malý úsmev a zahľadel sa mi do tváre, "Napadlo ma, že... neviem či máš aj ty voľnú hodinu, ale po kaligrafii nič nemám, až-až neskôr a napadlo ma, či by sme ten čas nemohli niekedy stráviť, teda ísť si sadnúť niekam... a prediskutovať predmety," chlapovi chýba sebavedomie. Rozprával rozpačito, zahanbene, potichu a... veď ja nekúšem!
"Hej, kľudne," mykla som plecom a snažila sa naňho povzbudzujúco usmiať.
"Super!" zvolal nadšene a pousmial sa.
Potom som sa otočila a pozrela sa smerom k Daikimu, ktorý práve v tej chvíli odvrátil odo mňa pohľad a oslovil Rena.
Mierne som nadvihla obočie a nakoniec pohľad upriamila na môj zošit.

Po prednáške sa chlapci so mnou až príliš rýchlo rozlúčili. Daiki mi len tak-tak kývol a už aj sa poberal svojou cestou, pričom potiahol za sebou Rena.
Žeby išli spolu na tréning? Hm, možno má práve na to náladu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama