Classmates - 3. kapitola - Pán (ne)chladný

27. prosince 2017 v 18:31 | Saya Mi

Nastal piatok. Jediný deň, kedy nemám školu, no predsa len som musela aj na byte venovať čas školským povinnostiam. Seminárnu prácu som stihla aspoň rozpísať, no nedokončila som ju.
Po troch hodinách ma nálada na to prešla a tak som sa rozhodla, že sa trochu prejdem po vonku.

Spokojne som si vykračovala a užívala si ten príjemný chladný vzduch. Bola som dostatočne teplo oblečená a tak som nemala problém si spraviť dlhšiu prechádzku okolo bytových domov.
Zazrela som, ako niekoľko metrov odo mňa zastavilo čierne auto a otvorili sa dvere. Odtiaľ po chvíli vystúpilo dievča, ktoré mohlo byť v mojom veku.
Otvorili sa dvere na strane vodiča a v tom som zazrela Aomineho.
Pomaly som kráčala ďalej pozerajúc na nich.
Potom tá drobná čiernovláska otvorila zadné dvere a vzala si do náručia dieťa. Viac ako 3 roky mať nemohlo.
Daiki zavrel kufor na aute, narovnal kočík a odstúpil od toho.
Nadvihla som obočie.
Kto je to? Rodina? Kamarátka?
Aomine sa správal odmerane. Vyzeralo to tak, že sa s nimi ani len nerozlúčil.
Dievča uložilo to malé do kočíka, niečo mu hovorilo, no on si ich nevšímal.
Pokojne zamkol auto a otočil sa mojim smerom.
Zastavila som sa a nevedela som, ako sa mám tváriť. Nakoniec môj výraz skamenel a začala som pomaličky kráčať. Z ich rozhovoru som nepočula absolútne nič, no aj keby, nemám sa čo do toho starať.
Išiel oproti mne, no rýchlejším tempom. Hľadel mi priamo do tváre, jeho chladný výraz sa vôbec nezmenil a nakoniec vyšlo len z neho, "Ahoj."
"Ahoj," automaticky som odzdravila. Ani jeden z nás sa v tej chvíli nezastavil.
Mala som nutkanie sa za ním otočiť, no potlačila som to v sebe a pohľad som uprela na to dievča, ktoré už prešlo na druhú stranu cesty a vzďaľovalo sa.
Zamračila som sa a zabočila som za roh. Tento krát som si to namierila okľukou naspäť k bytu. Bol to veľmi zvláštny pohľad na tých dvoch, teda troch a to najmä preto, ako sa správal Aomine.

Večer som sa pobrala pred bočnú budovu školy a čakala na Jennie a Jisoo. V hlave sa mi vynorila tá zvláštna situácia s Daikim. Prepadli ma zmiešané pocity a tak som sa radšej zamerala na prichádzajúcich ľudí.
Konečne som v diaľke zazrela tie moje dve zlatíčka a tak som im začala kývať.
Jedna po druhej sme vošli do telocvične a začali sa obzerať. Nemali sme problém si nájsť voľné miesta a tak sme sa usadili do strednej rady.

Zápas prebehol bez problémov a to pre tím, v ktorom je Daiki a Ren. Zas ma to napadlo. Je to hrozné. Som taká zvedavá, až naozaj budem skoro stará. Mala by som to nechať tak a prijať fakt, že sa Aomine správa odmerane k väčšine.
Radšej som sa snažila sústrediť znova na hru.
Aomine dostal loptu od Rena a začal driblovať, pričom utekal ku košu ich protihráčov.
Cestu k nemu mu zmaril protihráč takmer rovnakej výšky ako je on sám a tak som zatajila dych.
Lopta sa odrazila od podlahy, Aomine zaujal prikrčený postoj, prekĺzol popri protihráčovi a o niekoľko sekúnd neskôr už aj pevne držal loptu oboma rukami, skočil a lopta dopadla presne tam, kam určite chcel a aj celá naša škola. Do koša.
To bol ďalší bod pre nás.
Usmiala som sa a zároveň som bola fascinovaná ich hrou.
Hrou nášho tímu. Aomineho hrou.
Po celý ten čas hral veľmi agresívne a nespútane, keďže protihráči sa nemienili vzdať do poslednej chvíle.
Povzdychla som si.
Aj napriek snahe protihráčov, je Daiki nezastaviteľný. A nie len on, ale celý ich tím je naozaj skvelý.
No predsa len mi oči spočívali najmä na ňom.
Videla som veľa zápasov ako je tento. A vždy mi to celé počaruje. Atmosféra, ľudia naokolo, ale aj samotná hra a hráči v nej.

Zápas sa skončil a samozrejme, že naša škola vyhrala. Ako by to inak bolo.
Všetky sme si obliekli bundy a vyšli sme von z budovy.
"Bola to skvelá hra, videli ste ako hral Ren?" ozvala sa Jisoo nadšene.
"Aomine to inak dával," dodala Jennie uznanlivo.
"Tak to ďakujeme," ozvalo sa za nami a my sme sa ihneď otočili.
Zahľadeli sme sa na tých dvoch hráčov, o ktorých padla reč.
"Čaute!" pozdravila Jennie a ihneď sa začala pýtať na to, ako robia tie ich skvelé triky.
Ani jedna z nás sa príliš nevyzná v basketbale, aj keď som videla veľa zápasov, no predsa len je iné, keď sa tomu niekto venuje aktívne.

Chlapci nás... Teda, Ren nás zavolal si sadnúť do reštaurácie, ktorá je neďaleko nášho bytu, čo ma veľmi prekvapilo. Avšak prekvapenie zmizlo hneď ako povedal, že s Daikim sú na byte o ulicu ďalej od toho nášho. To vysvetľuje naše dnešné nečakané stretnutie neďaleko bytu.
Všetky tri sme si sadli oproti tým dvom basketbalistom a objednali sme si večeru.
Moje premilené spolubývajúce sa spočiatku rozprávali s oboma, no predsa len bola pozornosť venovaná viac Renovi a nebolo to pre mňa žiadne prekvapenie. Ren sa neustále usmieval, bol pozorný, milý, vtipný a hlavne, komunikatívny.
A mne prischol Aomine. Znenazdajky som sa ho začala pýtať, lebo čo iné mi zostávalo?
"Tak, ako dlho hráš basketbal?" zvedavo som sa ho spýtala, lebo keď je taký dobrý, viac než dobrý, tak sa musí tomu dlho venovať.
Aomine pomaly jedol grilovaného lososa, pričom ma priam znudene sledoval, "Od malička."
To bola veľmi "dlhá" odpoveď.
"Čo ťa viedlo k tomu hrať basketbal?" spýtala som sa ho po chvíli ticha medzi nami dvoma.
V tom sa vystrel a spozornel. "Hm..." vydal zo seba a sklopil pohľad.
"Spočiatku zábava..." začal hovoriť pomaly, "...a potom, výhra," dodal spokojne, pričom sa na mňa pozrel a uškrnul sa.
Mierne som nadvihla obočie a prikývla na to.
"Evi, ak sa smiem spýtať, si tu na ročné štúdium?"
V tom som hlavu otočila k Renovi a prekvapene sa naňho pozrela. Och, môj zlatý... Ty sa ma môžeš spýtať snáď na všetko.
"Chcem tu byť dlhšie ako na rok a preto musím mať veľmi dobré výsledky, aby sa mi mohlo predĺžiť štipendium a vyštudovať tu," odpovedala som mu zamyslene, pričom som si odpila z pohára.
Pohľad mi na malý moment spočinul na jeho spoluhráčovi, ktorý na nás hľadel s miernym záujmom. Aké prekvapenie. Aspoň trochu sa prejavuje.
"A rozmýšľala si nad tým, čo budeš robiť potom?"
"Rada by som si tu našla prácu, ale to je ešte ďaleká budúcnosť, takže..." nedokončila som a len som sa naňho usmiala. Moje srdce od radosti poskočilo, lebo som tu, využívam tú možnosť byť tu a chcem si vybojovať to, aby som tu mohla zostať na dlhší čas.
Keď som dojedla posledný kúsok ryže, pozrela som na Aomineho.
Skúmavo na mňa hľadel a vyzeral tak, ako keby nad niečím premýšľal. Ale to som si len možno nahovárala, lebo jeho výraz tváre ťažko popísať.
"A vy by ste čo chceli robiť?" spýtala som sa, keď Jennie a Jisoo porozprávali o ich plánoch a predstavách o budúcnosti.
"Rád by som pracoval vo firme a navrhoval inovatívne produkty, ktoré by uľahčili život a dopriali viac bezpečia ľuďom v oblasti, kde sú väčšie zemetrasenia."
A znova spustili moje dve spolubývajúce, ktoré zo seba vypúšťali len uznanlivé slová. Ja som len mohla pritakať.
"A ty, Daiki?" vyzvala ho Jennie, keď Ren dohovoril.
"Uvidím, či budem mať náladu na basketbal alebo niečo iné," odvetil bezvýrazne pozerajúc na nás ešte viac nezaujato.
Hneď ako dohovoril, som od neho odvrátila pohľad a radšej si vychutnávala jedlo. Mala som veľmi silný pocit, že je tu Daiki na silu a to mi na nálade nepridávalo. Nerada trávim čas s ľuďmi, ktorí o stretnutie nestoja. Síce ho dobre nepoznám, no nezáujem z neho srší na míle ďaleko.
"Ešte máme dosť času na to, aby sme zhodnotili čo budeme chcieť robiť, nie?" ozvala sa Jisoo energickým tónom v hlase, čím aspoň trochu rozpustila tú zvláštnu atmosféru, ktorú spôsobil Daiki.

Keď sme odišli z reštaurácie, Ren zavelil, že nás odprevadia domov.
Našu prvú spoločnú večeru hodnotím pozitívne, aj keď Aominemu nebolo príliš do reči, no nebolo to až také zlé ako keď bol u nás doma. Nad touto večerou neohrnul nosom ako nad mojimi chutnými chlebíčkami a čajom.
Počas cesty som sem-tam pozrela na Jennie, Jisoo a Rena, ktorí kráčali predo mnou a Daikim. Pousmiala som sa. Som rada, že sa dobre bavia.
"Prečo si si vybrala študovať japončinu?" ozval sa zvedavý hlas patriaci Aominemu.
Hlavu som otočila k nemu a venovala mu šokovaný pohľad.
Daiki hľadel len pred seba a ruky si schoval do vačkov.
"No..." začala som zamyslene a sklopila som pohľad, "Mala som silný vnútorný pocit, že je to presne to, čo potrebujem a čo ma bude napĺňať. Že ten jazyk patrí ku mne a ja k nemu. Neviem, či mi rozumieš..." nedokončila som a zahľadela sa naňho.
Jeden kútik jeho úst sa zdvihol smerom nahor a pozrel na mňa celkom zvedavo, "Ako si sa k tomu dostala?"
"Sesternica mi ukázala niekoľko anime. Pozreli sme si niečo spolu a intenzívnejšie som vnímala japončinu. Postupne ma to... celkom uchvátilo," odpovedala som trhane, no s úsmevom na perách, keďže to bol ten celkom prvotný začiatok a mne sa to všetko na chvíľu vrátilo akoby sa to práve dialo pred očami.
To bolo po prvýkrát, kedy som sa cítila dobre počas rozhovoru s Daikim. Až dokým sme neprišli k našej bytovke, Aomine sa zaujímal o moje rozvíjanie japončiny. Príjemne ma to prekvapilo a potešilo. Rada som si zaspomínala. Jeho výraz sa trošku zmenil a nevyzeral, že by ho to nudilo. Práve naopak. Sršala z neho zvedavosť, počúval ma a pýtal sa ma. Tak nakoniec mi bolo príjemne aj pri pánovi už nie tak celkom chladnom, ktorý na mňa prestal pôsobiť odmerane a chladne.
Nakoniec sme sa s nimi rozlúčili a začula som za mojim chrbtom ešte,
"Uvidíme sa," dodal Aomine už vážnejším tónom v hlase.

Cez víkend som viedla video hovor s mojou drahou rodinou. Raz za týždeň si takto vždy zavoláme a cez týždeň si napíšeme.
Je to niekedy ťažké.
Je to iné. Byť tu a... oni sú tak ďaleko, ale na Vianoce sme boli spolu a strávila som s nimi celý čas. Tak aspoň niečo. Ale oni to chápu. Vedia, že toto je môj sen a práve ho napĺňam. Je to niečo, čo som si želala po celé tie dlhé roky. Je to niečo, čo má miesto v mojom srdci.

Prebudila som sa a zahľadela sa na telefón.
Pondelok ráno.
Víkend neskutočne rýchlo ubehol a ja som sa znova ocitla v kolobehu študentského života.
Nastala posledná prednáška a ja som sa posadila do prvej rady. Otvorila som si svoje poznámky a začala si ich čítať. Minulý týždeň to bola síce len úvodná hodina a napísali sme si niekoľko základných informácii o vývoji japonského jazyka, prospeje mi sa do toho pozerať už teraz, keďže nie som ten typ, čo sa učí deň pred skúškou. Radšej si poznámky čítam priebežne, ak je na to čas a nálada.
Keď som dočítala posledné zapísané riadky, zaregistrovala som, že sa niekto vedľa mňa posadil.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama