Classmates - 27. kapitola - Dve verzie

27. prosince 2017 v 19:36 | Saya Mi
Prvý večer u Mariko v Shizuoke

Ryouta sa len zoznámil s Mariko a opustil nás. Nešiel ani dnu, aj keď ho niekoľkokrát zavolala. Mrzelo ma, že sa nezdržal dlhšie, no viem, že je to tak lepšie.
Pre nás oboch.
Mariko sa o mňa postarala a vypočula si všetko o mojom vzťahu s Daikim a tom, čo sa stalo so Sayako. A nie len to. Zdôverila som sa jej o Ryoutovi.
Ťažilo ma to. Všetko ma ťažilo a mrzelo.
Nečakala to a tvárila sa podobne, ako ja. No nakoniec sa jej výraz na konci zmenil.
Bola nahnevaná a chcela, aby som sa všetkých tých odporných myšlienok o Daikim a Sayako zbavila. Vypla mi telefón, aby som neočakávala, že mi bude volať. Dokonca mi pomohla vytiahnuť všetko oblečenie.
Potom sa zaujímala o moju školu, no keďže som ani raz nechýbala, mohla som si dovoliť nejednu absenciu.
Mariko sa ku mne správala, akoby bola moja mama.
Uvarila mi chutnú a sýtu večeru, spravila čaj a ja som mala nutkanie jej za to všetko neustále ďakovať.


Druhý večer

Keďže je sobota, Mariko bola celý deň so mnou. Spoločne sme upratovali všetky miestnosti. Opäť sa so mnou stále rozprávala a ja som sa jej pýtala, čo nové v práci a či je v kontakte s niekým zo školy.
No aj napriek tomu som sa na jej odpovede nesústredila tak, ako by sa patrilo.
Cítim prázdnotu, ktorá ma pohlcuje. Kúsok zo mňa sa niekam vytratil. Ako keby som stratila časť samej seba.
Nič ma nebavilo. Do upratovania som sa prinútila, pretože som sa chcela Mariko odvďačiť a síce som psychicky na dne, stále som poriadkumilovná.
Potom nám moja drahá kamarátka pustila akčný film. Bez romantiky, či podobných nezmyslov, z ktorých by mi mohlo prísť zle.
Nie že by som inokedy mala rada romantiku. Mám ju rada, ale nie tú otrepanú, ktorú všetci poznáme naspamäť.
V ten večer nám bolo dobre, no zároveň mi bolo aj na nič. Cítila som sa rozpoltene. Nedalo sa len tak vypnúť hlavu a nepremýšľať. Stále som bola pri ňom a pri tom, čo sa stalo. Čo mi zatajil. Opäť mi napadlo, kde asi teraz je? Zaujíma sa o to, čo je so mnou? Alebo čaká, kedy sa vrátim, aby sme sa porozprávali a ukončili náš vzťah?
Prečo... prečo sa takto zachoval?


Nasledujúci deň ráno

Zobudila som sa. Pomaly som rozlepila oči, aj keď by som ich najradšej už neotvorila. Bolo mi zle. Chcela som sa skryť pod paplón a nikdy ho neopustiť.
Otočila som sa na druhý bok a pozrela na hodinky na nočnom stolíku, ktoré ukazujú osem hodín.
Odfukla som si. Veľa hodín som nespala. Posledné dni nespím, tak, ako by som mala, no neprinútim sa k dlhšiemu spánku. Neviem skôr zaspať, či pospať si dlhšie. V noci sa často budím.
Tá situácia s ním ma zožiera, aj keď viem, že už som dávno mimo toho všetkého.
Štve ma, že mi to nepovedal skôr. Štve ma, že sa vyhováral na prácu.
Štve ma, že mi to tajil a klamal ma.
Štve ma, že som bola taká naivná, za takú krátku dobu si ho obľúbila, dala sa s ním dokopy a nakoniec sa... zaľúbila.
Vstala som, pretože sa to už nedalo vydržať. Neustále sa moje myšlienky motali okolo neho, ako keby bol jediný na svete.
Vyšla som von na chodbu, zamierila do kúpeľne a radšej sa vyhla svojmu odrazu v zrkadle.
Dala som si horúcu sprchu, vysušila si vlasy a dbala o to, aby som aspoň trochu vyzerala ako človek. Predsa len, ak by Mariko potrebovala pomôcť s nákupom, či potrebovala niekam zájsť a chcela by, aby som išla s ňou, nech pôsobím aspoň trošku reprezentatívne.
Prezlečená, čistá a vyfénovaná som sa na seba pozrela do zrkadla a zistila som, že mi to vôbec nepomohlo. Moje oči boli opuchnuté, začervenané a po tvári sa mi črtali červené fliačiky.
Zasraný plač a city.

Zišla som dole po schodoch a začula som, ako sa Mariko s niekým rozpráva. Jej hlas vychádzal z obývačky a tak som sa tam potichu, pomaly a opatrne pobrala.
Vošla som dnu a...
Na sedačke sedel on.
Bol to on.
Nedokázala som sa zo svojho miesta pohnúť. Nemohla som. Moje oči sa naplnili slzami, no udržala som ich. Pocítila som maličké šťastie z toho, že ma vyhľadal a prišiel za mnou, no zároveň ma pohltil zármutok z toho, čo nastane. Nemôžem byť predsa naivná. Viem o jeho situácii a musím sa tomu postaviť čelom.
"Evka," oslovila ma Mariko, ihneď ku mne podišla bližšie a chytila ma za obe plecia, "Chcela som ho vyhodiť, ale..."
"Prosím ťa, vypočuj si ma. Len si ma vypočuj a ja potom odídem, keď budeš chcieť," prerušil ju Daiki rázne a vstal.
"Neprerušuj ma, ty drzáň! Si v mojom dome, tak maj úctu!" zahriakla ho chladne a vrhla naňho nenávistný pohľad.
Daiki sa na ňu zamračil, no nakoniec pevne zomkol pery a pozrel niekam inam.
"Ospravedlňujem sa," vyšlo z neho po chvíli.
Mariko od neho odvrátila pohľad a pozrela opäť na mňa.
"Ďakujem, Mariko. Vypočujem si ho," vydala som zo seba tichým hláskom.
"Nechám vás o samote. Budem vo svojej izbe," vyriekla potichu, pohladila mi líce a venovala maličký úsmev. Potom sa zboku pozrela na Daikiho a ja som si domyslela, aký škaredý pohľad mu venovala.
Keď opustila obývačku, pohľady sa nám stretli. Ten pohľad ma zabolel. Zabolelo to niekto vo vnútri.
Keď podišiel bližšie ku mne, vrhla som naňho nevraživý pohľad a on v tej chvíli pochopil, že si neželám, aby sa ku mne čo i len priblížil. Sadli sme si oproti sebe.
Hľadela som do stola a premýšľala.
Ako ma našiel? Nikdy som mu nedala adresu mojej kamarátky. Renovi som síce povedala, že idem do Shizuoky, ale... žeby si dal tú námahu a hľadal ma po celom meste? Ryouta. Možno on... Nie. Išiel predsa k rodičom.
Zahnala som to všetko preč.
Na tom nezáleží. Ak si Daiki dal tú námahu, tak len pre to, aby sme to mali čo najskôr za sebou.
Cítila som napätú a nepríjemnú atmosféru, ktorá sa zmocnila mojich myšlienok a celého tela. Nehýbala som sa a hľadela som na ten istý bod na stole.
"Po tom, ako som sa vrátil z práce a nemohol som sa ti dovolať, som išiel za Renom, či nevie, čo je s tebou," začal rozprávať potichu, "Povedal mi, že si odišla za kamarátkou do Shizuoky a že ťa odviezol na stanicu. Viac o tebe nevedel. Nevedel som, čo sa deje. Tvoje veci boli preč. Nerozumel som tomu, lebo som si myslel, že je medzi nami všetko v poriadku. Potom mi napadlo, kto by to mohol urobiť."
Zdvihla som k nemu pohľad a ihneď si začala utierať stekajúce slzy.
Vyzeral nahnevane a sálal z neho chlad.
"Volal som so Sayako. Je to moja bývalá. Párkrát ma otravovala a volala mi, keď si odišla na 3 mesiace preč. Povedal som jej, nech mi dá pokoj, lebo sme spolu dávno skončili, ale nedala si povedať," zamračil sa, no keď sa naše oči stretli, jeho výraz sa zmenil.
Vyzeral utrápene.
"Povedala, že ti vysvetlila, ako to v skutočnosti je. Vedel som, že to nebude nič dobré a nič pravdivé."
"Ukázala mi rodný list," ozvala som sa potichu.
"Aký rodný list?" spýtal sa ma nechápavo.
"Rodný list..." zhlboka som sa nadýchla, "vášho syna," vydýchla som a zápästím som si tlačila do očí, aby sa ten môj večný nezmyselný plač zastavil.
Keď som si odokryla oči a pozrela naňho, tváril sa neprítomne.
Zrazu z vrecka nohavíc vytiahol mobil a začal niečo vyťukávať. Potom ho položil na stôl a začalo to zvoniť.
Daiki sa snažil niekomu dovolať a dal to na hlasito.
Nič som mu na to nepovedala, len som pohľad zabodla do mobilu.
"Áno, Dai-kun?" ozval sa známy hlas patriaci Sayako.
Trhlo mnou a pevne som zomkla pery. Pozrela som pritom naňho, ako mu náhle jeho črty stvrdli a jeho pohľad bol chladnejší, než kedykoľvek predtým.
"Ukázala si rodný list mojej priateľke?" vyštekol na ňu, na čo som prekvapene zaklipkala očami.
"Samozrejme. Bolo potrebné to vyriešiť raz a navždy," odvetila pokojne.
"Ukázala si jej pravý rodný list toho decka?" zdôraznil jej nervózne.
Nastalo ticho.
Nikto z nás nič nepovedal. S Daikim sme si vymenili veľmi krátke pohľady, inak sa nič nedialo.
"Ohluchla si, Sayako? Alebo mám za tebou prísť osobne a vziať ti pravý rodný list?" zahrmel.
"Chcela som, aby si si uvedomil, že to dieťa by mohlo byť tvoje."
"Chcem, aby si odpovedala na MOJU otázku!" zvýšil hlas.
"No a čo, že nie si biologický otec! Stále môžeš byť otcom a my môžeme byť rodina!" tento krát už kričala aj ona a ja som mala pocit, že budem vracať.
Dlaňou som si zakryla ústa, narovnala sa a začala zhlboka dýchať. Mala som pocit, že ma niečo vo vzduchu rozpučí.
"Tvoj slepačí mozog vyprodukoval takúto hovadinu, aby si vyrobila falošný rodný list, dostala sa k mojej priateľke a presvedčila ju o tej sračke?!"
"Myslela som, že by sme to mohli ešte spolu skúsiť. Musela som niečo urobiť," odvetila chladne.
"Daj sa liečiť a keď sa budeš pokúšať niekoho z nás ešte niekedy kontaktovať, budem to riešiť súdnou cestou!" skríkol.
Síce som v tej chvíli hľadela niekam inam, začula som pípnutie, z čoho som usúdila, že sa hovor vypol.
Daiki si povzdychol.
Odokryla som si ústa a sklopila som pohľad k zemi.
Táto scéna mi na nálade nepridala. Doteraz som vôbec nič nevedela o jeho predošlých vzťahoch. Nevedela som, koľko ich mal predo mnou, ako to skončilo...
Nie že by ma to veľmi zaujímalo, ale stručne mi niečo mohol prezradiť.
"Prečo..." ozvala som sa, no nakoniec som si to rozmyslela a stíchla som. Rozbolela ma z toho hlava a môj žalúdok akoby neexistoval.
"Prepáč mi to," ozval sa po chvíli ticha.
Zdvihla som k nemu pohľad a všimla si jeho vyblednutú tvár a bezmocný výraz.
"Prepáč mi, že som ti o nej nič nepovedal. Nepokladal som to za dôležité, lebo sme sa rozišli pred troma rokmi. Bolo to dávno. Bol to môj prvý vzťah a ona ma podrazila a spravila si decko," začal rozprávať pomaly, pokojne a potichu.
"Najprv som nevedel o tom, že ma podviedla. Prišiel som na to hneď po tom, ako mi povedala, že so mnou čaká dieťa. Vedel som, že ma chce osrať. Použil som gumu. Tak som to s ňou skončil, aj keď si trepala svoje. Nakoniec rozhodol test otcovstva a vtedy sklapla."
"Pred tým, než sme sa dali dokopy, som ťa s ňou videla na ulici. Vystupovali ste z tvojho auta," ozvala som sa bezvýrazne.
"Volala mi, že je v sračkách, lebo ju jej milostivý opustil. Potrebovala odviezť k lekárovi. Vtedy som jej poslednýkrát pomohol. Bolo mi jej ľúto," vysvetlil mi trpezlivo, no nadšene sa netváril.
Len som na to prikývla a odvrátila od neho pohľad.
"Toto všetko si mi mohol povedať skôr, aby sme sa vyhli... tomuto," ozvala som sa sucho.
"Mrzí ma to. Nevedel som, že by bola schopná niečoho takého," vyriekol nervózne, vstal, presunul sa ku mne a sadol si vedľa mňa.
"Prepáč mi to, Evka," zahľadel sa mi smutne do tváre.
"Odkiaľ má moje číslo teda?" zvolala som bez rozmyslu a rozčuľovala sa nad tým. Zamračeným pohľadom prebodávala stenu pred sebou, no nakoniec som rezignovala a uvoľnila môj napätý výraz. V dnešnej dobe nie je problém si zistiť niekoho číslo.
"A..." začala som zamyslene, "Ako si ma našiel?" spýtala som sa ho potichu a zahľadela sa mu do tváre.
Daiki pevne zomkol pery, no keď sa naše oči stretli, s jeho úst sa vydral tichý vzdych.
"Kise bol za mnou."
Ostala som v pomykove a pootvorila som ústa. Moje telo sa nemohlo hýbať. Len som tam sedela a spracovávala to.
"Bol nasraný. Vyčítal mi, ako som ti ublížil. Chcel mi vraziť, no Ren ho zastavil a trochu ho upokojil. Keď som mu vysvetlil, že medzi nami sa nič zlé nestalo a že to bola pravdepodobne Sayako, pochopil. Kise vedel o tom, čo sa vtedy stalo," vysvetlil mi pokojne a nakoniec sa jeden kútik jeho úst zdvihol nahor, "Ty vieš počarovať mužom, Evička..." opäť si vzdychol a jeho úsmev zamrzol, "Len som nevedel, že je Kise až tak..."
"Prosím ťa..." prerušila som ho a odvrátila od neho pohľad, "Viem, čo chceš povedať..." zamrmlala som.
"Vďaka nemu som ťa našiel rýchlejšie" dodal potichu.
Ryouta sa z toho ešte nedostal. A aj napriek tomu išiel za Daikim a keď sa dozvedel, ako to je, prezradil mu, kde presne som.
Moje vnútro bolo zovreté a ťažšie sa mi dýchalo.
Nakoniec som pomaly vstala a vtedy som si všimla, ako zmätene sa zatváril.
Otočila som k nemu bokom a posadila sa na jeho kolená.
Zrazu sme skončili v pevnom objatí. Uľavilo sa mi a vyzeralo to tak, že aj jemu.
Zhlboka som si vydýchla a keď som sa začala opäť nadychovať, zachytila som tú jeho známu príjemnú opojnú vôňu.
"Prečo si taký dlhý čas chodil neskoro domov a mal každú chvíľu nejaký telefonát?" spýtala som sa ho potichu. Chcela som mať v tom jasno úplne.
Odtiahli sme sa od seba a Daiki sa zatváril rozpačito. Natiahol sa k mobilu, ktorý stále ležal na stole a začal niečo ťukať.
Potom mi ukázal obrazovku a ja som sa zatvárila nechápavo.
"Fotky?" vydala som zo seba skúmavo pozerajúc každú jednu, ktorú mi ukázal. Boli to fotky rôznych čiastočne zariadených miestností.
"Hľadal som pre nás dvoch byt," objasnil mi pokojne, "Myslel som si, že keď skončíš školu, bolo by lepšie, keby sa osamostatníme aj od toho mamľasa," dodal šomravo.
"Ten "mamľas" nám poskytol ubytovanie za veľmi symbolickú cenu," reagovala som na to pohotovo, no na druhej strane ma to prekvapilo. Aj o tomto mi mohol povedať.
"Chcel som ťa prekvapiť, zaviezť ťa tam a ukázať ti to, ale..." nedokončil a zamračene pozrel niekam inam.
"Tie telefonáty boli z realitiek a od známych, ktorí niečo vedeli o dostupných bytoch a neskoré príchody aj kvôli prehliadkam bytov. Keď to nebola prehliadka, bola to práca. Chcel som vydržať, lebo väčšiu časť peňazí som si odkladal na naše bývanie..." dodal potichu, potom odložil mobil a pozrel mi zvedavo do tváre.
Nevedela som, ako sa mám tváriť. Bola som prekvapená z toho, že chce so mnou bývať. Len so mnou a čo všetko pre to urobil. A aj to, že ma chcel prekvapiť.
"Ako ona potom vedela, že chodíš preč? Sledovala ťa? Využila to proti mne..." tentokrát som si zafrflala ja a zamračila sa. Štvalo ma, že som jej naletela a bola som naštvaná aj naňho, že mi nič o tejto jeho bývalej psychopatke nepovedal. Viem, že mi nechcel robiť starosti a je to preňho minulosť, avšak... vždy je lepšie byť informovaný.
"Keď vie, kde bývam..." nedokončil a obaja sme sa na seba vážne pozreli.
"Hlavne mi už nič nezatajuj. Ešte nejaká psycho-bývalá? Alebo hocijaká iná bývalá?"
Daiki len pokrútil hlavou a pritiahol si ma k sebe bližšie.
Vydýchla som si. Oddychovala som na jeho hrudi a počúvala tlkot jeho srdca.
Začal ma hladiť po vlasoch, až nakoniec skĺzol k môjmu lícu.
"Odpúšťam ti, ty somár... môj," ozvala som sa potichu, zdvihla k nemu pohľad a on ma v tom momente nežne pobozkal.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.