Classmates - 26. kapitola - Drahý priateľ

27. prosince 2017 v 19:35 | Saya Mi
Nepamätám si, ako som sa dostala naspäť do bytu, no vedela som, že on ma tam čakať nebude. Nevedela som, či je Ren doma a momentálne som sa o to ani nezaujímala.
Otvorila som kufor a začala doňho skladať oblečenie, aby sa mi tam zmestilo všetko. Neponáhľala som sa, no nedávala som si na čas.
Sústredila som sa na to, čo robím, no zároveň sa moje myšlienky uberali nie veľmi príjemným smerom.
Nepoznám ho tak dobre... Nie sme spolu ani len jeden rok. A aj keby sme boli spolu jeden rok, neznamená to, že sa poznáme dobre. Chce to veľa času zistiť, aké plusy a mínusy má ten druhý.

Zavrela som kufor a skontrolovala som, či mi niečo nechýba. Okrem kníh a zošitov som si dala záležať na tom, aby všetko zmizlo.
Pre zvyšok si prídem neskôr, s tým by nemal byť problém.
Vyšla som von z izby ťahajúc za sebou kufor. Zastavila som sa až pri botníku, kde som si obula topánky.
V tej chvíli som sa zrazu zastavila a slzy sa mi začali kotúľať po lícach. Nedokázala som to ďalej v sebe držať, tu nie.
Obliekla som si kabát a prehodila kabelku cez plece.
"Evička?"
Trhlou mnou a rýchlo som pootočila hlavu.
Predo mnou stál zaskočený Ren, ktorý sa mi skúmavo zahľadel do tváre.
"Áno?" potichu som smrkla a pomaly sa otočila k nemu celá. Nemalo význam sa tváriť, že je všetko v poriadku, keď nie je. Plačem, mám opuchnuté červené oči a cítim sa, akoby zo mňa postupne unikala vlastná duša.
"Môžem ti nejako pomôcť?" spýtal sa ma posmutnelo.
Pokrútila som hlavou.
"Kam ideš?" vyzvedal.
"Za kamarátkou do Shizuoky. Myslím, že som ti už o nej rozprávala," odpovedala som trhaným hlasom a opäť som potichu smrkla.
Ren na to pomaly prikývol. Netváril sa nadšene. Vedela som, že mi chce pomôcť, lenže jeho sa to netýka a pomôcť sa mi nedá. Síce, možno vedel o Daikiho predošlom, teda... možno vedel o jeho priateľke a o tom, že majú spolu...
To je jedno. Nebudem ho do toho zaťahovať. Je to medzi mnou a Daikim. Nepomohlo by mi, keby vyzvedám od Rena, či niečo náhodou nevie.
"Môžem ťa odviezť na stanicu?" spýtal sa ma po chvíli hrobového ticha.
"Nerob si starosti," sklopila som pohľad, vytiahla z vrecka kľúče a zavesila ich na vešiak.
"Nerobím. Rád ťa odveziem na stanicu, aj keď by som bol radšej, keby si neodišla," odvetil vážne a ja som sa v tej chvíli naňho prekvapene pozrela.
"Dobre teda. Ďakujem," odpovedala som váhavo, no nemohla som ho odmietnuť po druhýkrát. S Renom som si vždy rozumela, stali sme sa dobrými priateľmi a nechcem, aby sa to puto pretrhlo kvôli tomu, že mi to s Daikim nevyšlo.

Počas cesty na stanicu nikto z nás neprehovoril. Ren dával pozor na cestu a tváril sa vážne. Pevne zvieral volant, no šoféroval opatrne a pokojne.

Obaja sme vystúpili z auta a vytiahol mi kufor. Odprevadil ma až na nástupište, kde sme sa k sebe otočili a ja som sa opäť musela udržať, aby som sa nerozplakala.
"Tá kamarátka... je zadaná?" spýtal sa Ren nenápadne pozerajúc niekam inam, akoby tomu v skutočnosti nevenoval pozornosť.
"Nie je," na mojej tvári sa zjavil maličký úsmev. Typický Ren.
"Keď budete na blízku, ozvite sa," otočil hlavu ku mne a šibalsky sa usmial.
"Jasné," prikývla som, no môj úsmev sa z tváre vytratil.
"Dávaj si na seba pozor," povedal vážnejšie a ja som sa zmohla len na chabé prikývnutie.

Sadla som si na voľné miesto pri okne a zahľadela sa von. V hlave sa mi vynárali spomienky a ja som sa hneď chopila vreckovky, aby som si vyutierala uplakanú tvár a potichu sa vysmrkala. Potom som vreckovku zahodila do malého koša podo mnou a opäť pozerala do okna.
"Prepáčte, môžem si prisadnúť?" ozval sa niečí mužský hlas.
Strhlo som sa a otočila sa na opačnú stranu.
Pri sedadle stál Ryouta a pri pohľade na mňa sa jeho oči rozšírili od prekvapenia.
Podobne som sa tvárila aj ja.
Nezmenil sa veľmi. Je na ňom vidieť, že sa športu venuje i naďalej, jeho výraz je rovnaký ako si ho pamätám. Moje oči sa zamerali na jeho kratšie vlasy. Áno, je trošku ostrihaný, ale hodí sa mu to. A stále nosí tú jednu náušnicu na ľavom uchu. Vyzerá skvelo. Ako vždy.
"Môžeš," vyriekla som po chvíli ticha, na čo si sadol vedľa mňa premeriavajúc si moju tvár.
Pevne som zomkla pery. Vedela som, že nevyzerám práve najlepšie, no nič som s tým nemohla urobiť.
"Čo sa stalo?" spýtal sa ma ustarostene.
Hľadela som mu do jeho medových očí a nakoniec sa zachvela.
"K Mariko... Idem ku kamarátke," ledva som bola schopná vydať tých pár slov.
"Evka, čo sa ti stalo? Myslel som si, že je všetko v poriadku."
"Odsťahovala som sa od Daikiho, lebo sa potrebujem dať dokopy a všetko si premyslieť. Do školy pôjdem až nabudúci týždeň, lebo teraz by som to nezvládla..." začala som potichu rozprávať, vybrala som si z kabelky vreckovky a použila jednu z nich. Naklonila som sa, oprela sa lakťami o kolená a vreckovkou si skryla uplakanú tvár. Nemohla som sa pritom pozerať na človeka, ktorý mi pred niekoľkými mesiacmi prejavoval svoju náklonnosť, ale ja som mu ju neopätovala.
Všetko sa začalo na mňa rúcať aj a som nevedela, ako sa mám z toho dostať.
Zacítila som, ako sa jeho ruka ocitla na mojom chrbte a jemne ma poň hladila.
"Chceš o tom hovoriť?" spýtal sa ma opatrne a ja som ihneď pokrútila hlavou. Bolo mi zle pri pomyslení na to, čo sa odohralo pred niekoľkými hodinami.
"Kde býva tá Mariko?"
"V Shizuoke..." povedala som potichu.
"Pôjdem k nej s tebou," zvolal rozhodným a pevným hlasom.
Zdvihla som k nemu pohľad a zahľadela sa na jeho rozmazanú tvár.
"To nemyslíš vážne, Ryouta. Toto sa ťa netýka. Nie je to voči tebe fér. Nikomu som nechcela ublížiť. Nikomu som nechcela vstúpiť do života a skaziť mu ho. Nikomu som nechcela zlé alebo čokoľvek skomplikovať..." vysypala som zo seba nervózne a bezmocne zároveň. Nevedela som, čo mám viac k tomu povedať. Len som nechcela, aby sa do toho zapojil aj on.
Hľadel na mňa prekvapene, no potom sa zatváril smutne a jeho ruka sa vzdialila od môjho chrbta.
Jeho oči ma neustále sledovali, jeho pery sa skrivili do malého úsmevu.
"Aomine si takú ženu, ako si ty, nezaslúži."
Vypleštila som naňho oči a prešla mnou zvláštna triaška.
"Kam... kam ideš ty? Vidíš, aká som nemožná? Rozprávam tu len o sebe a teba sa ani na nič neopýtam..." potichu som smrkla.
"Idem s tebou do Shizuoky. Odtiaľ pôjdem k rodičom," odvetil mi jednoducho a milo sa na mňa usmial, "Nehovor tak o sebe," dodal nahnevane.
Prečo.. prečo sa takto správa? Prečo to robí? Hľadí na mňa tým pohľadom... tým známym pohľadom, ktorý mi napovedal, že...
"Prosím ťa..."
"Evka, záleží mi na tebe. Nenechám ťa v takomto stave samú. Až keď budeš u kamarátky, potom odídem. Urob to pre mňa, prosím," prerušil ma vážne pozerajúc pred seba. Jeho črty mierne stvrdli a zomkol pery.
Hľadela som naňho s mierne pootvorenými ústami, až kým som precitla do reality a ihneď ich zavrela.
Nemá dôvod mi pomáhať. Nemá žiaden dôvod. Som rada, že sme ostali priateľmi a že sme naše nedorozumenie vyriešili, aj keď viem, že som mu ublížila. Nechcem, aby sa to opakovalo. Ale on ma... prosí.
"Dobre..." odvetila som po chvíli ticha a potichu vydýchla.
Ryouta ku mne otočil hlavu a venoval mi malý úsmev.

Počas cesty som sa ho pýtala na to, čo robil za ten čas, čo som bola preč. Mali sme sa o čom porozprávať, no osobné stretnutie bolo lepšie ako len vypisovanie.
Škoda len, že sme sa nestretli vo vhodnejší čas.

Spoločne sme sa dostali až k domu, kde býva Mariko. Ryouta hľadel pred seba a jeho pohľad bol neidentifikovateľný.
Zastali sme pred jej dverami a otočili sa k sebe.
Naše oči sa stretli a ja som v tej chvíli znervóznela. Nevedela som, ako sa mám tváriť. Nedokázala som sa usmiať, len ma celý čas mrzelo, že si dal tú námahu, aby prišiel so mnou až sem.
"Ozvi sa mi. Kedykoľvek," prerušil to ticho, "Chcem vedieť, ako ti je," dodal potichu.
Stála som pred ním v pozore a pomaly na to prikývla.
"Ďakujem, že si prišiel so mnou až sem. Aj keď..." sklopila som pohľad, "to jedno ďakujem nestačí," potichu som si povzdychla. Nestačí to, pretože som ho zaťažila. Viem, že mu vadí, ako sa cítim. Nie som mu ani zďaleka ľahostajná, aj keď by som radšej bola. Pretože vidím, aký to má naňho vplyv. Keď sa cítim zle, aj on sa cíti zle.
Zdvihla som opäť k nemu svoj pohľad, keď v tom sa ku mne naklonil, dlaňou sa jemne dotkol môjho líca a na to druhé mi vtisol nežný bozk.
Vyjavene som hľadela pred seba a prešla mnou príjemná triaška. Moje oči sa naplnili slzami, ktoré sa mi začali kotúľať po lícach. Ani len mi nenapadlo ho zastaviť. Cítila som, že potrebujem aspoň malé povzbudenie. Niečo ako "Stále som tu ja, nie si na to sama". A Ryouta mi to doprial aj napriek tomu, že som mu nemohla dať viac ako len priateľstvo.
"Už si mi poďakovala," venoval mi priam roztomilý úsmev, odtiahol ruku z môjho líca a zaklopal na dvere mojej kamarátky.


~~~

Zlatíčko Ryouta ♥
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama