Classmates - 25. kapitola - Šok

27. prosince 2017 v 19:32 | Saya Mi

Nasledujúce týždne boli horšie. Nedalo sa to porovnať s tým, čo bolo. Daiki sa vracal čoraz neskôr domov, dokonca ani cez víkendy nebol doma. Častejšie dostával telefonáty a vždy tvrdil, že sú pracovné.
Prestávalo sa mi to páčiť. Mala som z toho zlý pocit.
A akoby toho nebolo málo, často sa mi snažil niekto dovolať. Keď som to zdvihla, druhá strana sa neozvala.
Spočiatku som to brala, že sa niekto pomýlil a omylom mi zavolal, no keď sa to opakovalo každý večer o deviatej, začalo mi to liezť na nervy. Mala som plnú hlavu iných vecí. Opäť to bola takmer samá škola a keď nie škola, tak Daiki a keď nie Daiki, tak udržiavanie kontaktu s rodinou, ktorá mi chýba a...
Sklenený pohár mi vypadol z ruky a po dopadnutí na zem sa rozbil na márne kúsky.
Zbledla som a vyjavene na to hľadela.
"Evka, je všetko v poriadku?" zrazu sa ozvalo spoza dverí do kuchyne a ja som zdvihla pohľad k Renovi.
"Ospravedlňujem sa. Rozbila som pohár," vysypala som zo seba, následne na to si kľakla a opatrne začala zbierať väčšie kúsky.
"Nič sa nedeje. To sa stáva," odvetil na to Ren pokojne, opustil kuchyňu a o niekoľko sekúnd už bol aj naspäť spolu s vysávačom. Položil ho neďaleko, kľakol si ku mne a začal zbierať.
Spoločnými silami sme zvládli sa zbaviť posledných kúskov pohára a ja som hneď na to išla schovať vysávač.
Potom som sa vrátila do kuchyne a pozrela naňho, "Ďakujem, že si mi pomohol," ozvala som sa tichým hláskom a nakoniec som sklopila pohľad.
"Nemáš začo... Si v poriadku?" spýtal sa ma ustarostene.
Pevne som zomkla pery. Mohla by som sa mu zdôveriť, ale k čomu by to bolo dobré? Síce pozná Daikiho a bývame všetci traja spolu, Ren má vlastné starosti. Tiež má čo riešiť v práci a tiež to nemá vždy ľahké.
"Áno, som. Ďakujem..." príliš presvedčivo som to nepovedala a tak som sa radšej rýchlo pobrala do izby. Viem, že Ren nie je ten typ, ktorý by to z človeka ťahal aj celé hodiny.


Už si presne nepamätám, kedy naposledy som strávila čas s ním. Okrem toho, že spíme vedľa seba v posteli a ja zaspávam s tým pocitom, že skoro ráno ma opäť opustí.
Veľakrát som sa s ním chcela o tom porozprávať, no nechcela som mu volať do práce. Už aj tak má toho veľa, len...
Chcela som, aby vedel, že mi chýba a že... to môže zmeniť a nikto mu to nebude vyčítať.
Povzdychla som si.
Sedela som na posteli, keď v tom mi začal zvoniť mobil.
Opäť.
O deviatej večer.
A ja som to opäť zdvihla, aby som dotyčnému mohla povedať, že to prestáva byť vtipné.
"Volám s Evou Rinayovou?" ozval sa ženský hlas.
Zamrazilo ma. Stuhla som. Moje oči sa rozšírili od toľkého prekvapenia.
"Haló?" znova sa ozvalo.
"Áno," odvetila som napokon.
"Potrebovala by som sa s vami porozprávať. Jedná sa o veľmi dôležitú a podstatnú vec, ktorá sa týka vášho priateľa, Aomine Daikiho."
Pootvorila som ústa a nevedela, čo si mám o tom myslieť. Cudzia neznáma ženská mi zavolá, aby mi niečo oznámila o mojom priateľovi?
"Prepáčte, ale s kým mám tú česť?" ozvala som sa ráznejšie, než som plánovala.
"Yamagawa Sayako. Rodinná známa. Môžeme sa stretnúť zajtra o štvrtej poobede?"
Prečo... prečo sa chce stretnúť? Prečo mi volá? Ako zistila moje číslo? Kto je to? O čo jej ide?
Mnohé otázky sa mi hmýrili v hlave a ja som nedokázala ani len na jednu odpovedať. Len som sedela na posteli s vypleštenými očami a cítila som, ako aj tá posledná energia opúšťa moje telo.
Nedokázala som sa ani len pohnúť, len som kŕčovito zvierala mobil pri uchu a nebola schopná sa ozvať.
Prečo by som mala veriť cudzej osobe?
"Prečo by som vám mala veriť?" zrazu zo mňa vyšlo.
"Pretože vám moje tvrdenie podložím dôkazom," odvetila pokojne.
Zamračila som sa. Pery som mala pevne stisnuté.
Daikiho neskoré príchody domov... časté telefonáty...
Nie, veď... má veľa práce. Už dlho...
Stále tu bola tá maličká pochybnosť, ktorá sa mi zavŕtala do hlavy a ja som sa toho nedokázala zbaviť.
"Kde sa stretneme?" spýtala som sa potichu a sklopila som pohľad.


Na druhý deň som sa nedokázala zbaviť toho hnusného, odporného a otravného pocitu z toho, čo sa deje a čo sa stane. Môj priateľ chodí o polnoci domov z práce, takmer sa so mnou nerozpráva. Zavolá mi nejaká neznáma ženská, o ktorej neviem, čo si mám myslieť a bojím sa samotného stretnutia s ňou.
Vysedávam pritom na prednáške a absolútne netuším, o čom rozpráva vyučujúci, keďže moje myšlienky boli doteraz o inom.
Uvažovala som nad tým, že by som jednoducho odišla zo školy a spravila si voľno na jeden deň. Lenže čo by som robila doma? Len by som čakala do štvrtej hodiny alebo skôr, za ten čas by ma porazilo.

Nakoniec som si všetko odsedela, vďaka čomu mi to tak rýchlo ubehlo, že som sa mala už o hodinu stretnúť s nejakou Sayako, ktorá je rodinná známa Daikiho rodiny.
Vrátila som sa do bytu, ani Ren nebol ešte doma.
Ani Ren?
Len Ren.
Daiki je bohviekde....
Vyložila som si zošity a písacie potreby a v kabelke mi zostal len mobil, kľúče a peňaženka.

Vykročila som z autobusovej zastávky, prešla cez cestu a pozorne sledovala jednotlivé obchody a reštaurácie, až kým som nenatrafila na tú kaviareň, v ktorej sa stretneme.
Pred vstupom som znervóznela, no aj napriek tomu som pokračovala.
Zavrela som za sebou dvere a začala sa obzerať po ľuďoch. Nebolo ich tu príliš veľa...
"Vy ste Eva, však?" ozval sa za mnou ženský hlas, na ktorý som sa ihneď otočila.
Predo mnou stála nízka Japonka s krátkymi prefarbenými vlasmi na blond. Hľadela na mňa vážne, priam chladne.
"Áno," prikývla som.
"Som Sayako, posaďte sa, prosím."
Nasledovala som ju k okrúhlemu stolíku v rohu miestnosti, avšak nečakalo nás tam len to.
Vedľa stolíka bol kočík, v ktorom sedelo dieťa a cumľalo nejakú hračku.
Pri pohľade naň som nevedela, ako sa mám tváriť.
Pomaly som sa posadila a čakala, čo povie.
Sayako si uhladila vlasy, prehodila jednu nohu cez druhú a oprela sa o stoličku.
"Viem, že sa s Daikim poznáte niekoľko mesiacov, ale mali by ste o ňom vedieť, že váš vzťah nemá perspektívu," začala hovoriť pokojne a nakoniec z kabelky vytiahla nejaký papier.
"Poznám sa s ním dlhé roky. Mali sme spolu vzťah. Avšak ten sa narušil po vašom príchode, respektíve, keď ste si s ním začali. Lenže Daiki vám nepovedal zatiaľ podstatnú vec a to tú, že má rodinu," hľadela mi pritom priamo do očí, akoby mi ich chcela vypáliť.
"Ako to myslíte?" spýtala som sa jej nechápavo.
"Daiki už má založenú vlastnú rodinu," objasnila mi pomaly a artikulovane a nakoniec sa na mňa pousmiala.
Obočie mi od toľkého prekvapenia vyskočilo nahor a zachechtala som sa, "Prepáčte, ale nepletiete si môjho priateľa s niekým iným? Máme spolu vážny vzťah a nemám pocit, že by mi niečo zatajoval..."
"Ale v poslednej dobe je viac preč, ako doma. Je to tak?" nadvihla pritom jedno obočie a jej úsmev sa z tváre nestrácal.
Neodpovedala som. Môj žalúdok sa začal sťahovať a črty mojej tváre stvrdli.
"Nebudem behať okolo horúcej kaše. Pozrite si to," posunula papier smerom ku mne a ja som sa ho neisto chopila.
Bol to rodný list.
Bol to rodný list dieťaťa, ktorého otcom je Aomine Daiki a Yamagawa Sayako.
Naprázdno som preglgla, no zastavilo sa mi to niekde v strede hrdla.
Zdvihla som pohľad k tomu dieťaťu.
Podobá sa naňho? Alebo nepodobá? Ale... ako to mám posúdiť?
Je možné, že ma vodí za nos?
Ale... on... dostával telefonáty... chodí neskoro domov... Veľmi málo sme spolu komunikovali.
Pozorne som sa zahľadela na rodný list a pre istotu si ho prečítala ešte raz. Je možné, že som sa mohla pomýliť v čítaní.
Nie. Nepomýlila som sa.
Musím si to premyslieť. Daiki chodí neskoro domov. Začalo sa to krátko po tom, ako som sa vrátila naspäť. Je to pochopiteľné, pretože v Japonsku sa často pracuje dlhšie, ako sa má, no to, že neustále s niekým telefonoval, aj keď nebol v práci...
Verila som mu. Stále sa snažím veriť tej jeho verzii.
Avšak... mesiac sme spolu poriadne neprehovorili. Sem-tam sme si poslali sms a keď sme spolu volali, tak veľmi krátko, lebo si nemohol dovoliť so mnou volať dlhšie.
To je jeho verzia.
Musím sa zamyslieť aj nad tými troma mesiacmi, kedy som bola preč. Mohlo sa stať čokoľvek.
Pravidelne sme mávali videohovory, avšak.. predsa len sme neboli spolu osobne.
Zdvihla som pohľad k Sayako a jej synovi.
Pootvorila som ústa s tým, že niečo vydám zo seba, no v tom ma niečo zastavilo.
Keď sme s Daikim ešte neboli spolu, raz som ho videla so Sayako a ... ako jej pomáhal s kočíkom.
Mala som pocit, že sa mi zastaví srdce.
Začala sa mi točiť hlava.
Prečo... prečo by mi niečo také zatajil?
"Myslím, že ste konečne pochopili, o čo mi ide," ozvala sa Sayako pokojne a rodný list si posunula k sebe. Vlasy si dala za ucho a zahľadela sa mi opäť do tváre.
"Daiki a ja chceme napraviť našu rodinnú situáciu. Počas troch mesiacov, kedy ste boli preč, sme sa zblížili a on pochopil, že je správne sa k nám vrátiť," položila pritom ruku na rukoväť kočíka.
Pohľad som zamerala na to dieťa a všimla si farbu jeho pleti. Je tmavšia. Je trochu tmavšia... Ale veď sú nie len bledí, ale aj tmaví Japonci. Daiki nie je jediný na svete, ale... ten rodný list...
"Zjavne vám nechcel ublížiť a spôsobiť vám šok, no musíte pochopiť, že Daichi potrebuje otca," dodala vážne.
Opäť sa ozvala. No ja som ju prestala počúvať. Neustále kládla dôraz na rodičovstvo a ich spoločnú budúcnosť.
Nedokázala som ju vnímať. Všetky zvuky sa razom stlmili a ja som zrazu len vstala, prehodila si kabát cez seba a kabelku vzala na plece.
Bolo toho na mňa priveľa. Stále som spracovávala to všetko, čo som sa dopočula od Sayako a aj ten list, ktorý som neraz prečítala, aby som si bola istá, či dobre vidím. Všetko sa mi popreplietalo v hlave. Nevedela som, na čo mám skôr myslieť.
Bol to pre mňa šok. Obrovský šok, čo som sa dozvedela. Navyše, vedela, že som odišla. Vedela, že Daiki chodí neskoro domov. Vedela o telefonátoch.
Nakoniec... Bola som schopná len vydať zo seba tiché "Dovidenia," a pomalými krokmi som opustila kaviareň.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.