Classmates - 23. kapitola - Späť v Japonsku

27. prosince 2017 v 19:28 | Saya Mi

O tri mesiace neskôr

Čas ubieha rýchlo. Veľmi rýchlo. Občas som ľutovala prečo nemôže mať deň aspoň 48 hodín, aby som všetko postíhala, avšak to hlavné som stihla.
Stráviť čas s rodinou a to na plno.
Keď som sa vrátila domov, nehľadala som si žiadnu dočasnú prácu. Chodila som na výlety s rodičmi a navštívili sme aj vzdialenejšiu rodinu.
Na všetky tie stretnutia, zážitky, objatia, ale aj plač pri rozlúčke som spomínala v lietadle.
A teraz som opäť tu.
V Japonsku a s ním.
Neustále ma pozoroval pri tom, ako som si všetko oblečenie rozdelila do jednotlivých poličiek v skrini a následne na to pokračovala s drogériou, ktorú som si uskladnila v kúpeľni.
Moje myšlienky sa neustále menili a mnohé prišli naraz, čo ma unavovalo.
Keď som sa pri mojej činnosti obzerala po byte, uvedomila som si, že žijem s dvoma Japoncami.
S mojim priateľom a ešte je tu Ren.
No nijako mi to neprekáža.
S Daikim sme prebrali všetky detaily a je mi jasné, že dočasné bývanie s Renom je výhodné a praktické.
Ren je príjemný, priateľský, nekonfliktný a zábavný. Má veľmi blízko k dokonalému spolubývajúcemu.
O Daikim snáď nemusím ani uvažovať, on je dokonalý.
A, mám to stále blízko do školy.
Síce, rodičom som musela veľmi dlho vysvetľovať toto spolubývanie, keďže je pre nich zvláštne, aby ich dcéra žila s dvoma Japoncami, ale som vďačná za ich dôveru a pochopenie.

Prvý týždeň som strávila len s Daikim. Zatiaľ som sa nestretla so žiadnou kamarátkou, či spolužiačkou a to kvôli nemu.
Nevadilo mi to.
Lichotilo mi to a vyhovovalo. Aj ja som si ho chcela pre začiatok poriadne užiť a tak sme všetok čas, ak teda nebol v práci, trávili spolu.
Dokonca sme spoločne zavolali mojim rodičom a poukazovali sme im, ako vyzerá náš byt a na konci sa im predstavil aj Ren.
A tak sa všetky moje obavy rozplynuli, i keď... rodina mi chýba a chýbať mi aj bude.
Avšak vždy je možnosť ísť za nimi, ktorú s radosťou využijem.

Dlho som sa nezaoberala tým, čo bolo. Mala som pred sebou ďalší rok školy a s ňou sa spájali tie známe, nie vždy príjemné, povinnosti.
A tak sa moje hýčkacie dni s Daikim skončili.
Síce... povedala by som, že sa to skončilo oveľa skôr, aj keď sa Daiki tváril, že má času viac, než dosť.
Odkedy som sa vrátila naspäť, telefonoval čoraz častejšie a s tým sa spájal aj jeho častý odchod z bytu. Nevenovala som tomu príliš veľkú pozornosť, keďže sa mi začala škola a ja som sa mienila zúčastniť každej jednej prednášky, aby som hravo zvládla všetky skúšky.

"Evičkaaa!" vpadol mi do izby Ren energicky, na čo som sa prekvapene k nemu otočila.
"Si hladná? Odkedy som prišiel z roboty, si zavretá v izbe," poznamenal pochmúrne pozerajúc na svoje náramkové čierne hodinky, "4 hodiny si nevyšla von," dodal prekvapene a nakoniec ku mne zdvihol pohľad.
"Opakovala som si znaky," vyriekla som bezstarostne a pousmiala sa naňho.
"Znaky tu máš na každom rohu," mávol nad tým rukou, "Poďme sa niekam najesť."
"Môžem nám niečo uvariť," navrhla som bez zbytočného váhania.
"Pozývam ťa na večeru, tak sa vyser na varenie. Sedíš tu 4 hodiny bez jedla, bez vody a ešte chceš variť. Teraz bude po mojom. Poďme sa najesť," vysvetľoval mi to na spôsob malého dieťaťa, keďže sa mu pritom nafukovali líca a pôsobil pritom veľmi nervózne.
"Ale Daiki..."
"Ozvem sa mu, nech príde za nami, tak už poď," prerušil ma, vypochodoval z izby von, z čoho som usúdila, že mi doprial trochu súkromia pri prezliekaní.
Nenamietala som, zavrela som knihu so zošitom a odložila si písacie potreby.

Ren mi otvoril dvere do auta, na čo som sa zoširoka naňho usmiala a nasadla som. Zjavne stihol za ten čas spozorovať, že ženy majú rady, keď sa k nim muž správa ako gentleman.
Spočiatku takéto veci nerobil, no keďže všetci traja bývame spolu, zmenu správania voči ženám spozoroval najmä u Daikiho.
"Pozri, čo som mu napísal," ozval sa Ren, keď naštartoval auto a zachechtal sa pri tom. Podal mi mobil a ja som začala ihneď čítať.
"Ukradol som ti Evičku a ideme na spoločnú romantickú večeru. ♥"
Zomkla som pevne pery, keďže sa mi chcelo smiať a pozrela som pri tom na Rena, ktorý sa už uškŕňal.
"Určite ho to nadchne," poznamenala som ironicky a keď som sklopila pohľad k jeho mobilu, všimla som si, že na to mu ihneď napísal:
"Kde ste?"
Hneď na to pípol aj môj mobil:
"Evička, kam ťa zobral ten mamľas?"
Prečítala som si správu a začala sa zoširoka usmievať.
"Aomine sa ozval?" spýtal sa ma Ren pobavene.
"Hej. Odpíšem mu," vyriekla som, naťukala odpoveď a odoslala.

Ren ma zaviedol do barbeque reštaurácie, ktorá obsahovala nespočetné množstvo príjemných vôní.
Usadili sme sa v zadnej časti a oproti sebe. Potom sme siahli po jedálnych lístkoch a začali v nich hľadať.
Ren začal takmer každé jedno jedlo komentovať, na čo som sa pousmiala. Niektoré ochutnal a ihneď ich ohodnotil, k iným sa zatiaľ nedostal a tak hádal, ktoré by mohlo byť pre nás chutné a sýte.
"Tak! Keď už máme objednané..." nedokončil a zdvihol ku mne pohľad.
Spýtavo som ho pozorovala premýšľajúc nad tým, čo by mu ešte mohlo napadnúť.
Naklonil sa ku mne ponad stôl, "Posadím sa k tebe, nech pôsobíme ako pár a naserieme Daikiho, čo povieš?" vyrozprával mi jeho plán šeptom a v jeho očiach sa zračili iskričky nie šťastia, ale beťárstva.
"Dobre," mykla som plecami a zachichotala sa. V skutočnosti mi nešlo o to, aby som naštvala môjho priateľa, ale predsa len som bola zvedavá, ako to dopadne. Síce, musím si priznať, že sa mi veľakrát páči aj naštvaný Daiki.
Navyše, Ren vie veľmi dobre spestriť atmosféru akýmkoľvek gestom, činom, či vetou a tak som to nechala na ňom.
Energicky a hrdo vstal, pobral sa ku mne a následne na to sa tesne vedľa mňa posadil a nahodil pri tom priam zaláskovaný úsmev.
Vyjavene som ho pozorovala a nakoniec sa zasmiala, "To nemyslíš vážne."
"Ale myslím, drahá!" zvolal so smiechom a opäť sa na mňa tak usmial, na čo som musela od neho odvrátiť pohľad, inak by som vybuchla od smiechu.
Onedlho nám čašníčka priniesla mäso v omáčke a Ren sa toho ihneď chopil. Všetko položil na miesto, kde sa griluje a ja som ho v tichosti pozorovala.
Potom ugrilované mäso naservíroval na taniere a tak sme začali večerať.
"Tak, ako to ide v práci? Máš tam nejaké sympatické kolegyne?" spýtala som sa ho nenápadne, nech sa mi chlapec vyrozpráva.
A to sa mi aj podarilo. Ren začal ihneď rozprávať, i keď s jeho kolegyňami to až tak ružovo nevyzeralo, keďže väčšina z nich sú od neho staršie a navyše, nie je s nimi žiadna sranda, čo jemu veľmi neimponuje.
Počas jeho rozprávania som stihla zjesť väčšiu časť večere, až som si nakoniec odpila z čaju. Pohľadom som pritom prečesala miestnosť, ktorá sa čoraz viac a viac plnila ľuďmi.
V tom som zazrela Daikiho, ako vstúpil do reštaurácie s rukami vo vreckách a začal sa obzerať okolo seba.
Naše pohľady sa po chvíli stretli a jeho zamračený výraz zmizol.
Zdvihla som ruku a usmiala sa naňho.
Avšak Daikiho pohľad sa zameral na Rena, ktorý ma objal okolo pliec a začal mu kývať.
"Aomineee! Ahooj!"
Všimla som si, ako sa k nám rýchlo blížil a čím ďalej, tým viac sa jeho chladný pohľad prehlboval.
Zboku som sa pozrela na Rena, ktorý si tú chvíľu užíval a zjavne mu padlo vhod naštvať svojho spolubývajúceho.
"Hybaj na svoje miesto, ty zmrd," privítal ho nepriateľsky a prebodával ho vražedným pohľadom.
"Ale no tak, pozri sa ako som sa postaral o Evičku. Spravil som nám hovädzie mäsko, rybičku a objednal som nám varenú ryžu," vysvetlil mu Ren spokojne, no predsa len vstal a pobral sa na miesto oproti mne.
Daiki hľadel pred seba a všimla som si, ako mu začal tik v oku počas Renovho vysvetľovania.
Pevne som zomkla pery, prisunula sa bližšie k nemu a dotkla sa jeho ruky.
"Poď sa najesť, určite si hladný," ozvala som sa s maličkým úsmevom na perách pozerajúc mu do jeho vážnej tváre. Tváril sa ako malý chlapec, ktorému sa snažili zobrať niečo, čo patrí len jemu.
Sklopil ku mne pohľad a zatváril sa neurčito. Povedala by som, že to bol pekný pohľad, no vyzeralo to tak, že nad niečím premýšľal.
Pustila som ho a on sa ku mne posadil.
Bez slova som mu naložila na tanier všetko, čo zostalo a zvyšok vyplnil Ren, ktorý okomentoval Daikiho nepriateľské správanie pred niekoľkými sekundami.
Moment. Ešte stále prebýva, no nie voči mne, ale Renovi.
"Bolo od Rena milé, že ma vytiahol von," ozvala som sa hneď, ako dorozprával náš spolubývajúci, keďže jeho je ťažké prerušiť a ja som chcela zmeniť napätú atmosféru na uvoľnenú.
"Opakovala som si znaky, ktoré nepoužívam tak často a strávila som pri tom veľa času. Takmer som zabudla na to, koľko je hodín," vysvetlila som mu s úsmevom a hľadela som na to, ako si vychutnáva večeru.
"Si príliš sebakritická. Ty vieš znaky," ubezpečil ma Daiki s maximálnym pokojom v hlase.
Zahrialo ma pri srdci a tak som sa začala zrazu zoširoka usmievať.
"Ale... na to, že mám pred sebou posledný rok, tak budem mať toho viac, než dosť... Napríklad, záverečná práca, skúšky, zápočty, prezentácie, štátnice..." rozhovorila som sa viac, než som plánovala a tak som stíchla a očkom pozrela na Rena, ktorý ma pozorne počúval a popíjal pri tom čaj.
Daiki už dojedal večeru, no keďže sa niekoľkokrát na mňa pozrel, vedela som, že ma vníma.
"No, typický študentský život. A, ako bolo v práci, Daiki?" prešla som radšej na inú tému.
"Zle. Roboty je príliš a mne sa do toho nechce. Nebaví ma to," odvetil s nechuťou v hlase.
"Dobrý večer, už ste si vybrali?" podišla k nám čašníčka.
"Nealkoholické pivo," zašomral Daiki a venoval jej krátky pohľad.
"Hneď to bude," uklonila sa a vzdialila sa od nás.
Viem, že práca vo firme preňho nie je. Pracuje tam od pondelka do piatku, od rána do večera a nadčasy sú bežné. Ani ja som z toho nebola nadšená, no rešpektovala som jeho voľbu.
Mohol zostať na nižšej strednej škole a trénovať deti, avšak nebol si tým istý a tak chcel vyskúšať, aké to bude pracovať vo firme.
"Nikde nie je napísané, aby si tam pracoval celý život. Môžeš prácu zmeniť," vyriekla som dúfajúc, že na toto bude pozitívnejší ohlas.
"Len tu mi dobre platia," zamrmlal.
"Nech sa páči," zvolala čašníčka milo a položila pred neho vysoký pohár plný piva.
"Ďakujem," odvetil potichu a ihneď si odpil.
"V škole ti toľko neplatili, lebo si nebol na plný úväzok. Študoval si. Ale teraz je to iné."
"Porozmýšľam o tom," uzavrel to jednoducho. Bolo vidieť, že sa viac o tom rozprávať nechce. Vyzeral unavene a otrávene.
Odvrátila som od neho pohľad a všimla si, že Ren niečo vyťukáva do mobilu. Po chvíli sa rozrehotal a hneď na to nám ukázal video.
"Pozrite sa na toho..." nedokončil a začal sa znova smiať.
S Daikim sme na to video hľadeli a zjavne to bol kúsok z nejakej nepodarenej show. Bol v nej muž prezlečený za ženu a snažil sa niekoho sparodovať, no nakoniec mu bolo pri tom vidieť aj to, čo by nemalo.
"Nevedel som, že si na takéto veci, Ren," rypol si Daiki a na jeho tvári sa zjavil úškrn.
"Snívam o tom každú noc," odvetil mu ironicky a zároveň pobavene.
Na oboch som sa začala usmievať a v tej chvíli som bola Renovi vďačná aj za také nechutné video. Keď si Daiki doňho rypne, všetci vieme, že prišiel aspoň na iné myšlienky.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama