Classmates - 22. kapitola - Lúčenie

27. prosince 2017 v 19:26 | Saya Mi

Druhý a zároveň posledný deň u Daikiho rodičov prebehol v pokoji a radosti. Daikiho mama bola nadšená z našej návštevy a jeho otec vyzeral spokojne. Neprejavoval svoje emócie príliš, no dnes bolo na ňom vidieť, že je rád, že vidí svojho syna a zjavne proti mne nič nemá.
Snažila som sa pomáhať v kuchyni, aj keď ma Daikiho mama zahriakla, aby som to nechala na ňu, lebo som hosť, avšak predsa som aspoň asistovala pri podaní niekoľkých ingrediencií pri varení, dokonca som nenápadne prestrela stôl, keď bola Chiyoko zamyslená a zažratá do varenia.
Všimla som si, že Daiki vedie dlhšiu konverzáciu s otcom.
Obaja sa tvárili vážne. Veľmi sa v tej chvíli na seba podobali.
Daiki mu uprene hľadel do tváre, sem-tam na niečo prikývol a následne na to niečo povedal.
Nepočula som nič z ich rozhovoru, keďže sedeli v obývacej časti, no nemala som z nich zlý pocit.
Daikiho otec sa veľakrát pousmial a následne na to si prešiel po vlasoch a oprel sa o operadlo sedačky.
Z môjho pozorovania ma vytrhla Chiyoko, ktorá ma zahriakla za to, že som prestrela stôl, avšak hneď po tom sa mi poďakovala.
Vyznelo to komicky, no zároveň veľmi milo. Bolo na nej vidieť, že je predsa len rada, že som jej trošku pomohla.

Naša návšteva sa blížila ku koncu. Lúčenie s Daikiho rodičmi bolo krátke a svojim spôsobom formálne.
Keď sa lúčim ja so svojimi rodičmi, zvyčajne sa objímeme, dokonca si vstisneme aj bozk na líce, avšak v tejto krajine som nič také neočakávala.
Pamätám si, ako mi Mariko rozprávala, že objímanie, či bozky v japonských rodinách sú veľmi zriedkavé a najmä vtedy, keď sú deti staršie.
V tom prípade som ja večné dieťa. Neviem si predstaviť odchádzať ako Daiki bez toho, že by som nevyobjímala rodičov.
Ale, aj toto sú ich zvyky. Patrí to k ich mentalite a síce sa nad tým na chvíľu pozastavím, nechám to nakoniec ísť ďalej.

Blížil sa môj odchod z Japonska a ja som stále mala čo robiť.
Daiki bol so mnou vždy, keď nebol v práci. A keď bol, využili to moje spolubývajúce a iné kamarátky, s ktorými som sa stretla.
Je to zvláštny pocit. Odchod z Japonska a príchod do mojej rodnej krajiny.
Teším sa a zároveň sa neteším. Nemám sa k čomu prikloniť, lebo na oboch miestach sa nachádzajú ľudia, na ktorých mi záleží a ktorým záleží na mne.
Navyše, mrzí ma môj odchod. Kvôli nemu.
Snaží sa správať vyrovnane a pôsobiť spokojne, no je na ňom vidieť, že nie je v tej jeho typickej pohodovej nálade.
Posledný večer som strávila s ním. Obaja sme ležali v jeho posteli a v tichosti na seba hľadeli.
Sálalo z neho niečo napäté, niečo..
Zrazu vstal a podal mi ruky.
Pomocou nich som vstala aj ja a pochopila som.
Chvíľu mi hĺbavo hľadel do očí a ja som sa opäť ocitla na dne oceána, v ktorom som našla jeho a on mňa.
V tú noc sme sa príliš nerozprávali. Nebolo to potrebné.
Užívali sme si jeden druhého a k tomu spoločnému napätiu sa pridala vášeň, rozkoš a vlny vzrušenia.

Obzerala som si ho, keď zaspal.
Hľadela som na jeho nahé telo, až sa mi pohľad zastavil na jeho pokojnej spiacej tvári.
Ruku mal položenú na mojom boku a ja som sa jej jemne dotkla.
Potom som k nemu opäť zdvihla pohľad a venovala mu jemný bozk na pery.
Zamrvil sa, pootvoril oči a niečo nezrozumiteľne zamrmlal.
Nakoniec si ma pritiahol bližšie k sebe a ja som sa snažila oddať spánku.

Nasledujúce ráno som vstala veľmi skoro, aby som stihla všetko potrebné.
Jedna z tých vecí bola rozlúčka s Renom.
Zaklopala som mu na dvere a v priebehu niekoľkých sekúnd už som mala dvere do jeho izby otvorené.
Následne na to ma schytil do náručia, poriadne ma vyobjímal a sľúbil mi, že dá na Daikiho pozor, aj keď ten sa netváril nadšene pri pohľade na to, ako ma ide Ren rozpučiť.
Obaja sme sa na seba pozreli, chcela som si zapamätať ten šibalský Renov úsmev, ktorý mi veľakrát vyčaril úsmev na perách.
Potom nasledovala rozlúčka s mojimi spolubývajúcimi. Tie mi vpadli do náručia hneď, ako som sa objavila na prahu nášho bytu.
Slzy mi stekali po tvári, keď som videla, že sa rozplakali aj ony.
Bolo to pre nás ťažké.
Keď sa vrátim, nebudeme spolu takto nažívať. Jennie sa vracia do Austrálie a príde až o rok. Jisoo si našla jednoizbový byt a bude tu bývať aj naďalej.
Naše cesty sa uberajú iným smerom, no pevne verím, že sa opäť stretneme a budeme s úsmevom spomínať na naše spolubývanie.

Daiki mi bez zbytočných slov začal opatrne vkladať obidva kufre do auta.
Stála som vedľa neho a v tichosti ho pritom sledovala.
"Evka?"
Automaticky som sa otočila za hlasom a vyvalila som oči na vysokého blondiačika s veľmi smutným úsmevom na perách.
Nevydala som zo seba ani slovo. Nedokázala som sa ani len pohnúť. Len som hľadela do jeho tváre.
Za ten dlhý čas sme sa nekontaktovali, ani nevideli. Hádka bola našou poslednou konverzáciou, čo ma mrzelo doteraz, no nemohla som s tým nič urobiť.
A teraz tu stojí predo mnou a tvári sa ako na pohrebe.
"Chcem sa s tebou rozlúčiť. Teda..." poškrabkal sa po zátylku a nakoniec mi pozrel priamo do očí, "Nechcem, aby si odišla..." znervóznel a nedopovedal to.
Všimla som si, ako sa k nám Daiki otočil a spozornel.
"Mrzí ma, ako som sa k tebe vtedy správal, prepáč mi to..." začal rozprávať pomaly akoby hľadal vhodné slová, "Chcel by som sa s tebou rozlúčiť aspoň ako kamarát," pokračoval potichu.
Daiki sa zamračil, no nič na to nepovedal.
"Prajem ti príjemný a šťastný návrat domov," dodal a nahodil očarujúci úsmev, ktorý sa mu nakoniec skrivil.
"Sme priatelia," prehovorila som nakoniec, aj keď s obrovskou hrčou v hrdle, "Ďakujem, Ryouta."
V tom urobil krok vpred a ja som hneď vedela, čo chce urobiť.
Podišla som k nemu bližšie a objala som ho.
"Vážim si to, Ryouta," šepla som mu do ucha, odtiahla sa od neho a urobila krok nazad. Vážim si to, že si mi prejavil náklonnosť a city. Vážim si tvoju úprimnosť. Vážim si to, že aj napriek tomu, ako to s nami dopadlo, stojíš aspoň o priateľstvo.
Potom som sa pozrela na Daikiho, ktorý nahnevane prebodával pohľadom blondiačika.
Potichu som si vzdychla a dotkla sa jeho ruky.
Hneď na to sa jeho výraz zmenil a spýtavo na mňa pozrel.
Venovala som mu milý úsmev a snažila sa ho svojim gestom ubezpečiť, že všetko je tak, ako má byť.
Potom som hlavu otočila k Ryoutovi, ktorý len zarazene stál na mieste.
Vyšlo zo mňa "Zbohom,", otočila sa mu pomaly chrbtom a spolu s Daikim som nastúpila do auta.

Na letisko sme sa dostali včas. Moja celková príprava na odchod prebiehala v pokoji, až na to lúčenie.
Každé jedno lúčenie bolo pre mňa ťažké.
Keď som sa otočila k Daikimu, ktorý pevne zvieral moje kufre, očervenela som.
Snažila som sa zadržať to všetko, čo sa vo mne nahromadilo.
Nedokázala som určiť, aké rôzne pocity to napadli moju hlavu a naplnili moje vnútro.
Hľadeli sme jeden druhému do očí.
Chcela som niečo povedať, no bála som sa, že v tej chvíli sa rozplačem.
Daiki pustil rukoväte mojich kufrov a rázne si ma pritiahol k sebe.
Zaborila som si tvár do jeho hrude. Rozplakala som sa. Moje slzy si našli cestu von, avšak tie nepríjemné pocity zosilneli.
Cítila som, ako ma hladká po chrbte a nakoniec prstami jemne prehrabával moje vlasy.
Nakoniec som pevne zomkla pery a zdvihla k nemu pohľad.
"Ozvi sa mi hneď, keď budeš doma," vydal zo seba priškrtene a jeho oči sa leskli.
Neveriacky som zažmurkala a všimla si, že sa mu slzy nahrnuli do očí.
"Ozvem," odvetila som potichu.
Držal sa. Tak veľmi sa držal, aby to nevydal zo seba von.
Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma.
Na verejnosti, pred všetkými a jemu to bolo zjavne jedno.
Mne to bolo ukradnuté úplne.
Užívala som si chuť jeho pier, užívala som si jeho prítomnosť.
Keď sme sa od seba odtiahli, pošepkala som mu...

"Ľúbim ťa," zaznelo v mojich ušiach. Tie slová sa dostali do všetkých zákutí mojej mysle a vnútra.
Obliala ma príjemná horúčava a zachvel som sa.
Pocítil som obrovský nával radosti, úľavy a prekvapenia zároveň. Bolo to tak silné, že to malo nado mnou moc.
S vypleštenými očami som jej hľadel do tváre, po ktorej sa mi skotúľali slzy.
Hľadela na mňa s jemným úsmevom na perách a zotrela mi slzy. Pohladila ma po líci, dala sa na špičky a vtisla mi bozk na pery.
Stál som tam. V pomykove. Nevedel som so svojim telom pohnúť. Chcel som niečo povedať, no v mojom hrdle sa vytvorila hrča, ktorá mi nedovolila prehovoriť.
Jej jasno modrozelené oči na mňa hľadeli.
Premeriaval som si jej krásnu tvár a ten neodolateľný úsmev za ktorý by som jej spravil veľa rôznych vecí, keby sme boli opäť sami.
Bol to krátky okamih, no pre mňa trval dlho.
Otočená chrbtom sa odo mňa vzďaľovala. Vedel som, že plače. Neotočila sa ani raz.
Rukou som si pošúchal tvár, aby som zotrel posledné zvyšky sĺz.
Cítil som, ako polovica z môjho srdca odišla. Zmizla. Odtrhla sa.
Odišlo s ňou.
S mojou Evkou.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama