Classmates - 21. kapitola - Som tu pre teba

27. prosince 2017 v 19:25 | Saya Mi

Začula som mierne pochrapkávanie. Pootvorila som oči a všimla si, že Daiki pokojne spí tvárou otočený ku mne.
Pousmiala som sa.
Bolesť brucha a hlavy je preč a on je po mojom boku. Čo viac si môžem priať?
V tom sa mi vynorila myšlienka o mojom odchode. Dočasnom odchode, ale odchode.
Povzdychla som si a moja dobrá nálada začala pomaly, ale isto miznúť.
Mala by som mu to povedať čo najskôr. Jeho skúšky sa skončili, prácu odovzdal, no čakajú ho štátnice a obhajoba.
Aha, tak potom mu to poviem až po tom, čo zoštátnicuje. Nechcem ho vyviezť z miery.
"Ako ti je?" ozvalo sa ospalo, čo ma vytrhlo z môjho neustáleho a nervózneho premýšľania.
Ihneď mi pohľad padol na jeho rozospatú tvár.
Daiki na mňa hľadel s privretými očami a trpezlivo čakal na moju odpoveď.
"Nič ma nebolí," odpovedala som s malým úsmevom, ktorý sa nakoniec zmenil na posmutnelý.
Nedokázala som v sebe držať tie emócie. Otravné emócie.
Keď odídem, bude mi chýbať.
Ale ja mu to nechcem hneď povedať. Až po tom, čo dokončí školu.
"Poďme si niečo zajesť," ozval sa Daiki zamyslene a nespúšťal zo mňa pohľad.
Potichu som prikývla.

Počas večere som toho veľa nenahovorila.
A Daiki to na mne videl.
Skúmavo na mňa hľadel, no ozval sa, až keď sme obaja dojedli.
"Evka, zasa myslíš na hovadiny?" spýtal sa ma únavným tónom v hlase.
Pokrútila som hlavou pozerajúc na svoje ruky položené na stole.
Moje vnútro sa búrilo. Slzy sa mi nahrnuli do očí a spustila som plač.
Zdvihla som k nemu pohľad a všimla si, ako vystrašene sa tvári.
"O dva mesiace pôjdem naspäť domov. Teším sa, ale aj sa neteším, lebo nebudeme spolu," vyšlo zo mňa bez rozmyslu a rukami som si zakryla tvár.
Som tupé nemehlo. Ešte pred chvíľou som plánovala to oznámiť neskôr a inými slovami.
"Potom sa vrátiš sem, však?" ozval sa po chvíli.
Zdvihla som k nemu pohľad a zahľadela sa naňho.
Tváril sa vážne a uprene mi hľadel do tváre. Cítila som to napätie, ktoré začalo z neho sálať.
"Ale až o tri mesiace," zasmrkala som a vstala som, "Dovtedy aj zabudneš, ako sa volám," dodala som ako malé dieťa, no moja vlastná hlava ma neposlúchala.
Daikiho výraz sa zmenil na vyjavený, až si nakoniec rukami pošúchal tvár.
"Evička," vstal a podišiel ku mne, "Z tých tvojich dní si zblbnutá," vtisol mi bozk na pery, chopil sa mojej ruky a mierne ma potiahol za sebou.
Ja som ho len bez slova poslúchla a nechala sa ním viesť do obývacej časti, kde sme si sadli vedľa seba a otočili sa tvárou v tvár.
"Nebudem môcť s tebou ísť kvôli práci..."
"Ja viem," prerušila som ho a môj plač sa neutíšil ani len na chvíľu.
"3 mesiace sú skúšobná doba, preto nemôžem. Nabudúce budem môcť ísť s tebou. Ale keď teraz odídeš, budeme v kontakte. Pravidelne," pousmial sa na mňa, pritiahol si ma k sebe a privinul ako keby som bola malé dieťa.
Jeho slová ma na chvíľu upokojili a tak som sa naňho trošku usmiala.
No zrazu mi napadlo...
"Ja nechápem, ako môžeš byť so mnou," znova som sa rozplakala, na čo Daiki nadvihol obočie a rukou si prešiel po tvári, akoby sa tým potreboval upokojiť.
"Kedy budeš oslobodená?" zašomral.
Myslel tým, kedy mi tieto otrasné dni skončia.
"O 3 dni."
Povzdychol si a prikývol na to. Potom si ma pritiahol k sebe natoľko, že si ma nadvihol a tak som sa mu usadila na kolenách a začala ho objímať okolo krku.
Hladkal po chrbte a vtisol mi bozk do vlasov. Potom mi perami jemne prešiel po krku a nakoniec ma len tuho, no s citom objímal.
Bol to môj liek a balzam pre moju utrápenú, unavenú a vystresovanú dušu.
Nechápem. Nechápem, ako ma môže zvládať a trpieť.
Myslela som si, že sa bude chcieť so mnou rozísť alebo môj odchod vezme horšie.
Možno je to kvôli štátniciam. Tie ho trápia viac, aj keď...
Nie, netrápia ho. Ani zďaleka.
Keď som sa s ním rozprávala pred niekoľkými dňami, bolo mu to celkom ukradnuté. Pripravoval sa na to, ale nie tak veľmi a intenzívne. Berie to s veľmi veľkou ľahkosťou, ako by to bola obyčajná skúška.
V tom prípade... prečo môj odchod berie tak pokojne?
Nie že by som nebola spokojná s jeho reakciou. Som z toho milo prekvapená, lebo sa zachoval ako... ako rozvážny dospelý muž. A ja sa zabíjam mojou precitlivenosťou, ktorá je na vrchole kvôli mojim dňom.

O týždeň neskôr mi Daiki oznámil, že navštívime jeho rodičov a strávime s nimi víkend. Úspešne dokončil školu a tak to chce patrične osláviť s jeho rodinou.
Som rada, že moje oznámenie o dočasnom odchode ho nevyviedlo z miery. Aspoň som si nevšimla, že by ho to vôbec vyviedlo z miery.
Prepadli ma nepekné pocity o jeho rodičoch. O tom, ako sa budú ku mne správať.
Ukáže im cudzinku a to sa nemusí páčiť im ako staršej generácii.
Zamračene som našpúlila pery na sushi, ktoré sme spolu jedli v reštaurácii a paličkami som sa chopila ďalšieho kúsku.
"Naši sú na teba zvedaví," poznamenal, na čo som k nemu zdvihla pohľad.
"Vedia, že nie som ako vy?" spýtala som sa ho opatrne.
Daiki prevrátil očami.
"Povedala si to, ako keby si bola mimozemšťan. Vedia, že nie si Japonka."
"A ako reagovali?" vyzvedala som.
"Evička, naši nie sú ako tie dve retardované predavačky z toho antikvariátu," objasnil mi pokojne a nakoniec sa na mňa uškrnul.
"Chápem," pousmiala som sa naňho a v duchu som si vzdychla od úľavy.
Možno bolo odo mňa hlúpe a neslušné sa na to spýtať, ale potrebovala som to vedieť. Nie každý rodič dokáže pochopiť vzťah s niekým s cudziny už len pre rozdiely v zmýšľaní, zvykoch, či tradíciách.

Sedela som v jeho aute a pozorovala ho, ako pokojne šoféruje. Daiki sa tváril vyrovnane, no občas vyzeral, že nad niečím premýšľa. Jeho pery sa rozšírili do malého úsmevu.
"O chvíľu sme tam," oznámil mi a zabočili sme doprava.
Zahľadela som sa na ulicu plnú rodinných modernejšie vyzerajúcich domov. Potom som chvíľu pozorovala ľudí, ktorí prechádzali po chodníku.
Na prvý pohľad sa zdá, že je to ako u mňa doma.

Zastali sme pred jednoposchodovým menším domčekom so záhradkou. Obaja sme vystúpili z auta a keď som si chcela vziať cestovnú tašku, Daiki ju už zvieral v rukách a venoval mi jemný úsmev.
Opätovala som mu ho a ruka v ruke sme sa vybrali k domu.

Keď mi pustil ruku a začal odomykať drevené vchodové dvere, znervóznela som, no snažila som sa to zakryť a tváriť sa vyrovnane.
Cítila som, ako sa veľakrát na mňa skúmavo zahľadel, ako keby sa chcel uistiť, že nie som nervózna.
Moje divadielko bolo odhalené, keď mi pevne stisol ruku a palcom jemne pohladkal chrbát mojej ruky.
"Som doma!" zvolal nahlas, na čo som sa prudko nadýchla a vydýchla.
V tom sa vo dverách v predsieni zjavili jeho rodičia.
Daikiho mama sa začala na nás milo usmievať. Všimla som si, že je o dosť nižšia odo mňa. Jej krátke tmavomodré husté vlasy mala jemne uhladené a rovnako sfarbené oči sa z Daikiho presunuli ku mne.
Jej manžel, Daikiho otec, bol za to vysoký a pôsobil mocne. Tváril sa vážne a prísne hľadel na svojho syna. Prešiel si pritom po svojich krátkych hustých čiernych vlasoch.
"Vitajte," prehovoril k nám slušne a vyrovnaným tónom v hlase. Jeho tmavohnedé oči spresunul ku mne a v tej chvíli som pocítila, akoby ma začal celú skenovať. Cítila som pred ním obrovský rešpekt.
"Vitajte! Daiki, nezdržuj toľko!" ozvala sa jeho mama veľmi energicky a rukami naznačila, aby sme k nim podišli bližšie.
Daiki položil obe cestovné tašky na zem, vyzuli sme sa a podišli sme k nim bližšie.
"Mama, otec, toto je Evka. Moja priateľka," rukou ukázal smerom ku mne, potom sa nám pohľady stretli a on sa na mňa zoširoka usmial.
"Evka, to sú moji rodičia..."
"Som Chiyoko, veľmi ma teší, Evka," skočila mu do reči jeho nedočkavá matka, ktorá s úsmevom hľadela na mňa a uklonila sa mierne. Hneď na to som urobila aj ja tak a vydala zo seba niekoľko slušných fráz na zoznámenie. Cítila som, ako mi horia líca, až tak veľmi som bola nervózna.
"Aomine Takehiko, teší ma," ozval sa potom Daikiho otec veľmi formálne, ku ktorému som sa ihneď otočila, predstavila sa mu tiež a opätovala mu úklon. Pôsobil mierne odmerane, avšak s takýmto zoznamovaním som sa stretla veľakrát, keďže japonci tú svojskú serióznosť, slušnosť a do určitej miery odmeranosť majú v sebe.
Navyše, jeho otec mi pripomenul to, ako sa so mnou zoznámil Daiki. Nebolo to presne to isté, no dojem bol veľmi podobný. Jeho otec pôsobí na prvý pohľad odmerane, tak isto, ako pôsobil na mňa Daiki po prvýkrát. Vyzerá to tak, že z jeho povahy má toho celkom dosť.

Daikiho domov pôsobil príjemne a útulne. Všetci sme sa usadili za stolom a začali sme večerať.
"Z ktorej krajiny v Európe pochádzaš, Evka?" spýtala sa ma Daikiho mama.
"Zo Slovenska," odpovedala som tichšie, ako som zvyknutá. Pri pohľade na Daikiho vážneho otca som začala rozmýšľať, či je vhodné, aby som tu vôbec bola, no možno sa mi to len zdá.
"Aká je to krajina?" padla ďalšia otázka od tej istej osoby, na čo som k nej otočila hlavu.
"Je to malá krajina s peknou prírodou a tradíciami, avšak s politikmi, ktorí si nezaslúžia byť politikmi a riadiť štát," odpovedala som jej pravdivo a myslím si, že aj otvorene.
V tom sa Chiyoko zasmiala a prikývla na to, "Myslím, že v každej krajine sa nájde niekto v politike, kto tam nemá čo robiť. Ako dlho študuješ japončinu?"
"Štvrtý rok."
"To nie je veľmi dlho," zvolala prekvapene, "Veľmi pekne rozprávaš. Myslela som si, že sa tomu venuješ dlhšie."
"Ďakujem, ale ešte stále nie som na vysokej úrovni. Stále sa mám v čom zlepšovať," odvetila som na to s úsmevom a popritom som pomaly dojedala posledné kúsky ryže s morskými riasami a rôznorodými druhmi rýb.
"Ako sa ti darí v novej práci, Daiki?" ozval sa jeho otec vážne.
"Dobre," odvetil Daiki bez emócií a ďalej sa venoval večeri.
V tom sa mi pohľad stretol práve s jeho mamou, ktorá sa len na mňa povzbudzujúco usmiala. Vyzerá to tak, že Daikiho rozhovory s otcom bývajú zvyčajne bez zbytočných emócií.
"Akú prácu majú tvoji rodičia, Evka?"
Pohotovo som zdvihla pohľad k Daikimu otcovi.
"Otec bol prekladateľom v anglickej firme a teraz je už na dôchodku. Mama pracuje v účtovníckej firme," odpovedala som vážne a sledovala toho staršieho vážneho pána, ako mi venoval niekoľko pohľadov a sem-tam prikývol.
"Jazyky sa zjavne u vás dedia," poznamenal a vložil si do úst kúsok ryby.
"Asi áno," prikývla som na to.
"Ako ste sa spoznali?" ozvala sa opäť Daikiho mama a tak som jej porozprávala o mojom páde z rebríka a o tom, ako ma Daiki musel odprevadiť k lekárovi. Nespomenula som detaily o tom, prečo musel.
Avšak spontánne som spomenula to, že nás opäť k sebe priviedli doučovanie angličtiny mojej spolubývajúcej, na čo sa Daikiho mama rozosmiala.
"Keď nám Daiki oznámil, že má priateľku pochádzajúcu zo zahraničia, veľmi som sa čudovala, pretože som si nevedela predstaviť, ako by on komunikoval s niekým v angličtine. Hahaha! Už od základnej školy mal samé problémy s angličtinou. Nie je vôbec stavaný na to sa učiť nové jazyky. Bola som rada, že vie ten svoj."
"Mama..." zašomral môj priateľ a zamračil sa na ňu.
Chiyoko k nemu otočila hlavu a nevinne sa naňho usmiala, "Nemyslím to v zlom, synček."
"Daiki sa celkom zlepšil v angličtine. Poslednú skúšku z angličtiny zvládol na B-čko," ozvala som sa veľmi hanblivo, až som sa začervenala.
"Naozaj?" pozrela na mňa prekvapene a nakoniec sa jej pery rozšírili do spokojného úsmevu, "Tak to ma veľmi teší, s tým sa mi nepochválil!" potom opäť pozrela na svojho syna.
"Nie je to podstatné. Išlo mi o to, aby som spravil školu," zamrmlal.
"Ale neodfláknuť to tiež nie je na škodu," zahriakla ho.
S úsmevom som tých dvoch pozorovala. Naskytol sa mi veľmi pekný pohľad na matku a syna, ako si v dobrom slova zmysle vymieňajú názory a sem-tam sa doťahujú.
Všimla som si aj Daikiho otca, ktorý sa pousmial a nakoniec pokrútil hlavou.

Ležala som po Daikiho boku v jeho izbe. Konečne sme boli sami.
Som rada, že návšteva u jeho rodičov prebieha v poriadku. Mala by som niečo robiť s mojim zbytočným stresom a predsudkami.
V tom si ma privinul bližšie k sebe a zahľadel sa mi do očí.
Jeho pohľad ma priam pohlcoval.
Usmiala som sa naňho a on mi ten úsmev opätoval.
Zrazu sa mi prisal na pery a náš bozk sa prehĺbil.
Znervóznela som. Chcela som ho. Veľmi som ho chcela. Avšak užívať si ho v dome jeho rodičov je niečo celkom iné, ako keď sme uňho na byte, alebo u mňa.
"Daiki..." šepla som spomedzi bozky, na čo on prestal a prekvapene sa na mňa pozrel.
"Hm?"
"Sme... sme u vás. U tvojich rodičov," zašomrala som zmätene.
"My dvaja vieme byť potichu, Evička," povedal pokojne a zároveň vábivo. Prstami sa dotkol mojich pier, po ktorých mi prešiel a následne na to so mnou pokračoval tam, kde skončil.
Neodolala som.
A ani som ti nechcela odolať, Aomine Daiki.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama