Classmates - 20. kapitola - Evička je Evka

27. prosince 2017 v 19:23 | Saya Mi

Myslím, že často robím z komára somára a zbytočne si robím obavy z vecí, ktoré sa nevyvíjajú až takým zlým smerom.
Síce som chvíľu zahanbene zastala pri pohľade na ospalého Rena, ktorý si práve umýval zuby, avšak on len na nás hľadel jeho privretými unavenými očami, akoby to preňho nebola žiadna novinka, že tu má Daiki práve mňa.
Zaškeril sa na nás aj napriek tomu, že mu z úst vytekala pena zo zubnej pasty a mne sa v tej chvíli objavil veľmi široký úsmev na tvári.

Usadila som sa za stolom a v tichosti pozorovala Daikiho, ako nám pripravuje raňajky. Premerala som si ho od vrchu až po spodok.
Na mojej tvári sa spočiatku usádzal milý úsmev, no nakoniec sa zmenil na úškrn.
Ten chlap je môj.
V tom do kuchyne prišiel Ren s nasadeným širokým úsmevom na tvári. Podišiel k Daikimu a začal sa ho vypytovať na to, aké raňajky ide robiť.
"Tak! Ako ste sa vyspali?" vysypal zo seba energicky a jeho oči sa raz venovali mne a raz Daikimu.
V tej chvíli som sa zatvárila veľmi rozpačito a cítila som, ako sa mi červeň hrnie do líc.
Atmosféra v miestnosti razom zhustla.
"Na ten spánok nikdy nezabudnem," odvetil Daiki s maximálnym pokojom, ale aj spokojnosťou v hlase, na čo som naňho vyjavene hľadela a mala som pocit, že mi o chvíľu hlava vybuchne.
Očkom som pritom zablúdila na Rena a všimla som si, že už nejaký ten čas na mňa pozerá s úškrnom na tvári.
"A ty Evka?"
No nemohla byť táto situácia ešte viac... podivná?
"Tak, ako hovorí Daiki," vysúkala som nakoniec do seba a radšej hodila do seba pohár plný vody.
Je mi jasné, že ako spolubývajúci tu zjavne zažili všeličo. Poznajú sa od prvého ročníka a sú dobrí priatelia. S Renom si rozumiem tiež, ale v tejto situácii som sa necítila príliš pohodlne, keďže nám všetkým trom bolo určite jasné, že sa nerozprávame o obyčajnom spánku.
Pohľad mi skĺzol k mojim nohám a zatvárila som sa kyslo.
Síce mi Daikiho tričko zakrývalo moje spodné prádlo, mohla som sa lepšie obliecť.
"Evička, budeš aj kávu? Čaj?" spýtal sa ma Daiki takým mäkkým tónom v hlase, že som sa opäť naňho vyjavene pozrela.
"Čaj, prosím," odvetila som potichu a sledovala tých dvoch so zatajeným dychom.
"Evičika?" spýtal sa ho nechápavo Ren a otočil k nemu hlavu.
Daiki k nemu zdvihol pohľad, "Evička je Evka," vysvetlil mu pokojne a ďalej sa venoval príprave jedla.
"E-vi-či-ka?" zopakoval Ren zamyslene, otočil sa chrbtom pultu a oprel sa oň.
"Povedz to rýchlejšie. Evička," povedal Daiki vážne.
Na mojej tvári sa rozširoval priblblý úsmev. Prišlo mi veľmi milé vidieť tých dvoch ako preberajú moje meno, aj keď je to úplná maličkosť.
"Evička," zopakoval rýchlejšie a nakoniec sa spokojne pousmial a pozrel pritom na mňa.
Ja som sa nezmohla na nič iné, ako len zdvihnúť palec na hor a nahodiť nevinný úsmev, pretože som už viac obmäkčená byť nemohla.

Všetci traja sme sedeli za stolom a jedli raňajky.
Daiki sedel oproti mne a venoval mi nespočetné množstvo hlbokých pohľadov. Ren nás dvoch pozoroval a na jeho tvári sa pohrával úsmev.
Atmosféra nebola vôbec napätá, práve naopak. Obaja sa začali rozprávať o ich najbližšom zápase, až to nakoniec skĺzlo k predmetom, na ktorých ich čakajú prvé testy.
Do ich rozhovoru som sa pridala i ja, keďže som sa potrebovala s Daikim dohodnúť, kedy si vyskúšame prezentáciu vzhľadom na to, že už v pondelok sme na rade práve my dvaja.

A tak nastal očakávaný pondelok. S Daikim sme si pred prednáškou prešli v tichosti časti, ktoré budeme hovoriť a ja som sa na chvíľu zamyslela.
My sme naozaj spolu.
Mám pocit, že si to stále tak celkom neuvedomujem. Ako keby to bol len sen, z ktorého sa raz prebudím a budem veľmi... nešťastná.
"Budem stáť a preklikávať tvoje časti a potom sa vymeníme, hej?" ozvalo sa vedľa mňa.
Otočila som k nemu hlavu, milo sa naňho usmiala a prikývla.

Po príchode vyučujúceho sme boli vyzvaní, aby sme začali s prezentáciou a tak sme sa s Daikim pobrali k plátnu.
Prvá som začala ja a tak som si v krátkosti vymenila s ním vážny pohľad, avšak on sa na mňa povzbudzujúco usmial a tak som spustila.
"Veľa ľudí zo zahraničia má tendenciu si myslieť, nakoľko sú si čínština a japončina podobné. Je to veľký omyl. Oba znejú úplne rozdielne, aj keď môžu mať určité znaky podobné..." začala som rozprávať mierne nervózne, keďže neustále bojujem s mojou trémou.
Moje oči sa stretli s tými Renovymi. Na jeho tvári sa objavil povzbudzujúci úsmev a tak bol práve on tá osoba, na ktorú som sa pozerala takmer celý čas.
Po mne nastúpil Daiki a tak som sa s ním vymenila a začala preklikávať prezentáciu. Pozorne som ho sledovala a čítala si pritom jeho reč, keď zrazu stíchol.
Daiki hľadel zamračene pred seba a pritom naprázdno preglgol.
Moje oči sa rozšírili, venovala som mu len krátky pohľad, keď v tom som sa zrazu ozvala a dokončila jeho poslednú časť. Hneď na to som pokračovala s tou svojou, pričom Daiki ma mierne posunul, aby mohol preklikávať on.
Nevedela som, kde sa to vo mne zobralo, no chcela som, aby bolo naše hodnotenie výborné.
Keď som dopovedala záver, obaja sme poďakovali za pozornosť a po nás nasledovala ešte jedna dvojica.

"Ty si sa naučila aj moju časť?" spýtal sa ma Daiki prekvapene, keď sme sa usadili na svoje miesta.
"Len som si to čítala spolu s tou mojou," odvetila som mu jednoducho a milo sa naňho usmiala.
"Vypadlo mi to," zašomral zamračene, ako keby sa tým chcel ospravedlniť za niekoľkosekundové ticho v našej prezentácii.
"Nevadí, aj tak sme najlepší," poznamenala som sebavedome, na čo sa ku mne Daiki otočil a na jeho tvári sa zjavil úškrn.

Po prednáške sme sa pobrali za vyučujúcim, aby nám oznámil, koľko bodov sme získali.
"Musím poznamenať, že ste sa veľmi efektívne dopĺňali," začal rozprávať učiteľ s nadšením v hlase, na čo som sa začala zoširoka usmievať.
"Vidím, že ste si ako partneri sadli a dôkladne si preštudovali vašu tému."
V tom sa Daiki na mňa zaškeril.
"Veľmi sme si sadli," poznamenal potichu, na čo som ho zahriakla pohoršeným pohľadom.
Avšak učiteľ si to vysvetlil po svojom a len s úsmevom prikyvoval.
Naše stretnutie sa skončilo tak, že nám udelil plný počet bodov.
Spokojne som si vydýchla a pobrali sme sa s Daikim preč.

Nasledujúce týždne boli búrlivejšie, ako som si myslela. Nastalo skúškové obdobie a spolu s ním odovzdávanie záverečných prác.
To sa mňa netýkalo, keďže som v predposlednom ročníku. Avšak Daiki mal čo robiť, aby všetko stihol včas a tak sme sa stretávali pomenej.
Veľakrát som pomyslela aj na Ryoutu, ktorý sa mi od toho nepríjemného rozhovoru neozval.
Váhala som nad tým, či mu mám zavolať, no nakoniec som sa rozhodla to nechať tak.
Neprišlo mi to vhodné vzhľadom na to, že si zle vysvetlil naše smerovanie vzťahu. Nechcela som mu ublížiť ešte viac a nie nadarmo sa hovorí, že čas všetko vylieči.
Navyše, o dva mesiace odchádzam naspäť domov za rodinou, o čom Daiki zatiaľ nevie.
Nechcela som ho tým zaťažovať, keďže má čo robiť do školy.

Prebojovala som sa k celkom poslednej skúške, ktorá ma čaká o niekoľko dní.
Moje spolubývajúce odišli na týždeň preč. Jisoo do Kórei a Jennie k priateľovi.
A tak som mala celý byt pre seba a úplný pokoj pre učenie.
Až kým sa neozvali tie známe ženské záležitosti, ktoré mi mesiac čo mesiac nie sú vôbec príjemné.
Stres a napätie nie len zo skúšok, ale aj z môjho odchodu tomu nepomáha, zhoršuje to.
V kŕčoch som si ledva pripravila sáčkovú polievku, keďže na nič lepšie som sa nezmohla.
Moja nálada bola na bode mrazu. Dokonca som si neuvedomovala ani chuť či nechuť sáčkovej polievky.

S kyslým výrazom som sa pobrala do izby, keď v tom som začula zvonenie.
Šuchtavým krokmi, skrčená ako starena som sa pobrala k telefónu a ozvala sa.
"Ano?"
"Pustíš ma dnu, Evička?" ozvalo sa z druhej strany, na čo som sa boľavo pousmiala.
Daiki.
Stlačila som tlačítko, aby sa dostal cez vchod a potom som pootvorila dvere do bytu.
Pomaly som sa vrátila do svojej izby a opatrne si ľahla na posteľ.
Bolesť v podbrušku bola čoraz neznesiteľnejšia a tak som len s privretými očami hľadela pred seba a dúfala, že sa to skľudní.
Snažila som sa pomaly, zhlboka a sústredene dýchať, no zázrak sa nestal.
Nohy som si pritiahla k bruchu a na chvíľu zavrela oči.
"Evka?!" ozvalo sa z chodby a následne na to známy zvuk zatvorenia dverí.
"Som v izbe!" zvolala som so zvýšeným hlasom a následne na to pevne zomkla pery.

"Čo sa stalo?" začula som pred sebou a všimla si, ako si ku mne sadol na posteľ a priložil dlaň na moje čelo, "Si chorá?" spýtal sa ma ustarostene.
"Nie, mám..." povzdychla som si, "moje dni," povedala som šomravo, pričom som celý čas myslela len na to, aby mi to čo najskôr prešlo.
"Bolí ťa niečo?"
"Brucho... teda podbruško a hlava..." ledva vyšlo zo mňa.
"Nemáte tabletku proti bolesti?"
"Nie, minuli sa..."
V tom sa zrazu zdvihol, v rýchlosti povedal, aby som vydržala a už ho nebolo.
S rozšírenými očami som hľadela na miesto, kde ešte pred niekoľkými sekundami sedel a nakoniec som len pomaly vydýchla a zavrela oči.

Aj keď som veľmi chcela, nepodarilo sa mi zaspať kvôli tej nepríjemnej sťahujúcej a pálčivej bolesti, ktorá prebývala v mojom podbrušku.
Začula som zvuk otvárajúcich sa dverí a následné zatváranie.
Zvuk vody z točky mi napovedal, že sa Daiki nachádza v kuchyni.

Onedlho už aj stál pri mne a tak som sa pomaly posadila.
Položil mi tabletku na ľavú ruku a do pravej mi dal pohár vody.
Poslušne som tabletku zapila vodou a podala mu už len prázdny pohár.
Daiki ho položil na nočný stolík a ja som sa medzitým skrútila na posteli do klbka.
"Vždy mávaš takéto bolesti?" spýtal sa ma potichu a posadil sa ku mne.
"Občas," odvetila som pozerajúc mu do jeho zamračenej tváre. Bolo to už dávno, čo som mala až takéto veľké bolesti, no veľakrát je to o tom, čo mám v hlave. A v tej momentálne panuje zmätok a strach z môjho odchodu.
Pomaly som sa posunula ďalej a naznačila som mu tým, aby si ku mne ľahol.
Daiki tak urobil a pohladil ma po líci.
"Ďakujem za tabletku," snažila som sa naňho usmiať.
"Nemáš začo. Do hodiny by to malo účinkovať," povedal mi vážne.
"Už sa toľko nemrač," zahriakla som ho.
Daiki sa na mňa prekvapene pozrel, no po chvíli sa začal mračiť opäť.
"Keď je tebe zle, je aj mne zle," vysvetlil mi nahnevane.
Na mojej tvári sa zjavil malý úsmev a zavrela som oči.
"To ti na mne až tak záleží?"
"Veľmi mi na tebe záleží," odpovedal s istotou a dôrazom v hlase, na čo som naňho prekvapene pozrela.
Tváril sa vážne, no v jeho očiach sa zračila tá známa neha, ktorá patrí mne.
Vo vnútri som pocítila príjemne chvenie a úľavu.
Sme spolu tri mesiace a predsa sa vždy potrebujem presvedčiť, či je tu naozaj len pre mňa.
Najmä počas týchto dní som precitlivená viac než dosť a moje nálady sa ťažko zvládajú.
Naše oči sa stretli a v tom sa ku mne prisunul ešte bližšie a vtisol mi bozk na pery.
"Nemysli na hovadiny, Evička," poznamenal sucho pri pohľade na mňa.
"Dobre," našpúlila som mierne pery a odvrátila od neho pohľad. Ako keby mi čítal myšlienky...
"Pospi si. Bude ti lepšie," povedal mäkko a čelo priložil k tomu môjmu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama