Classmates - 2. kapitola - Pozvanie

27. prosince 2017 v 18:30 | Saya Mi

Keď sme dorazili k lekárovi, Aomine len zamrmlal "Majte sa." A šiel si svojou vlastnou cestou.

Našťastie, nič vážne mi nie je a keďže som si chvíľu v ambulancii poležala, bolesť hlavy zmizla a mohla som odísť.
Kumiko ma ihneď vyradila z dnešnej aktivity a ubezpečovala ma po celý ten čas, čo sme išli na autobusovú zastávku, že ma k rebríku nikdy nepustí. Bolo to od nej milé.

Pomaly som otvorila dvere do bytu, kde už ma očakávali moje drahé spolubývajúce Jennie a Jisoo. Obidve sú tiež študentky zo zahraničia a všetky študujeme na jednej a tej istej škole.
Jennie poznám už od prvého semestra a pochádza z Austrálie. Jisoo je z Južnej Kórei a prisťahovala sa nedávno, no zatiaľ sa zdá byť veľmi milá a priateľská.
Vďakabohu za takéto spolubývajúce a za tento bytík, ktorý s nimi môžem zdieľať.
Usadili sme sa v obývačke a ja som si mohla konečne poriadne oddýchnuť. Všetky sme porozprávali ako sa nám počas dňa darilo, až sa nakoniec ozvala Jisoo s novinkou. Niečo nám síce spomínala, keď sme sa s ňou zoznámili, no boli to len náznaky, vďaka ktorým som si domyslela, že by rada niekoho učila.
"Začala som doučovať!" zapišťala nadšene a tým ma dostatočne vytrhla z premýšľania.
"Aký predmet?" zvedavo sa jej spýtala Jennie.
"Angličtinu."
"Koho?" pridala som sa i ja.
"Poznáte Rena?" pozrela na nás tými jej veľkými tmavohnedými očami.
"Nie je to kapitán basketbalového tímu?" hádala som.
"Tak on mi dohodil Daikiho a seba," oznámila nám veselo, až pritom tleskla rukami.
Môj neutrálny výraz sa zmenil na prekvapený.
"Aha. Super!" snažila som sa vyznieť nadšene, lebo jej to naozaj želám, no neviem si predstaviť, že pán chladný bude poslušne chodiť na hodiny angličtiny. Ale, nebudem ho hneď škatuľkovať za to, že som ho len raz videla, ako sa mu nechce trénovať.
"Kedy ti začne prvá hodina?" ozvala sa Jennie.
"Už o chvíľu. Prvého mám Daikiho a zajtra príde Ren. Viem, že je to takto na rýchlo, ale..."
No v tom ju prerušila Jennie a ubezpečila ju, že nám to vôbec neprekáža, na čo som len pritakala. Každá máme svoju izbu a pokiaľ nevyrušujeme jedna druhú, tak je to v poriadku.
Fúha. Vydýchla som a nakoniec som jej len popriala veľa šťastia v doučovaní. Potom som vstala a zašla do kúpeľne, kde som si dala horúcu sprchu.
Pomaly som si omotala uterák okolo tela a moju hlavu ozdoboval turban. Zahľadela som sa na zarosené zrkadlo, na ktoré som priložila dlaň a pomaly ňou prešla po zrkadle, aby som zistila, či sa počas sprchovania moje modrozelené oči zbavili tenkej očnej linky a maskary.
Podarilo sa.
Hneď po tom som oblečenie hodila do koša na špinavé prádlo a nakoniec som vyšla von z kúpeľne.
V tom som začula niečí mužský hlas a zastala som.
Aha. To ide z izby, kde býva Jisoo a naozaj som počula ako Aomine zamrmlal niečo v angličtine. Hneď po tom ho Jisoo opatrne vyzvala k tomu, aby hovoril hlasnejšie.
Pousmiala som sa a veľmi jemne priložila ucho k dverám.
Aomine začal rozprávať hlasnejšie, no neisto. Keď som začula japonský prízvuk v jeho angličtine, dlaňou som si zakryla ústa, aby som zakryla môj typický široký úsmev, ktorý sa nakoniec mení buď na chichot alebo na hurónsky smiech. Jeho hlas znie príjemnejšie. Dobre sa to počúva.
Potom som si uvedomila, že stále stojím na chodbe a moju nahotu zakrýva len uterák.
Ihneď som "vletela" do izby, kde som si obliekla košeľu na spanie a šortky, pričom som sa môjho unikátneho turbanu zbavila a rozhodla sa, že nechám vlasy voľne vyschnúť. Jediné, čo som prečesala dopredu, bola moja ofina, aby nestála na všetky svetové strany.

Bosými nohami som prešla do obývačky, ktorá je prepojená s kuchyňou a rozhodla som sa si niečo jednoduché dať na večeru, keďže nemám náladu na veľké varenie.
Spravila som si obložené chlebíky a v tom ma napadlo, že by som ich mohla pripraviť viac, aby si mohli dať aj ostatní. Veď je čas večere.
Moje chlebíčkovanie pokračovalo dokým sa nenaplnil veľký plytký tanier. Spokojne som sa naň pozrela a nakoniec som uvarila k tomu aj čaj.
"Ďakujem za hodinu, Daiki," začula som a otočila som sa.
Jisoo spolu s ním vošli do obývačky a pozreli sa mojim smerom.
"Daiki, toto je..." začala, no rázne ju prerušil,
"Poznáme sa."
Ja som na to automaticky prikývla a snažila sa usmiať, aj keď sa mi to nedarilo. Z toho chlapa sršalo niečo príliš chladné a záhadné. Nedokážem ho prečítať.
"A spravila som chlebíčky, tak si dajte. Je k tomu aj čaj," dodala som mierne nervózne pozerajúc na tú kopu chlebíčkov.
"To je od teba milé, Evi. Ponúkni sa, Daiki."
"Nie som hladný a nemám chuť," odvetil odmerane.
Zamračila som sa naňho. Tie chlebíčky som nerobila len pre seba. Naozaj boli určené mojim spolubývajúcim a aj jemu, keď už sa sem vôbec dotrepal.
"Ako ste sa to vlastne spoznali?" spýtala sa Jisoo, aby prerušila to trápne ticho a najmä keď videla ako sa tvárim. Síce ma ešte napálenú nevidela, ale stačilo jej, keď som ju s tým oboznámila, aby vedela, akého psychopata to má pri sebe. No, trochu preháňam, ale treba počítať s tým, že každý má plusy aj mínusy.
"Spadla som z rebríka, išiel ma odprevadiť k lekárovi a tak sme sa spoznali," vysvetlila som jej jednoducho pozerajúc pritom na Aomineho, ktorý na to nič nepovedal.
"Ty si spadla? To si mi kedy chcela povedať?" spýtala sa ma akoby bola moja mama. Naozaj. Tvárila sa tak veľmi ustarostene ako keby sme sa poznali roky a nie týždeň.
"Zabudla som, hah..." odpovedala som veľmi slabučkým hláskom, nevinne som sa na ňu usmiala a mávla nad tým rukou akoby to nič nebolo. A vážne nebolo. Len som si viac udrela hlavu, trošku sa zatackala a nakoniec to prešlo.
"Trúba..." zvolala Jisoo karhavo, pokrútila hlavou a vzdialila sa od nás, "Idem po Jennie, aby si zajedla."
Na to som len s úsmevom prikývla a v tom nastalo hrobové ticho. Obaja sme sa na seba pozreli čudnými, priam neidentifikovateľnými pohľadmi, až som nakoniec prehovorila.
"Ďakujem," povedala som potichu.
"Za čo?" spýtal sa ma bezvýrazne.
"Že si ma odprevadil," odvetila som a vzala si chlebík. Tanier som potom položila za sebou na stôl a otočila sa naspäť k nemu.
"V poho," povedal nezaujato o odvrátil odo mňa pohľad.
Pomaly som si odhryzla z chlebíka a zamyslela sa. Za čo som mu vôbec poďakovala? Asi len za to, že poslúchol trénera. Z vlastnej iniciatívy by ma asi ťažko odprevadil.
O niekoľko minút dobehla Jennie a zoznámila sa s pánom chladným tiež. Po tom sa ani nepýtala a spokojne si vzala tri chlebíčky, za ktoré poďakovala. Nezabudla ani na čaj a malý tanierik, ktoré si položila na jedálenský stôl. Dva chlebíčky položila na tanier a do tretieho sa pustila akoby celý týždeň nejedla.
"Idem. Dík za hodinu, Jisoo," povedal Aomine unaveným tónom v hlase, otočil sa nám chrbtom a než stihol vkročiť na chodbu, zastal a mierne pootočil hlavu smerom ku mne, "Pozor na hlavu," dodal vážne a vošiel do chodby.
Moja čiernovlasá kórejská spolubývajúca sa pobrala za ním, aby ho odprevadila.
Neveriacky som sa naňho pozrela a v tom som začula: "Hlavu? Čo to malo znamenať?" ozvala sa Jennie s plnými ústami.

Nasledujúci deň prebehol pokojnejšie a hlavne bez žiadneho úrazu. Prednášky v škole mi ubehli ako voda, keďže väčšina z nich boli najmä semináre, na ktorých sme pracovali a keď má človek čo robiť, robota mu ujde rýchlo. V mojom prípade to tak platí.
Keď som vyšla z budovy, rozhodla som sa zájsť do tej hneď vedľa, kde sú telocvične. Po tom, čo sa mi stala tá nehoda, som sa Kumiko nespýtala, či ten plagát nakoniec dali na tú stenu.
Keď som vošla do tej známej najväčšej telocvične, pohľad mi padol ihneď na nápis, ktorý ozdoboval stenu za sedením. Pousmiala som sa a v duchu som pochválila dievčatá za dobrú prácu.
Nakoniec som sa zvrtla na päte a vyšla na chodbu.
Hneď po tom som zazrela, ako sa pomaly približujú basketbalisti. Medzi nimi bol aj Aomine a tak sme sa len v rýchlosti pozdravili.

Vrátila som sa do prázdneho bytu a domyslela si, že spolubývajúce majú nejaký program, aj keď Jisoo má dnes "ďalšieho pána na holenie", takže sa zrejme až tak neskoro nevráti.
Jennie je určite s niekým vonku alebo žeby mala nejaké mimoškolské aktivity? To už neviem a nechcelo sa mi nad tým príliš dumať.
Radšej som sa prezliekla a spravila si úlohy, keďže neustále opakovanie znakov je veľmi dôležité.

Pozrela som sa na hodiny na notebooku, ktoré ukazovali za päť minút šesť a rozhodla som si spraviť večeru.
V kuchyni som sa už naťahovala za nejakými koreničkami premýšľajúc Dnes to vidím na...
"Na to zabudni! Budeme žrať pizzu!" zakričala Jennie z chodby a ja som sa celá prekvapená automaticky vystrela a otočila. Ako to, že som ju nepočula?
"No nazdar, akú si kúpila? Čo som ti dlžná?" uškrnula som sa na hnedovlásku s blond končekmi, ktorá sa už rútila ku mne a položila na stôl dve krabice pizze.
Jennie na mňa nadvihla obočie a pokrútila hlavou, "Si vtipná, moja," potom sa otočila a svižnými krokmi napochodovala zrejme do svojej izby, odkiaľ mi ešte zakričala, "Idem sa umyť, tak tam na mňa počkaj aj s tými pizzami, dobre?!"
"Fájn!" zakričala som naspäť a začala sa usmievať na tie pizze ako malé dieťa. Po pravde, aj tak sa mi nechcelo príliš variť. Zakaždým, keď mám školu, tak nemám chuť variť. Som rada, že si môžem oddýchnuť a len si vziať niečo z kuchyne, čo ma zasýti.
V tom som začula, ako sa otvorili dvere do bytu a následne na to hlasy.
"Vitaj u nás," počula som Jisoo, ktorá ihneď zakričala, "Ahojte!"
Vyšla som pritom na chodbu a uvidela vysokého čiernovlasého chalana, ktorý sa práve vyzúval a moju spolubývajúcu, ktorá si už vešala bundu.
"Ahojte," pozdravila som ich s malým úsmevom. Tak toto bude asi Ren. Pohľad mi padol aj na jeho zadok, no dlho som mu radšej pozornosť nevenovala. Ale musím uznať, že má dobrý zadok.
Pomaly sa narovnal a nahodil široký úsmev, "Ahoj, volám sa Ryosuke Ren. Ty musíš byť Evuka, teda Evka...?" ihneď sa opravil, ukázal pritom na mňa a mierne prižmúril oči.
"Teší ma a áno, som Evka," pritakala som, začala som sa pritom usmievať až príliš a zacítila som, ako mi horia líca. To je milé. Veľmi pekne to vyznelo. Jisoo ho musela naučiť moje meno. Teda, tú krajšiu verziu. Neznášam, keď mi niekto hovorí Eva.
"Poďte do kuchyne. Za chvíľu príde Jennie a dáme si pizzu. Pridáte sa?" dala som pritom ruky za chrbát, postavila sa len na chvíľu na špičky a potom sa moje päty vrátili na zem. Niekedy to robím asi automaticky a nedokážem to príliš ovládať, lebo keď mám z niečoho radosť alebo som spokojná, tak príde táto moja, trošku "detská", stránka.
Som spokojná, že z Rena vyžaruje niečo veľmi pozitívne a niečo, čo mi hovorí, že je to milý chalan, ktorý nie je chladný a odmeraný ako Aomine.
A tak sme sa všetci nakoniec presunuli do kuchyne. Onedlho sa už k nám pridala Jennie, ktorá prišla ako veľká voda a bez našej pomoci sa zoznámila s Renom, ktorý už o nás vedel základné informácie.
Keď sme sa všetci najedli do sýtosti a dojedli sme posledné zvyšky pizze, Jisoo sa pobrala s Renom do izby, lebo angličtina ich volala.
"Videla si ten zadok?" ozvala sa Jennie, keď začala umývať taniere a povedala to tým jej typickým tónom v hlase vyjadrujúci veľký obdiv.
"Hej," vyšlo zo mňa automaticky, lebo pred ňou nemá význam takéto veci skrývať a predsa len sme ženy. Tiež si všímame na mužoch určité veci ako aj oni na nás.
"Dobrý, čo? Chytila by som si. Tí športovci sú v tomto vážne skvelí. Majú pekné vypracované telá, ale nie príliš nabúchané," začala mi rozprávať, pričom mi podávala taniere a ja som ich postupne utierala a schovávala.
"Hej, tiež si myslím. Ale keď je aj milý, to tiež nie je na škodu."
"Je presný opak Daikiho, čo?" spýtala sa ma s úškrnom, doumývala posledný tanier a nakoniec si opláchla ruky.
"No..." zašomrala som, lebo ma niekedy trošku irituje, keď si tak trefne domýšľa.
"Každý nemôže byť rovnaký," mykla plecom a vyhodila krabice od pizze, pričom ich ešte poriadne poskŕčala, aby sa vošli do smetného koša.
Ja som ju len s úžasom pozorovala, ako to precízne a pokojne robí akoby to nič nebolo. Ja bohvieakú silu na takéto veci nemám. Dokonca mám problém niekedy otvoriť aj minerálku.

Nakoniec som skončila sama pred telkou, čo mi vyhovovalo.
Keď som prišla pred pol rokom do Japonska, obávala som sa toho, aké spolubývajúce budem mať a dopadlo to nad moje očakávania. Nestaráme sa jedna druhej do života, každá máme svoje súkromie a už na začiatku sme si povedali vhodné podmienky na to, aby sme dokázali spolu bez zbytočných konfliktov fungovať a zároveň sa príliš neobmedzovať.
Z mojich myšlienkových pochodov ma vrátil naspäť do reality Renov hlas z chodby.
"Ďakujem za hodinu, Jisoo. Ako si sa naučila tak dobre vyslovovať?"
"Rozprávala som v angličtine zakaždým, keď bola príležitosť. Stretávala som sa so študentmi zo zahraničia a to mi pomáha doteraz. Ale teraz už najmä v japončine. Preto som rada, že teba a Daikiho môžem doučovať a opakovať si angličtinu."
"Som rád, že si pomáhame vzájomne a chcel som vás spýtať..."
Počula som to veľmi tlmene, až som nakoniec nič nerozumela a tak som to neriešila. Akurát som počula niečo s Jennie a potom...
Obaja vošli do obývačky a ja som ihneď zložila nohy dole zo stola a posadila sa ako kultivovaný človek.
"Prišla by si sa pozrieť na náš zápas v piatok o šiestej?" spýtal sa ma Ren a vyzeral pritom nadšene.
"Jasné, prečo nie," odvetila som na to a pousmiala som sa naňho.
"Tak, teším sa na vás, dievčatá," pozrel pritom na mňa aj na Jisoo a venoval nám milý úsmev.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.