Classmates - 19. kapitola - Chcem byť s tebou

27. prosince 2017 v 19:21 | Saya Mi

Po druhýkrát som sa zobudila. S privretými očami som zaregistrovala, že je ráno.
V tom som zacítila, ako ma prstami jemne pohladil po líci.
Pomaly a nemotorne som sa k nemu otočila, pričom som si ihneď vyššie k sebe pritiahla paplón.
Daiki sa jednou rukou opieral o posteľ a hľadel na mňa zhora tým jeho zvláštne hĺbavým a chvíľu som mala pocit, že aj mäkkým pohľadom.
"Evička, nehanbi sa už toľko," uškrnul sa na mňa a ja som v tej chvíli nevedela, ako sa mám tváriť.
Len som pocítila, ako červeň napadla moju tvár a nakoniec som sa nervózne pozrela niekam inam.
"Od koho si sa naučil to Evička?" spýtala som sa ho potichu, no predsa s určitou dávkou zvedavosti.
"Od tvojich spolubývajúcich," odvetil jednoducho.
"Aha," pomaly som prikývla, aj keď som celý čas ležala.
Na chvíľu mi pohľad spočinul na jeho očiach, no ihneď som si spomenula na to, čo sme spolu robili a tak som ho sklopila.
Cítila som, že som strnulá a... nie som vo svojej koži. Som v napätí.
"Stalo sa niečo?" spýtal sa ma mierne začudovane, čo ma prinútilo sa mu pozrieť do tváre.
"Áno. V noci. My dvaja," zmohla som sa len na takúto úbohú odpoveď.
"Nepáčilo sa ti to?" hľadel na mňa skúmavo.
"Nie! Páčilo sa mi to! Len..." na chvíľu som zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a s výdychom som sa opäť naňho pozrela, "Čo to znamená? My sme... alebo nie sme..." hovorila som trhaným tónom, lebo sama som nevedela, ktoré slová mám uprednostniť a ktoré, naopak, dať do úzadia.
"Spolu?" dodala som veľmi nemotorne a váhavo.
Noc s ním som si užila viac, než dosť, no nie som na "vzťahy na jednu noc" a ani na "priateľstvá s výhodami". Zrejme som si práve teraz v mysli nasrala do huby, pretože je neskoro nad týmto uvažovať.
"Rád by som bol s tebou, Evička," začal hovoriť a v tom som mu hľadela veľavýznamne do očí.
"Ale..." zdôraznil, na čo som stuhla a môj žalúdok sa začal sťahovať natoľko, že som ho mala chuť vypľuť.
Vážne mi hľadel priamo do očí, avšak jeden kútik jeho úst sa začal pomaly zdvíhať nahor.
"Zneistila si ma tvojim pokusom o útek," vyriekol nakoniec, odvrátil odo mňa jeho zamyslený pohľad a prešiel si pritom pomaly po vlasoch.
Sledovala som ho so zatajeným dychom a nevedela, ako sa mám tváriť a čo si mám myslieť.
"Myslel som si, že chceš byť so mnou. Ešte sa aj nerada delíš," jeho oči sa opäť presunuli ku mne a uvidela som v nich niečo šibalské.
Mierne som naňho zvraštila obočie a po chvíli som sa pozrela niekam inam.
"Chcem byť s tebou. Len som mala strach z toho, ako to dopadne," vysvetlila som mu pomaly a nakoniec som k nemu zdvihla zvedavý pohľad.
Daiki na mňa hľadel veľmi uprene a vážne. Nakoniec sa pousmial, naklonil sa ku mne a venoval mi nežný bozk na pery.
Potom sa len mierne odtiahol. Zostal natoľko blízko, že nás delilo od seba len niekoľko centimetrov.
"Nemáš mať z čoho strach, Evička," vyriekol upokojujúcim tónom v hlase a jeho pery sa rozšírili do jemného úsmevu.
Pootvorila som ústa s tou myšlienkou, že chcem niečo na to povedať, keď ma zastavil jeho hlas.
"Musíš si odčiniť ten útek," oznámil mi sebavedome, vzdialil sa odo mňa a posadil sa na posteľ.
Nadvihla som obočie, posadila sa tiež a paplón som si neustále držala pri sebe, aby som bola zahalená.
"Neutiekla som!" zvolala som podráždene a zamračila sa naňho.
"Už len ten nápad, Evička..." povedal akože urazene.
Na jeho tvári sa začal usádzať priam úchylný úsmev a v tom som pocítila, ako sa paplón z mojich rúk vytrácal a zosúval sa nadol.
Vystrašene som sa naň pozrela a zistila som, že to Daiki "nenápadne" rukami ťahá za to jediné, pod čím som sa mohla ukryť.
"Čo to robíš..." zamrmlala som zahanbene, nemotorne som sa k nemu prisunula a potiahla paplón bližšie k sebe.
Konečne prestal s tým naťahovaním sa. Chvíľu hľadel na môj hrudník oťaženým pohľadom. Potom ho presunul ku mne, agresívnejšie si ma pritiahol k sebe a ja som mu neodolala.
Obkročmo som sa naňho posadila a naše pery sa spojili.
Opäť vo mne vzbudil niečo, čo ma nabudilo k tomu, aby som jeho ústa preskúmala viac a tak sa naše bozky prehlbovali.
Jeho horúce dlane ma hladili na chrbte, až nakoniec skĺzli k môjmu zadku, ktorý mi pevne stisol a pritiahol si ho bližšie k sebe.
Keď sme sa tam dole o seba jemne obtreli, prešla mnou tá známa príjemná triaška.
Pocítila som potrebu mu to vrátiť alebo inými slovami... odčiniť si to.
Ruka mi skĺzla až k jeho podbrušku a ešte nižšie.
V tom sme sa od seba odtiahli a naše pohľady sa stretli. Daiki mierne stuhol, akoby čakal, čo urobím ďalej.
Moja ruka sa pohla a začala som ho veľmi pomalým tempom dráždiť.
V tej chvíli jeho črty náhle stvrdli a pocítila som jeho ruky na mojom hrudníku. Starostlivo a s citom mi ich začal stláčať a vrhol sa na moje pery.
Potrebovala som mu to spraviť. Chcela som ho uspokojiť.
Počula som, ako sa jeho dych zrýchlil a spomedzi našich bozkov vydal tichý vzdych.
To vyvolalo vo mne impulz, aby som zmenila tempo.
V tom mi jeho ruky pevne stískali moje prednosti, na čo som bolestne vydýchla a vtedy sme sa od seba odtiahli.
Hľadeli sme na seba.
Na tvári mal priam bezmocný výraz. Akoby mi bol odovzdaný.
Chcel viac.
A ja tiež.
Zastavil mi ruku a položil mi ju na moje stehno.
Na chvíľu odo mňa odtrhol zrak, natiahol sa k stolíku, z ktorého opäť vzal tú vec.
Začula som známy zvuk trhania papiera.
Nervózne som mu celý čas hľadela do tváre.
Chcem ho. Tak veľmi po ňom bažím. Po jeho dotykoch, po jeho tele, po ňom CELOM.
Po chvíli sa jeho ruky presunuli k môjmu zadku a keď som cítila, ako ma nadvihuje, pomohla som mu.
Potom mi pozrel priamo do očí, v ktorých sa zračila bezmocnosť meniaca sa na chtivosť a vtedy som to pocítila.
Vzdychla som hlasnejšie, na čo som ihneď zavrela ústa, pretože v tomto byte nebýva sám.
Na jeho tvári sa usadila spokojnosť.
Rukami som ho pevne objala okolo krku a prisala som sa mu na pery.
V tom som sa začala mierne nadvihovať a následne na to tisnúť k nemu.
Vlna horúčavy prechádzala celým mojim telom a v návale toľkého vzrušenia som zrýchlila tempo.
Daikiho ma pevne zvieral za zadok a prstami sa doň zarýval.
Z jeho úst sa drali slastné vzdychy a pocítila som, ako ústa priložil na môj krk.
Cítila som, ako sa pri každom mojom pohybe jeho svaly napli.
Rukami som ho pevnejšie uchopila za vlasy a nechala som sa unášať vlnou vzrušenia, rozkoše a neustáleho dráždenia každým jeho vzdychom, dotykom a našim vzájomným uspokojovaním sa.
"Pridaj, Evka..." zvolal chrapľavo a ja som mu vyhovela.
Cítila som, ako jeho ruky spočívajúce na mojom zadku, mi pomáhali a tlačili ma.
Vzrušovalo ma, ako chcel viac a aký bol nedočkavý. Páčilo sa mi, že sa v ňom vzbudila tá správna vlna agresivity a ako prsty pravidelne zabáral do mojej pokožky.
Každučké gesto, náznak, či pohľad od neho mi prinášalo potešenie.
Z úst sa mi drali stony, no v tom ma utíšili jeho horúce pery.
Rozhorúčavenými dlaňami uchopil moju tvár a pohladil mi líca.
Mojim telom prechádzalo príjemné uvoľnenie a ja som sa v jeho náručí len dokázala zadychčane chvieť.
Rukami mi zašiel do vlasov a následne na to si do nich zaboril tvár.
Cítila som dozvuky jeho splašene bijúceho srdca, ako sa mu uvoľnilo svalstvo a ako začal pokojnejšie dýchať.
Jeho ruky nakoniec spočinuli na mojom chrbte a ja som ho pomaličky hladkala po tom jeho.
Vdychovala som príjemnú vôňu, ktorá z neho sálala.
Nedokážem myslieť na nič iné, len na nás dvoch.
V jeho objatí sa cítim bezpečne, ako keby mi práve teraz nemohol nikto ublížiť, či znepríjemniť deň.
Jeho prítomnosť ma upokojuje a vo vnútri stále spracovávam ten fakt, že sme spolu.
Že on je môj a ja som jeho. Sme tu jeden pre druhého.

Oblečená len v Daikiho tmavomodrom tričku a v nohavičkách som sa spoločne s ním pobrala do prvej časti kúpeľne, z ktorej sme hneď prešli do tej, kde je len sprcha.
Japonci zvyčajne majú rozdelenú kúpeľňu na dve časti. V prvej sa nachádza len umývadlo so skrinkami, v druhej vaňa, sprcha alebo oboje.
Zakaždým obdivujem niečo typické japonské.
Aké "nečakané".
Zasunul za nami dvere a zamkol.
Prepadla ma vlna zahanbenia pri pomyslení na to, že jeho spolubývajúci býva vo vedľajšej izbe a kedykoľvek sa s ním môžem stretnúť.
Nie že by mi vadila Renova prítomnosť, no teraz som v situácii, kedy stále spracovávam posledné.. posledné... inak strávené chvíle s Daikim.
Avšak naša spoločná sprcha s ním mi opäť zahnala zahanbenie, strach a iné negatívne pocity a myšlienky veľmi ďaleko.

Škoda, že tie bezstarostné chvíle netrvajú dlho.
Stuhla som pri tom, ako som začula zatvorenie dverí a následne na to pustenie vody z točky.
To bude Ren.
Nakoniec som len mierne potriasla hlavou a vyšúchala si vlasy uterákom.
Táto činnosť mi trvala dlhšie ako zvyčajne, no budem k sebe úprimná. Je to preto, lebo vedľa je Ren a ja sa trochu hanbím za moje včerajšie správanie za stolom.
No, nie len to.
Neviem odhadnúť, či bolo v noci niečo počuť alebo nie.
Spomenula som si aj na to, ako som na Daikiho neprávom vybehla za to, že si to rozdával s nejakou ženskou, ktorú bolo počuť na celý byt a v skutočnosti to bol Ren, kto mal hlasnú spoločnosť.
Zachmúrene som vystrela uterák a prehodila ho cez kovovú tyč vedľa vane a otočila sa k Daikimu, ktorý ma zjavne po celý ten čas sledoval.
Cítila som jeho pohľad, no nevnímala som ho dostatočne na to, aby som sa otočila skôr.
"Môžeme?" spýtal sa ma s jemným úsmevom na perách, ktorý ma prinútil sa usmiať tiež a sama od seba, bez akéhokoľvek váhania, som prikývla.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama