Classmates - 17. kapitola - Vyznanie

27. prosince 2017 v 19:17 | Saya Mi

"Niekto nám tu žiarli, hm?" naklonil sa ku mne Daiki a na jeho tvári sa usadil priam spokojný úsmev.
Nie, bol to priblblý úsmev.
Zboku som naňho hľadela ako na vraha a prižmúrila oči.
"Naozaj? Nikoho takého som si nevšimla... Hm!" hodila som kúsok chobotnice do seba a začala rýchlo prežúvať.
"Ale počkaj! Áno, všimla!" zvolala som po chvíli a otočila sa k nemu.
"To tá blonďavá možno bude žiarliť, keď zistí, že kŕmiš druhú a nie ju," zafrflala som ako malé decko, no v tej chvíli mi to bolo ukradnuté.
Keď som si očami v rýchlosti premerala ostatných, dávno sa rozprávali medzi sebou, aj keď Jisoo vyzerala, že sa na nás dobre baví.
"Evka, nevyvádzaj. Nebolo od teba pekné, že si ma celú cestu ignorovala," poznamenal priam ublížene, na čo som sa k nemu opäť otočila a všimla si, že sa tvári vážne a pozorne si ma tými jeho hĺbavými tmavomodrými očami premeriava.
Čo si o sebe myslí? Že sa na mňa pekne pozrie a obmäkčí ma to?
"Zaslúžil si si to," zašomrala som s plnými ústami, keďže som sa tou chobotnicou začala napchávať.
"Naozaj?" nadvihol obočie.
"Zdržala ťa nejaká blondýnka, čo chceš odo mňa počuť," dojedla som a všimla som si, že pri mojom tanieri svieti pohár vína.
Ihneď som sa naklonila cez Daikiho k jeho spoluhráčovi.
"Toshio, to si vzal mne?" spýtala som sa ho mierne prekvapene a venovala mu očarujúci úsmev.
"Hej, to je na mňa," zazubil sa na mňa a v tom som sa spokojne usadila naspäť na moje miesto.
Zboku som sa pozrela na Daikiho.
Zamračene hľadel pred seba, rázne sa chopil pohára s pivom a následne na to si odpil.
"Hm..." spokojne som sa pousmiala a odpila si tiež.
"Je to len fanúšik. Prišla mi zagratulovať. Nič s ňou nemám," v tom z neho vyšlo potichu, no dostatočne nahlas na to, aby som to počula.
Prekvapene som sa naňho pozrela. V tej chvíli sa mi uľavilo a moje urazené "ja" razom zmizlo.
"Vážne?"
V tom sa ku mne pomaly otočil a na tvári sa mu zjavil samoľúby úsmev.
"Chceš ma len pre seba," prisunul sa bližšie ku mne, "Nerada sa delíš?"
A nastalo to.
Vyrypovanie.
"To bolo hnusné, Aomine," zavrčala som a vypila zvyšok obsahu vína v pohári. Potom som to zajedla posledným kúskom chobotničky.
"Tak už som Aomine?" spýtal sa ma akože prekvapene.
"Nie je to tvoje priezvisko?" odvrkla som a utrela si ústa servítkou.
"Čo bolo hnusné?" úplne odignoroval moju poslednú otázku, na čom som sa naňho otrávene pozrela mojimi privretými očami.
"Že rýpeš."
"Dal som ti normálnu otázku," uškrnul sa na mňa a objal ma okolo pliec, na čo som sa zachmúrila ešte viac.
Všimla som si, ako sa niektorí tu prítomní spoluhráči po nás pozreli s maličkými úsmevmi, no nevenovali nám príliš veľkú pozornosť.
Povzdychla som si a otočila hlavu opäť k Daikimu.
"Hej, nerada sa delím. Keď si predstavím, že mám chlapa, tak by som sa oňho nedelila," vysvetlila som mu nervózne a môj zamračený výraz sa prehlboval.
Daikiho pery sa rozšírili do záhadného úsmevu.
Neviem prečo, ten úsmev som mu opätovala.
Možno to bolo práve kvôli tomu alkoholu, alebo preto, že sme sa určitým spôsobom pochopili.
No opäť je to len môj pocit a ako som dnes zistila, veľakrát sa stane, že klamlivý. Ryouta je živým príkladom.
Cítila som, akoby vzduch okolo mňa oťažel a ja som potrebovala zmeniť prostredie.
V tom som zrazu vstala, až sa Daikiho ruka zosunula na sedačku.
"Ďakujem vám všetkým za večeru a skvelé posedenie. Pôjdem už," oznámila som všetkým pokojne, pričom som vzala z kabelky peňaženku.
"Toto je za mňa," položila som na stôl peniaze a venovala všetkým milý úsmev, "Dúfam, že sa takto ešte stretneme."
"Určite Evka! Zopakujeme to!" zvolal Ren vyškerený od ucha k uchu.
Všetci sa so mnou rozlúčili s podobnými slovami ako Ren, na čo som sa začala priblblo usmievať. Naozaj sú to skvelí ľudia.

"Evka..." zastavil ma Daikiho hlas, než som stihla vyjsť von z reštaurácie.
"Hm?" otočila som sa k nemu a oprela sa pritom o dvere.
"Vážne chcem ísť von, potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu," vyšlo zo mňa bez rozmyslu.
"Idem s tebou," povedal pevným hlasom pozerajúc na mňa vážne.

Obaja sme po celý ten čas v tichosti išli pešo, až sme sa dostali na naše známe sídlisko.
Čerstvý vzduch mi prospel a alkohol sa pomaly, ale isto vytrácal. Predsa len som toho veľa nevypila.
Posledné dni je počasie ustálené a tak som si užívala ten príjemný teplejší jarný vánok.
"Prepáč za tú blondínku," prerušila som to dlhé ticho spontánne, lebo keď som si spomenula na to, ako odveci som sa správala v reštaurácii, mala som chuť sa zakopať.
Žiarlila som. Naozaj som žiarlila.
Tá predstava, že by Daiki mal byť s nejakou inou ženskou, sa mi nepáči.
"Hm? Nič sa nestalo, na čo sa ospravedlňuješ," povedal prekvapene. "Len sa nedelíš, na tom nič nie je."
V tom som zastala, otočila sa k nemu a päsťou ho buchla do ramena.
"Prestaň s tým! Veď..." povzdychla som si a prehodila si vlasy dozadu.
"To je jedno..." dodala som rezignovane a pobrala sa ďalej.
V tom som zacítila, ako sa dotkol mojej ruky, na čo som mu venovala nechápavý pohľad.
Daiki hľadel pred seba a vyzeral celkom uvoľnene.
Preplietli sme si prsty a ja som sa nezmohla na jediné slovo.
Znervóznela som, no zároveň som sa cítila príjemne, keď moju večne studenú ruku držala tá veľká hrejúca Daikiho ruka. Istým spôsobom ma to znervózňovalo a upokojovalo zároveň.
"Neklam aspoň samu seba..."
Zamračila som sa pri spomienke na rozhovor s Ryoutom.
Viem, že mám Daikiho rada. Viac ako kamaráta. Otvorene si to priznávam.
Som v Japonsku. Prišla som sem študovať a nie si hľadať partnera. Uznávam, že vždy je možnosť si nájsť niekoho aj v zahraničí, ale nebolo to prvoradé. Jednoducho som takéto srdcové záležitosti neriešila a nezameriavala sa na ne.
Navyše, nerozumiem tomu jeho gestu. Začínam sa cítiť, ako keby som mala 15 a po prvýkrát sa s niekým držala za ruky.
"Evka, Evka..." zopakoval Daiki niekoľkokrát moje meno, na čo som sa k nemu hneď otočila a dezorientovane naňho pozrela.
"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa ma skúmavo a vážne mi hľadel do očí.
V tom sme zastali pred vchodom.
"Na niečo som si len spomenula," zamrmlala som pochmúrne a až potom som si všimla, že stojíme pred JEHO vchodom.
"Na čo?" spýtal sa ma zvedavo, pustil moju ruku a vytiahol si kľúče z vrecka nohavíc.
Nervózne som ho pritom sledovala.
"Nebudem ťa tým zaťažovať, tak to nerieš," zašomrala som.
"Nezaťažuješ, tak hovor..." povedal potichu, otvoril dvere a naznačil mi, aby som vošla dnu.
Na niekoľko sekúnd som zaváhala, či mám ísť s ním k nemu a podeliť sa s ním o srdcové záležitosti jeho spolužiaka z nižšej strednej alebo dokonca o tie MOJE, no nakoniec som si povedala "Prečo nie?".
Aj tak to nedokážem vypustiť len tak von z hlavy. Možno bude lepšie, keď budem vedieť na čom som, pretože by sa to časom len zhoršovalo a nedokázala by som sa sústrediť na to, čo je treba - vzdelanie. Navyše, ani v jeho prítomnosti by som nebola schopná sa správať tak uvoľnene a možno by sa zopakovala ďalšia trápna žiarlivá scéna. Zbytočne by som sa trápila, bola by som zmätená viac, ako som a... nech to akokoľvek dopadne, je dobré sa tomu postaviť čelom a nakoniec... čas všetko vyrieši aj vylieči.
Vošla som dnu so sklopeným pohľadom a v tichosti sme sa pobrali k výťahu.
"Evka?"
"Hm?" zdvihla som k nemu môj posmutnelý pohľad.
Daiki sa pri pohľade na mňa zatváril zmätene.
"Hovor," povedal napokon pevným a ráznym tónom v hlase a otvoril mi dvere do výťahu.
"Vďaka," vyšlo zo mňa automaticky a vošla som dnu spolu s ním.
"Ryouta sa.." začala som a videla som, ako Daiki spozornel ešte viac a uprene ma sledoval.
"Ani neviem ako to mám povedať," zahundrala som nahnevane a pozrela na tlačítka a označenie poschodí vedľa mňa, ktoré som v tejto chvíli považovala za neskutočne zaujímavé.
"Ublížila som Ryoutovi. Nechcene som mu ublížila a mrzí ma to. Prišiel za mnou a vytmavil mi moje správanie a to, ako si omotávam chlapov okolo prsta," vyšlo zo mňa prvé, čo ma k tomu napadlo a nakoniec som hlavu otočila opäť k Daikimu.
"Čo?" nechápavo na mňa hľadel a ja som si pleskla rukou po čele.
"Bože, ja už naozaj neviem rozprávať! Stretávali sme sa, raz sme sa objali a on to pochopil zle a dal mi návrh. Ja som ho odmietla, on sa naštval," snažila som sa mu to zhrnúť do súvislých viet, ktorým by dokázal porozumieť a hlavne, aby mu to dávalo ako taký zmysel, keďže som sa mu predtým nezmienila o tom, že by som sa stretávala s Ryoutom.
Daiki na mňa hľadel mierne vyjavene a vyzeral tak, že to všetko spracováva.
"Aký návrh?" zahrmel po chvíli a zamračil sa.
"No.. pozval ma k nemu. No.. chcel so mnou... niečo viac," vykoktala som.
Atmosféra razom potemnela a Daikiho zamračený výraz sa prehĺbil.
"Čo to objatie?" zašomral.
"Odprevadil ma a keď sme sa lúčili, tak sme sa objali. Považovala som to za obyčajné priateľské objatie, lebo v mojej krajine je to bežné. Napadlo ma, že či to aj tak nepochopí zle, lebo predsa len je vaša krajina v mnohých veciach veľmi odlišná, ale nemyslela som si, že by to mohol pochopiť až tak zle," vysvetlila som mu nervózne a bezmocne zároveň, pričom som gestikulovala rukami a pozerala na všetky svetové strany okrem tej, kde sa nachádza môj spolužiak.
V tom výťah zastal a obaja sme vystúpili. Daiki mi bol otočený chrbtom, keďže otváral dvere do bytu a len som začula, ako z neho vyšlo:
"Idiot."
V tichosti som vošla a vyzula si topánky.
"Z toho si mimo?" zahundral.
Prekvapene som sa k nemu otočila.
"No... áno. Dnes som za ním išla a mali sme menšiu výmenu názorov..."
"Stále rieši, že ho nechceš?" spýtal sa ma otrávene a zvraštil obočie.
"Aj to," zamrmlala som a pozrela niekam inam.
"A čo ešte?"
"Nás dvoch, teda.." zhlboka som sa nadýchla, pretože srdce mi začalo splašene búšiť.
Len na krátko som k nemu zdvihla pohľad a všimla si, ako sa jeho zreničky rozšírili.
Stál predo mnou ako prikovaný a z jeho výrazu tváre som usúdila, že trpezlivo čaká na to, čo ešte poviem.
Zaváhala som, no nakoniec... chcela som, aby o tom vedel. Moje dnešné správanie za stolom nebolo celkom normálne a ja to nemôžem večne držať v sebe.
"Že mi na tebe záleží viac, ako len na kamarátovi," vydala som ledva zo seba a najradšej by som sa prepadla pod zem. Mala by som popracovať na mojej japončine, pretože momentálne sú moje vyjadrovacie schopnosti vyčerpané.
Nastalo hrobové ticho a ja som si začala seriózne želať, aby som sa prepadla pod zem, pretože som v podstate povedala, že mám oňho záujem.
Ale... ja som tu len prišla študovať a možno pracovať a nie riešiť akékoľvek srdcové záležitosti, vrátane tých mojich! Aspoň to si posledné dni opakujem dookola neustále.
Navyše, mám si to s ním pokaziť? Predsa len spolu dobre vychádzame.
Keď sme sa vonku prechádzali, bola som presvedčená o tom, že bude najlepšie, keď to vyriešim priamo, avšak...
Nedokázala som sa naňho ani len pozrieť, lebo som mala strach z toho, čo bude nasledovať.

Odmietne ma, vysmeje, nebude riešiť, pošle ma preč alebo...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama