Classmates - 15. kapitola - Pán tréner

27. prosince 2017 v 19:12 | Saya Mi

Známy prenikavý zvuk budíka ma zobudil natoľko, že som sa ihneď posadila a s ledva rozlepenými očami som ho začala hľadať.
Presunula som sa na opačnú stranu, kde som mala pred chvíľou nohy, naklonila sa z postele, vytiahla z kabelky mobil a vypla budík.
Je osem hodín ráno a mám hodinu na to, aby som sa pripravila do školy.
Pošúchala som si tvár a oprela sa o stenu. Pohľad mi padol na spiaceho Daikiho, ktorý sa trošku pomrvil a pritom mierne pootvoril ústa.
Na mojej tvári sa zjavil úsmev.
Ak budem naňho takto civieť aj naďalej, rozplyniem sa.
Aj keď je chlap ako hora, hrá sa na nedostupného a vie nahodiť ten najchladnejší pohľad, aký som kedy videla, dokáže vyzerať neskutočne nevinne, milo a sexi zároveň.
Mala som nutkanie ho pohladiť po tvári a vtisnúť mu bozk, no v tom sa moje myšlienky zastavili a ja som sa len zamračila. Na čo to myslím?!

Po chvíli som sa opatrne dostala preč z postele a v tichosti som si vzala kabelku.
Venovala som ešte jeden krátky pohľad môjmu spiacemu spolužiakovi a vytratila som sa preč.
Nechcela som ho budiť a len tak zmiznúť a preto som sa rozhodla mu napísať SMS.

Zamračene som sledovala môj telefón, keďže som SMS pre Daikiho zmenila asi päťkrát a zakaždým ma to vytáčalo čoraz viac a viac.
"Ahoj, musela som ísť do školy a nechcela som ťa budiť tak skoro ráno. Ďakujem za včerajšok..."
Ťukala som horko-ťažko so zaťatými zubami.
"Bolo mi s tebou dobre..."
V tom som tú vetu ihneď zmazala a opravila.
"Bolo mi fajn."
To je trápne. Zmazala som to a konečná forma SMS sa práve zrodila.
"Ahoj, musela som ísť do školy a nechcela som ťa zbytočne budiť. Ďakujem za včerajšok."
Fajn, to stačí. Schopnejšie slová nevymyslím.
Povzdychla som si, vzala si potrebné veci a pobrala som sa von z bytu.

Celé doobedie moje myšlienky proti sebe bojovali. Snažila som sa sústrediť na prednáškach a seminároch, pretože si najviac toho zapamätám, keď pozorne počúvam. No zároveň sa tu vynárali čoraz novšie a novšie myšlienky o Daikim.
Zamračene som hľadela pred seba, keď som si všimla, ako sa k nám opäť otočil učiteľ. V tom momente som sklopila pohľad a pozrela sa, čo som si naposledy zapísala.

Počas voľnej hodiny som sa venovala Hiroshimu a on zas mne, za čo som bola vďačná, pretože som si s ním prešla naše dva spoločné predmety a tak som sa uistila o tom, že rozumiem tomu, čo je treba a zároveň si to uskladňujem v pamäti. Aspoň moje skúškové obdobie nebude príliš vyčerpávajúce, keď si niečo zapamätám už teraz.
Sem-tam ma musel ten hanblivý chalan viackrát osloviť, i keď...
Zahľadela som sa naňho, ako zamyslene hľadí do zošita a pritom prehodil niekoľko slov. Napravil si pri tom okuliare a mierne pokrčil nosom.
Pousmiala som sa.
Hiroshi je veľmi dobrý chalan a som rada, že sa neusalašil aj on v mojej hlave. Keď sa tak nad ním zamyslím, tak je to len kamarát, z ktorého nesrší nič, čo by naznačovalo, aby som bola na pozore a nestratila pri ňom hlavu.
Síce prehodil niekoľko komplimentov, no týkali sa len mojich vedomostí alebo zručností v rámci kaligrafie. Nevycítila som, že by to myslel inak.

Keď som sa poobede vrátila domov a usadila sa v obývačke, uvedomila som si, že sa mi Daiki neozval. Neodpísal, nezavolal.
V podstate nemá prečo. Veď čo by mi povedal alebo napísal? Nemáš začo? Aj nabudúce?
Zamračila som sa. Myslím na hlúposti.
V tom som prižmúrila oči, chopila sa mobilu a našla si v kontaktoch Rena.

Bolo to spontánne. Otvorene som sa Rena spýtala, že kedy máva Daiki tréningy, kde a o koľkej. V tej chvíli ma nenapadlo, ako by to mohlo vyznieť alebo vyzerať a bolo mi to jedno.
Našťastie, kapitán basketbalového tímu je veľmi ukecaný a udržiavam s ním veľmi dobrý priateľský vzťah a tak mi ochotne na všetky otázky odpovedal.
Mám šťastie. Daiki má tréning práve dnes.

Pozrela som sa na budovu základnej školy a pobrala sa dnu.
Nedalo mi to. Chcela som vidieť, ako trénuje deti a ako sa zatvári, keď ma uvidí.
Prechádzala som širokou chodbou, až kým som sa nedostala k dvojdverám do telocvične, z ktorej sa ozývali detské hlasy a známy zvuk basketbalovej lopty.
Pred vchodom do telocvične som stuhla a sklopila som pohľad.
Naozaj netuším...
Potriasla som hlavou, zhlboka sa nadýchla a vošla dnu.
Zastala som hneď, ako som vstúpila a s úžasom pozorovala tréning.
Daiki stál o niekoľko metrov ďalej odo mňa a bol otočený k ihrisku, na ktorom deti hrali proti sebe zápas.
Môj spolužiak si prekrížil ruky na hrudi a na jeho tvári sa zračil hnev.
"Akio, musíš zrýchliť! Hej! Hideki! Si na opačnej strane! Všímaj si, kde máš spoluhráčov!" začula som, ako rázne a so zvýšeným hlasom zvolával.
V tom ruky spustil nadol a pleskol si po čele.
"Katsu! Nesnívame, ale hráme!" gestikuloval pri tom rukami, ktoré si nakoniec dal vbok a pokrútil mierne hlavou.
Svojich žiakov pozoroval vážne a sústredene. Veľakrát sa zamračil a opäť k nim prehovoril, no občas sa na jeho tvári objavil náznak úsmevu.
Ako som si tak všimla, deti sa ho snažili poslúchať a keď ich oslovil, robili všetko, čo mohli.
Tomu sa hovorí disciplína a rešpekt.
Začala som sa usmievať ako slniečko.
"Koji! Striedaš sa s Makotom!" zvolal bojovo a v tom sa chlapec, ktorý sedel za ním na lavičke, postavil a podišiel bližšie k svojmu trénerovi.
Ten sa naňho zboku pozrel a nakoniec ho potľapkal po pleci.
Medzitým sa vrátil ten druhý chlapec, čo bol v hre a pozrel sa priam bezmocne na Daikiho.
"Pán tréner?"
Ledva som to začula, keďže deti začali opäť hrať a tak som urobila niekoľko krokov smerom k nim.
"Čo je?" spýtal sa ho vážne, no neotočil k nemu hlavu. Sledoval hru.
"Som rád, že ste ma vystriedali, lebo potrebujem ísť na wc-ko," zvolal chlapec s veľkým povzdychom.
"Čo som ti o tom hovoril? Na toalety treba ísť pred začatím tréningu, Koji," precedil spomedzi zuby a zamračil sa.
"Vypil som strašne veľa vody a nestihol som to vypotiť," vysvetlil mu chlapec bezmocne.
V tom Daikimu šklblo kútikmi úst, no nakoniec si odkašľal a pootvoril ústa.
"Choď a rýchlo sa vráť," prehovoril otrávene, no predsa len som videla, ako sa na tom dobre bavil.
A nielen on. Mne to prišlo veľmi vtipné a podarené.
Náhodou to Daiki s deťmi celkom vie. Koji sa s ním rozprával bez akéhokoľvek náznaku strachu či odporu. To je plus.
Ten malý čiernovlasý chlapec okolo mňa "preletel" a v tom sa Daiki otočil zrejme za ním, no namiesto toho si všimol mňa.
V tej chvíli sa jeho vážny výraz zmenil na prekvapený, až rozladený.
"Ahoj," pozdravila som ho nesmelo, keďže sa mi vybavil obraz toho ako ma odniesol do jeho izby a ako... ako som spala po jeho boku.
Zahanbene som pozrela na chvíľu niekam inam, no nakoniec som sa zamračila a opäť sa naňho zahľadela. Nebudem predsa padavka. Chcela som sem prísť, tak som tu.
"Ako vám to ide, pán tréner?" zvolala som s úškrnom a podišla k nemu bližšie.
"Fajn," odvrkol, venoval mi... zdalo sa, že vyčítavý pohľad a potom sa otočil ku svojim hrajúcim žiakom.
Prekvapene som nadvihla obočie. Čo mu sadlo na nos?
"Dostal si SMS?" zvedavo som sa ho spýtala, lebo... čo ak ju nedostal a urazil sa na mňa? Alebo... nič iné ma vlastne nenapadá.
"Hej," odvetil mi odmerane, na čo som pootvorila ústa.
Takýto prístup som nečakala, lebo sa ku mne správa tak, ako keby som mu ublížila alebo ho v niečom neposlúchla. Mala som pocit, že sa ku mne zachoval ako k jednému z tých žiakov.
Zamračene som ho pozorovala, no on sa neunúval opäť na mňa pozrieť.
"Môžem na teba počkať?" vyšlo zo mňa automaticky, na čo som sa nervózne poobzerala po okolí a až potom som sa umúdrila a opäť mu venovala môj nervózny pohľad.
"Dobre," povedal ľahostajným tónom v hlase.
"Fajn," odsekla som urazene a pobrala sa na lavičku. Mala som nutkanie mu dať aspoň trochu najavo, že sa mi jeho správanie nepáči.
Povzdychla som si a pohľad mi padol na jeho zadok.
Na mojej tvári sa zjavil nepatrný úškrn. Dobrý zadok. To sa musí uznať.
Z môjho pozorovania ma vytrhol ten malý chlapec, ktorý si sadol na lavičku vedľa mňa a pozrel sa na mňa s vypleštenými očami.
"Dobrý deň," vyšlo z neho vyjavene ako keby videl ducha.
"Ahoj," odzdravila som ho s úsmevom.
Takmer by som zabudla, že japonské deti nie sú príliš zvyknuté na cudzincov a tak zvyčajne na nás zvedavo hľadia ako tento chlapec.
Jeho vyjavený výraz vystriedal práve ten zvedavý, no zrejme si po chvíli uvedomil, že je neslušné civieť na niekoho a tak odvrátil odo mňa pohľad.

Daiki sa naplno venoval svojim žiakom a netrvalo dlho, Koji sa vrátil ku svojim spoluhráčom, keďže sa ich hra skončila a môj spolužiak im začal niečo vysvetľovať.
Všetci ho pozorne počúvali, sem-tam prikývli, občas sa pritom ošívali.
Veľavýznamne som to sledovala. Bolo to pre mňa niečo iné. Niečo nové.
Daiki bol iný. Starostlivo im vysvetľoval niektoré pohyby, ktoré by mohli využiť a následne na to vykonal zopár ukážok.
S úsmevom som ich pozorovala a celkom som zabudla na to, ako sa ku mne správal.
Po chvíli som sa narovnala, keď som videla, ako sa jeden zo žiakov rozpleštil na zemi, čo mi pripomenulo ten môj pád, na ktorý si matne pamätám.
Zahanbene som pozrela niekam inam a pokúsala si nervózne peru.
V poslednej dobe myslím na samé hlúposti.
Nakoniec som opäť začala vnímať realitu a tak som otočila hlavu k nim. V tom sa môj pohľad stretol s tým jeho a v tej chvíli som nevedela, ako sa mám zatváriť.
Na tvári môjho partnera sa zjavil nepatrný úsmev, čomu som celkom nepochopila, keďže ešte pred chvíľou z neho vyžarovala nepriateľská chladná aura, ktorá mi pílila nervy.
Potom odo mňa odvrátil pohľad, niečo dovysvetľoval svojim žiakom a nakoniec sa všetci pred neho postavili, vystreli sa a uklonili sa mu.
Ich tréning sa skončil.
Ihneď som sa postavila a veľmi pomaličky sa blížila k Daikimu.
Ten sa nakoniec otočil ku mne, pomaly si ma premeral a začal sa uškŕňať. Vyzeral celkom uvoľnene, akoby to ani nebol on, ten Daiki predtým.
"To sa robí? Zmiznúť ráno bez rozlúčky?" ihneď si do mňa rypol a začal sa na mňa priblblo usmievať.
Prevrátila som očami a venovala som mu otrávený pohľad, "Poslala som ti SMS!" zvolala som až príliš podráždene, lebo jeho zmeny nálad ma vedia riadne vytočiť.
"Ale no tak, Evka," podišiel ku mne bližšie a jednou rukou ma objal okolo pliec, "Nebuď taká podráždená. Len hovorím, že sa takéto veci nerobia," vysvetlil mi to ako nejakému malému decku, na čo som sa zachmúrila.
"SMS ti nestačila?" tento krát som tú vetu sformulovala tak, aby som ho tým pobádala na odpoveď.
"Osobný kontakt je lepší," naklonil sa pritom ku mne a zahľadel sa mi do očí opäť tým jeho... prenikavým pohľadom.
"Nebodaj si si želal, aby som ťa zobudila. Teba, čo rád zaspí aj u mňa na zemi," odvetila som už pokojnejším tónom v hlase, ktorý sa zmenil na provokatívny, na čo som sa mierne uškrnula.
"Evka, ty ma môžeš hocikedy zobudiť," povedal to... on to naozaj povedal vábivým tónom v hlase. Pôsobilo to na mňa paralyzujúco a ja som zrazu stuhla a nevedela, čo robiť.
Môj pohľad oťažel a len som mu tak hľadela do očí. Intenzívnejšie som začala cítiť jeho ruku spočívajúcu na mojich pleciach, ktorá sa pomaličky presunula na môj chrbát a v tom ma jemne po ňom pohladil. Prešla mnou príjemná triaška, ktorú možno zaregistroval aj on.
"Mohla by si to tvoje náhle zmiznutie odčiniť," poznamenal so záhadným úsmevom na perách, od ktorých som radšej odvrátila pohľad k jeho očiam.
"Mhm... a prečo by som mala, keď si počas tréningu sa správal tak odmerane," zašomrala som zamračene a pozrela niekam inam. Hádam sa z toho chlapa a jeho sexi pohľadov a hlasu neposeriem.
"Sústredil som sa, tak už sa toľko nehnevaj," chlácholil ma pobavene, na čo som sa zamračila ešte viac a neunúvala som sa naňho pozrieť, lebo zas by na mňa niečo skúšal.
"Odčiň si to," zafrflala som, pričom som nahodila hrubší hlas v snahe napodobniť ho a prekrížila som si pritom ruky na prsiach.
V tom sa postavil predo mňa, prstami mi pomaly odhrnul ofinu z čela, pričom si ju pridržal, aby sa zrejme nevrátila na svoje pôvodné miesto a naklonil sa ku mne.
V tom momente som sa ani len nepohla zo svojho miesta a...
Pocítila som jeho pery, ako sa jemne dotkli môjho čela.
Pobozkal ma na čelo a nakoniec sa na mňa zahľadel s veľmi zvláštnym úsmevom. Bol nežný.
Vyjavene som naňho hľadela a pocítila som, ako sa mi červeň nahrnula do tváre a po mojom tele sa rozliala horúčava. Bolo to veľmi milé, no práve takéto gesto by som od neho nikdy nečakala.
"Páči sa mi tvoje čielko. Budem sa naň častejšie pozerať," v tom jeho nežný úsmev sa vytratil a nahradil ho ten jeho vykrivený úškrn.
"Máš niečo proti môjmu čelu?! Vysmievaš sa mu?!" vyletela som odrazu naňho namosúrene ukazujúc naňho prstom ako trafená.
V tom Daiki zdvihol ruky na znak mieru pobavene na mňa pozerajúc, "Práve som ti ho pochválil," všimla som si, ako mu začalo mykať kútikmi úst.
Zamračene som ho sledovala a uvedomila som si, že som sa ho opýtala veľmi nelogické otázky a že to asi s tým mojim čelom myslel vážne. Kam som sa to dostala? Riešim totálnu blbosť a to... asi len preto, že som z neho nervózna. Som nervózna z toho, čo robí a ako sa ku mne správa.
"Fajn," povedala so nakoniec s povzdychom a rezignovane. Sklopila som pohľad a pevne som stisla pery.
"Stále čakám," ozval sa vážne.
Zdvihla som k nemu pohľad a nadvihla obočie, "A na čo čakáš?" spýtala som sa ho nechápavo.
"Na to, že si to odčiníš," prehodil so širokým šibalským úsmevom na tvári.
"Prestaň s tým," zahundrala som zamračene a pozrela niekam inam, "Už... pôjdem," dodala som zmätene a otočila sa na odchod. Prišla som sem, lebo som bola zvedavá na to, ako trénuje malé deti a zistila som, že mu to ide. To je asi všetko, čo som chcela a možno.. možno sa len uistiť, že mu tá SMS naozaj prišla, keď som nedostala žiadnu odozvu.
"Zaveziem ťa," z myšlienkových pochodov ma vrátil naspäť do reality jeho hlas.
Zastala som a uvedomila som si, že stojím na chodbe. Potom som sa k nemu pomaly otočila a s hlbokým výdychom som prehovorila.
"Netreba, ale ďakujem," povedala som to nasilu, avšak Daiki to nemal ako poznať, keďže tón môjho hlasu bol len vážny a celkom vyrovnaný. Po pravde, rada by som s ním strávila viac času, ale...
"Hanbíš sa po tom bozku na čielko nastúpiť do môjho auta?" spýtal sa ma veľmi provokatívnym tónom v hlase a uškrnul sa na mňa.
"Nie!" zvolala som pohoršene a bojovala som s červenou farbou, ktorá sa na mojich lícach dostávala pomaly, ale isto na povrch. Pako jeden. Veď to nič nebolo!
"Tak šup-šup," naznačil mi rukami, aby som pokračovala, pričom ma pobavene sledoval.
Nezmohla som sa na nič iné, len na nahodenie nepeknej grimasy, zvrtla som sa na opätku a sebavedome začala kráčať ďalej, ako keby som mala na vrch pred celým svetom. Možno som vyzerala trápne, no mala som potrebu sa brániť pred tým jeho zvláštnym správaním.

Bez slova som sa usadila v aute a dala si pás.
Daiki ma mlčky pozoroval a na jeho tvári sa pohrával stále pobavený úsmev. Spokojne pritom naštartoval auto, ktoré sa následne na to pohlo.
Odvrátila som od môjho spolužiaka pohľad a zahľadela sa pred seba. Po chvíli som však nevydržala a prekrížila si ruky na hrudi. Zamračila som sa.
"Kedy si to odčiníš?" ozval sa po niekoľkých minútach, na čo som sa k nemu prekvapene otočila.
"Nemám čo," odvrkla som a spustila som ruky na stehná.
"Nebuď taká nadurdená," posledné slovo zdôraznil tak, že našpúlil pritom pery a v tej chvíli som mala chuť sa zasmiať. Moje kútiky úst sa mierne zdvihli nahor, no zadržala som to v sebe.
Nakoniec som mu na to nič nepovedala a len sa zahľadela pred seba.

Zastali sme na našom známom parkovisku.
"Už by si si to mohla odčiniť," ozval sa priam ublížene, na čo som sa k nemu otočila a prekvapene sa naňho zahľadela.
Daiki sa tváril vážne a zdalo sa mi, že pozeral na volant.
Pevne som zomkla pery a znervóznela som. Pohľad naňho bol zvláštny. Čoraz viac a viac mi dával najavo svoje emócie, čo bolo síce milé, no teraz... teraz vyzeral naozaj sklesnuto, aj keď... možno len podáva dobrý herecký výkon. Ale, čo mám urobiť?
Vystrela som sa a nosom sa poriadne nadýchla. Nie som predsa predposratá, nie?
Otočila som sa k nemu viac, pomaly sa k nemu naklonila a v tej chvíli som sa mierne roztriasla.
Daiki sa pomaly otočil zvedavo na mňa pozerajúc.
Perami som sa jemne dotkla jeho líca a tak mu venovala krátky bozk. V tom ma oblialo neuveriteľné množstvo horúčavy a s ňou akoby sa to zvláštne, no za to príjemné napätie dostávalo do všetkých zákutí môjho tela. Zacítila som aj jeho vodu po holení, ktorá vonia božsky. Ach...
Odtiahla som sa a všimla si, že Daiki na mňa hľadel prekvapene. Jeho zreničky boli rozšírené a chvíľu vyzeral tak, ako keby bol v pomykove.
Bol naňho veľmi pekný pohľad.
Na mojej tvári sa zjavil nepatrný rozladený úsmev a nakoniec som vystúpila z auta.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama