Classmates - 14. kapitola - Netradičné zakončenie večera

27. prosince 2017 v 19:10 | Saya Mi

Keď sme prišli na byt, Daiki si to nasmeroval do sprchy, na čo som sa len pousmiala a odišla do kuchyne. Po tom všetkom dúfam, že mu tá sprcha prospeje.
Keď som sa dostala ku skrinkám, začala som hľadať ingrediencie.
Nakoniec som skončila pred chladničkou, kde sa hľadanie ukončilo a tak som si všetko porozkladala akoby som bola doma a začala chlebíčkovať.
V tom mi zazvonil telefón.
Ihneď som pribehla k jedálnemu stolu, z ktorého som to vzala a priložila k uchu.
"Prosím, Ryouta?" spýtala som sa ho vážne a zahľadela sa pred seba.
"Evka, mrzí ma to..." ozval sa tichým hlasom.
"Čo konkrétne?" skočila som mu do reči a zamračila sa, "To, že si tam celý čas stál a pozoroval, ako Haizaki postupne nasieral Daikiho?" dodala som nahnevane. Adrenalín mi pomaličky, ale isto stúpal.
"Nevedel som... Nevedel som, že sa to takto zvrtne..." zvolal zmätene.
"A kto to vedel? Hm?" opäť som ho prerušila, lebo sa to nedalo počúvať.
"Prosím, vypočuj ma."
Vzdychla som si, na chvíľu zavrela oči a nakoniec vydala len zo seba, "Fajn."
"Mrzí ma, že som zavolal Haizakiho na hru."
Nadvihla som obočie, "Môžeš aspoň mne povedať, prečo si ho zavolal?"
"Potreboval som si vybiť na niekom nervy."
"Aha, to som videla, ako si si tie nervy na ňom vybil," odvrkla som ironicky.
"V basketbale..." dodal veľmi potichu.
"Nabudúce buď taký ohľaduplný a nezaťahuj do toho ostatných. S tým tvojim kamošom si zahraj sám," zvýšila som pritom hlas, no potom som si uvedomila, že nie som vo svojom byte a tak som radšej stíchla.
"Nie je to môj kamoš..."
"Dobre, Ryouta. Nehnevaj sa, ale mám robotu a rada by som ju dokončila. Maj sa," zložila som mu to. Mrzí ma to, ale musela som to urobiť, lebo ma neskutočne naštval. Celý čas na tej chodbe stál ako tĺk, zatiaľ čo Daiki chcel urobiť poriadok s Haizakim.
Povzdychla som si, mobil položila na stôl a vrátila som sa ku chlebíčkovaniu. Možno som bola naňho príliš tvrdá, no vytočil ma. Najprv je celý vysmiaty, po zápase je odrazu nahnevaný a nakoniec NIČ neurobí preto, aby Haizakiho odtrhol od Daikiho.
"Pf..." vyšlo zo mňa podráždene a radšej som sa zamerala na nachystané ingrediencie.

Zamyslene som hľadela na pripravené chlebíčky.
Dlaňami som sa oprela o kuchynskú linku a povzdychla si. Aspoň som sa pri tejto činnosti trochu odreagovala.
"Vyzerajú dobre," v tom sa za mnou ozval Daiki a dlaňami sa oprel o linku tesne vedľa tých mojich. Zacítila som, ako sa hruďou, ktorou prenášal na mňa okrem podivných pocitov aj príjemné teplo, jemne dotýkal môjho chrbta.
"Ďakujem," odvetila som potichu a pomaly k nemu otočila hlavu.
Daiki na mňa hľadel vábivým prenikavým pohľadom, z ktorého som sa nedokázala vymámiť.
Kolená sa mi mierne roztriasli a moje podbruško sa išlo zblázniť od toľkých príjemných, ale aj doposiaľ nepoznaných pocitov, ktoré sa začali rozosievať po celom mojom tele.
Pocítila som, ako sa jeho teplý dych dostával k mojej tvári.
Po prvýkrát mi oči skĺzli k jeho perám, ktoré by som...
"Už len čaj," jeho pery sa pohli a obaja sme sa odlepili od linky a zároveň od seba.
Dezorientovane som začala hľadať čaj, no v tom som sa opäť prestala hýbať kvôli Daikimu.
Až teraz som si všimla, že hlavnú časť jeho tela má pokrytú uterákom.
"Prečo sa neoblečieš?!" vyšlo zo mňa tak prekvapene, že mi pritom preskočili hlasivky o niekoľko tónov vyššie a očervenela som.
Jeho telo by som si rada obzerala aj dlhšie, ale toto mi nemôže robiť! Veď je to on! A ja som ja!
Rozhodila som rukami a hľadela naňho zarazene a nervózne zároveň.
"Hm?" vydal nezaujato, akoby to bolo úplné nič a pozrel sa na seba.
Musím uznať, že pohľad naňho stál za to. Vyzerá sexy.
"Máš niečo proti tomu?" spýtal sa ma a tváril sa, akože, prekvapene.
"Nie!" bez rozmýšľania som to vyslovila nahlas a začínala som mať pocit, že mi čoskoro hlava vybuchne.
V tom nadvihol obočie a na jeho tvári sa zjavil náznak samoľúbeho úsmevu.
"Áno! Máš uterák! Len uterák!" začala som koktať ukazujúc naňho, "Máš si čo obliecť, tak sa obleč, prosím ťa!" dodala som zamračene, lebo ma začínal srať môj divný stav. Tuším mi ten chlap vymýva mozog.
Z Daikiho výrazu tváre som usúdila, že sa na mne kvalitne baví.
"Čaj je v tej skrinke za tebou," poznamenal so šibalským úsmevom na perách a pobral sa na chodbu.
V tom momente som si hlboko vydýchla a zahľadela sa na stenu uvažujúc, či si o ňu neotrieskam hlavu. Možno by mi to pomohlo.

Plne som sa sústredila na prípravu čaju, aj keď táto činnosť nebola nič extra.
Ako zvyčajne, hrnčeky som nachystala spolu s vrecúškami a keď sa ozval ten známy piskľavý zvuk, zaliala som a nechala lúhovať.
Celému procesu som venovala maximálnu pozornosť a musím sa priznať, že mi to prospelo.
V tom som začula ten známy zvuk otvárajúcich sa dverí a tak som vyšla na chodbu a uvidela sklesnutého Rena, ako si veľmi pomaly vyzul topánky a ešte pomalšie vyzliekol bundu. Vyzerá inak. Zakaždým z tohto chalana vyžaruje pozitívna energia, akoby ho naozaj nikdy nič nerozhodilo, či nezarmútilo. Avšak teraz...
"Ahoj," pozdravila som ho prekvapene a podišla k nemu bližšie.
Otočil sa ku mne a na jeho tvári sa objavil taký smutný úsmev, až ma to zarazilo.
"Ahoj Evka, aká bola hra?" spýtal sa ma celkom nezaujato, na čo som prekvapene nadvihla obočie. Ten chlap je ako vymenený.
"Dobrá. Stalo sa niečo?" spýtala som sa ho ustarostene.
Renov úsmev ochabol a pozrel niekam inam.
"Rozišli sme sa s Aiko," odvetil potichu.
"Nazdar."
V tom sme sa obaja otočili k Daikimu.
Ten sa zahľadel na svojho spolubývajúceho a na čele sa mu objavila vráska.
"Čo sa deje?" zašomral.
"Rozišli sme sa," tento krát odpovedal trhane.
"Ach bože..." zahundral môj partner otrávene a podišiel k nám bližšie.
Jeho reakcii som nepochopila, no nevenovala som tomu veľkú pozornosť, keďže si ju na chvíľu uchmatol jeho spolubývajúci.
"Mrzí ma to, Ren," ozvala som sa opatrne a nakoniec ho potľapkala po pleci, "Nedáš si s nami čaj? Chlebíčky?" snažila som sa naňho usmiať.
Sklopil ku mne pohľad a venoval mi maličký úsmev.

"Nevedel som, že si sa naučil robiť chlebíčky od Evky," poznamenal Ren s plnými ústami a celkom tým jeho bežným spokojným tónom v hlase. Chvíľu som mala z neho pocit, že chlapec aj zabudol, že má po vzťahu.
"Evka spravila," zamrmlal Daiki, keď dojedal už tretí chlebíček.
V tom Ren prestal prežúvať, prehltol a venoval Daikimu zamračený pohľad.
"Čo si idiot? Necháš návštevu, aby sa o teba starala?!" začal mu vyčítať a tak som vycítila, že je na čase, aby som sa ozvala.
"To je v poriadku. Sama som sa ponúkla," snažila som sa, aby môj tón bol čo najviac upokojujúci.
V tom sa Daikiho pery skrivili do úškrnu, ktorý venoval svojmu spolubývajúcemu.
No aj napriek tomu začal Ren namietať a tak mu dal prednášku o tom, ako by sa mal správať k hosťovi.
Zostala som ticho a popíjala svoj čaj. Pozorovala som tých dvoch ako keby som bola v kine a na tvári sa mi pohrával jemný úsmev.
Ren priam prehnane negatívne reagoval na to, že som robila u nich chlebíčky.
No nenapadlo ma, že by to bolo voči mne neúctivé.
Rada som to spravila pre Daikiho. Mrzelo ma, že po dobrej hre sa musela stať tá nepríjemná situácia s Haizakim a Kisem.
Sklopila som pohľad a zahľadela sa na svoje ruky vyložené na stole.
Aspoň som sa mu trochu odvďačila za to, že si ma zastal.
Zastal? Alebo ochránil?
Asi oboje.
"Evka?" oslovili ma obaja, čo ma vytrhlo z môjho premýšľania.
Ihneď som k nim zdvihla pohľad a nahodila milý úsmev.
"Áno? Už ste sa dohádali?" priateľsky som si do tých dvoch rypla.
"To nebola hádka, len som prevychovával Daikiho," vysvetlil mi Ren spokojne a zasmial sa.
Môj partner mu venoval zamračený nepriateľsky pohľad, z ktorého sálal chlad a temnota. Potom naňho prižmúril oči, vstal, podišiel k svojmu spolubývajúcemu bližšie a oboma rukami ho buchol po pleciach.
"Dobre, ty magor. Choď už," zvolal rozhodným tónom v hlase.
"Héj! Čo je! Chcem sa ešte s Evkou rozprávať," povedal posmutnelo, až ma to zarazilo.
Ten chalan akosi často strieda nálady. Možno je to tým rozchodom.
"Maj sa, Ren."
Prekvapene som sledovala Daikiho, ako ho prebodáva pohľadom, ktorý hovorí, že je na čase odísť a to bez diskusie.
Nakoniec sa kapitán basketbalového tímu zdvihol, pozrel raz na mňa a raz naňho.
Jeho výraz tváre napovedal tomu, že sa zamyslel. Odstúpil pritom od stola a nakoniec sa pousmial.
"Dobrú noc, Evka," rozlúčil sa so mnou veľmi príjemným tónom v hlase a tak som mu venovala malý úsmev a odzdravila ho.
Nakoniec som sa zahľadela na Daikiho, ktorý vyzeral zmätene a zamyslene zároveň.
Čo sa to deje? Najprv ja vyzerám ako blázon, potom Ren a teraz už aj Daiki?
Potriasla som hlavou, dopila svoj čaj a rozhodla sa prázdny riad odložiť.
Keď som tanier chytila to ruky, zacítila som, ako sa pevne, no za to s citom dotkol môjho zápästia.
Ten hrejivý dotyk...
"Na to zabudni," zahrmel mi pri uchu, vzal mi tanier z ruky a ruku zo zápästia odtiahol.
Mlčky som ho sledovala, ako umyl všetok riad, následne na to utrel a schoval tam, kam patrí.
Až po chvíli som si uvedomila, že stojím za stolom ako keby som skamenela a keď sa ku mne môj spolužiak otočil, nastal čas sa rozhýbať.

Daiki nakoniec navrhol, aby sme si spolu pozreli film.
Usadila som sa na gauč, no na opačný koniec od neho.
"Nechceš sa uvoľniť?" spýtal sa ma podpichovačným tónom v hlase a ja som k nemu otočila hlavu.
"Prosím?" vyjavene zo mňa vyšlo.
Na jeho tvári sa usadil úškrn.
"Nechceš sa posunúť ešte ďalej odo mňa?" spýtal sa ma pobavene premeriavajúc si ma.
"Ha-ha, veľmi vtipné," zamračila som sa a odvrátila som od neho pohľad.
Ani neviem, ako sa mám správať. Mám toho... mám toho už po krk. No nechcem si to vybíjať na ňom, veď predsa len nič zlé neurobil a ani nerobí.
"Evka, ja nekúšem."
Sklopila som prekvapene pohľad k Daikimu, ktorý sa medzitým presunul ku mne tak, že si kľakol na zem a oprel sa predlaktím o moje stehná.
Naprázdno som prehltla a stisla som pevne pery. Začína mi byť horúco.
Tie jeho pery sa rozšírili do tajomného úsmevu a zamyslene sa na mňa zahľadel.
Vyzerá na zožratie a venuje mi tu naozaj veľmi pekný pohľad, za ktorý by som ho... ani.. ani neviem čo.
"Ja viem, že nekúšeš," odpovedala som po chvíli ticha a odvrátila som od neho pohľad.
Mám pocit, že moja hlava čoskoro vybuchne.
"Fajn," odvetil spokojne, vstal, usadil sa vedľa mňa a ruku si oprel poza mňa na vrch gauča.
"Vyhovuje sci-fi?" spýtal sa ma.
"Jasné," mykla som plecom a zahľadela sa na telku.

Počas filmu som sa nakoniec uvoľnila a zakaždým, keď sa odohrala akcia typu strieľanie, odľahlo mi ešte viac.
Mala som pocit, že každým strieľaním som si sama odstrelila akúkoľvek divnú a otravnú myšlienku a tak sa na mojej tvári nejedenkrát objavil jemný úsmev.
Navyše, keďže sa dej odohrával vo vesmíre, s radosťou som si predstavovala, že som sa tam ocitla i ja - ďaleko od všetkého.
Sem-tam som očkom hodila po mojom spolužiakovi, ktorý to spokojne sledoval a nevyzeral na to, že by sa nudil alebo išiel zaspať.
"Viem, že na mňa sa oveľa lepšie pozerá ako na film, ale keď už je pustený, tak by sme ho mohli dopozerať," poznamenal, keď zachytil, ako som naňho pozerala a v tom momente som sa k nemu naklonila a buchla ho po ramene.
"Len si nenamýšľaj. Chcela som sa uistiť, či si nezaspal. Už sa to raz stalo a to si ani film nepotreboval," odvetila som s víťazoslávnym úsmevom na tvári.
"Hej, zaspala si skôr než ja. Zabudla si?" spýtal sa ma tým jeho typickým provokatívnym tónom v hlase a nadvihol pritom obočie.
"A ty si nezabudol na to, ako si ma vždy privítal celý rozospatý, keď sme išli robiť prezentáciu?" nenechala som sa len tak odbiť, či dostať do pomykova. Bodujem!
Na jeho tvári sa objavil veľmi zvláštny úsmev, no páči sa mi. Má niečo do seba.
"Ty toho narozprávaš..." naklonil sa ku mne a jeho ruka, ktorá bola doteraz opretá o gauč, sa presunula k mojim pleciam, ktoré začal objímať.
Bol len niekoľko centimetrov od mojej tváre.
Jeho oči sa presunuli k mojim perám a všimla som si, ako pootvoril ústa.
Zatajila som dych a ani som sa nepohla. Cítila som, ako sa mi mierne spotili ruky a tak som si ich len trošku a veľmi pomaličky pošúchala o stehná.
"Čím by sme ťa utíšili, hm?" povedal mierne chrapľavým hlasom, na čom som pootvorila ústa a hľadela mu do tváre ako omámená. Vyznelo to veľmi dvojzmyselne.
"Stále ide film," povedala som napokon, naprázdno som prehltla a v tom sme sa obaja od seba odtiahli, i keď Daikiho ruka sa z mojich pliec nevzdialila.
Nevadilo mi to a nemala som pocit, že by narúšal môj osobný priestor, no v skutočnosti ho narúša a to čoraz častejšie, no mne sa to páči.

"Evka..." začula som tichý mužský hlas, no len som sa pomrvila.
"Evka..."
Zrazu som odlepila oči, ktoré sa mi aj tak po chvíli privreli a tak som len zazrela časť Daikiho tváre.
"Mhm... Daiki.. no.." zamrmlala som dezorientovane a len som si uvedomila, že ležím.
"Poď..." začula som potichu a v tom som zacítila, ako ma opatrne chytil za rameno a pomaly ma posadil.
"Čo.. čo.. Daiki..." mrmlala som ledva zrozumiteľne a začala sa obzerať po miestnosti, ktorú som raz videla a raz zas nie, keďže sa mi oči neustále zatvárali.
Zaregistrovala som, ako sa sama od seba nesiem, no keď som lepšie zaostrila moje privreté oči, uvidela som ospalého Daikiho ako ma drží v náručí a nesie niekam.
"Musím ísť domov.." ledva som to vyslovila, keďže ma únava každú chvíľu premáhala.
"Najprv sa vyspíš," odvetil veľmi potichu a chrapľavo.
"Nemôžem.. spať tu.." chcela som sa zdvihnúť, no keďže ma držal v náručí a moje telo ma neposlúchalo, nič som neurobila.

Zacítila som, ako ma položil na niečo veľmi príjemné.
Bola to posteľ.
Dezorientovane a trhanými pohybmi som sa dopracovala k tomu, že som sa posadila a začala sa obzerať po tmavej miestnosti.
"Daiki.. idem.. domov.." zamrmlala som, aj keď som ho nevidela a vytackala som sa z jeho postele tak, že som dopadla tvrdo na zem a rozpleštila sa na nej.
"Au!" zvolala som od bolesti.
"Evka, nevymýšľaj..." zvolal Daiki potichu, pomohol mi pozviechať sa zo zeme tak, že ma opäť zdvihol a uložil do postele.
"Kde si bol? Musím ísť domov..." mrmlala som a hlava mi klesala raz na jednu stranu, raz na druhú.
"V kúpeľni a už spi," odpovedal šeptom a v tom som pocítila, ako sa jeho teplá ruka dotkla môjho líca a jemne ma pohladil.
Oči som mala už zavreté, no moje pery sa mierne hýbali a niečo z nich nezrozumiteľne vychádzalo von.
"Budeš tu?" vyšli zo mňa posledné zrozumiteľné slová a pretočila som sa na bok.
Pocítila som na sebe paplón a potom, ako sa matrac vedľa mňa prehol.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.