Classmates - 13. kapitola - Provokácia

27. prosince 2017 v 19:08 | Saya Mi

Nasadla som do jeho auta a ihneď si dala pás.
Povzdychla som si a zahľadela sa pred seba.
"Si v pohode?" v tom sa ozval Daiki ustarosteným tónom v hlase.
Otočila som k nemu hlavu a prekvapene sa naňho pozrela. Je to od neho milé, že sa zaujíma.
"No..." začala som a hľadala vhodné slová, "...ako sa to vezme. Som, len poslednú dobu príliš premýšľam a nerobí mi to dobre," povedala som potichu. Radšej sa mu s Ryoutovými srdcovými záležitosťami nebudem chváliť.
"Tak toľko nepremýšľaj," odvetil s takou ľahkosťou, akoby to bolo úplne jednoduché.
V tom som sa naňho zamračila, lebo mi hneď napadlo, že to je hlúposť, no v skutočnosti...
Na chvíľu som od neho odvrátila pohľad a zamyslela sa.
Má pravdu. Nemá to zmysel. Mala by som vypnúť a dať si pauzu od nich - chlapov.
"Tak fajn," prehodila som nakoniec a rozhodla sa to neriešiť. Veď ma Daiki pozval na ich zápas. Nebudem vytvárať podivnú atmosféru. Musím povedať mojim myšlienkovým pochodom STOP.

Obaja sme vošli do telocvične plnej rôznych basketbalových hráčov.
Na všetkých som skúmavo hľadela a pri pohľade na vysokého fialovovlasého chlapa som prekvapene nadvihla obočie. To je iný obor.
V tom k nemu podišiel chalan s bledomodrými vlasmi, ktorý bol možno vysoký tak ako ja.
Keď som tých dvoch sledovala a najmä rozdiely v ich výškach, pousmiala som sa. Vyzerali komicky.
Zazrela som aj Ryoutu, ktorý mi s malým úsmevom kývol a ďalej sa rozprával o niečom s chlapom so zelenými vlasmi.
Veľavýznamne som ho sledovala a odkývala mu. Ryouta sa správa tak, ako by sa nič nestalo. Možno ho to moje odmietnutie veľmi netrápi, no aj tak je to zvláštne. Cítim sa divne po tom, čo mi dal návrh a teraz nahadzuje hollywoodske úsmevy na svoje okolie.
Nakoniec som prekvapene nadvihla obočie pri pohľade na jeho spoločníka. Zelené vlasy? Zaujímavé.
A nielen to je zaujímavé. Väčšina z nich má určite nad 185 centimetrov.
Uškrnula som sa. Zas som pri tej výške.
"Mám vysokých spolužiakov, čo?" rypol si do mňa môj partner, na čo som sa k nemu otočila a prekrížila si ruky na hrudi.
"Veľmi vysokých," pritakala som a pomaly naklonila hlavu na bok, "Vyšších od teba," keď si rypol, tak si rypnem aj ja.
Daiki na mňa prižmúril oči a nakoniec pomaly hlavu otočil smerom k hráčom.
"Pozri na toho s fialovými vlasmi," povedal po chvíli a všimla som si, ako sa začal zlomyseľne uškŕňať. Dokonca sa tá jeho zlomyseľnosť usadila aj v očiach.
Nakoniec som sa otočila k hráčom a začala hľadať fialovovlasého chalana, čo nebol vôbec problém, lebo je veľmi vysoký.
"Má cez dva metre. Stačí to?" spýtal sa ma pobaveným tónom v hlase.
Otočila som sa k nemu a zamračila sa, "HEJ!" zahriakla som ho urazene a buchla ho po ramene. Dostal ma. Zas až na takých vysokých si nepotrpím.
Mierne sa strhol a nahodil na mňa prekvapený pohľad.
"Nepoznám nikoho vyššieho od neho. Bude to musieť stačiť," zabával sa na mne. Bolo to na ňom jasne vidieť.
"Fajn! Prestaň už, dobre?"
Daiki sa tváril, akoby to nepočul. Bol pootočený dozadu a zamračene niekam hľadel.
Zo zvedavosti som sa otočila a všimla si, ako sem zavítal ďalší hráč.
Sivé oči, rozstrapatené sivé vlasy, piercing na oboch ušiach a zlomyseľný úškrn na tvári.
Mierne som nadvihla obočie.
Zastal pri nás a pri pohľade na mňa sa jeho úškrn rozšíril.
"Preorientoval si sa na cudzinky? Skúšaš nové? Väčšie?" rukami naznačil, že tým myslí prsia.
Ďalší, čo si myslí, že mu nerozumiem.
Pevne som zomkla pery a pozorovala ich. Radšej sa nevyjadrím k tej jeho hlúpej poznámke.
"Pozor na hubu," zvolal Daiki rozčúlene.
"Naser si," odvetil pobavene, mňa si stihol ešte raz premerať a až potom sa pobral ďalej.
"Veľmi príjemný priateľský rozhovor," prehodila som ironicky a pozrela sa na môjho spolužiaka.
"Kto toho kreténa pozval?" otočil sa smerom k hráčom a zamračene na všetkých gánil, akoby hľadal vinníka.
"Kto je to?" spýtala som sa ho trošku hlasnejšie, aby ma vnímal.
"Agresívny idiot," odvetil otráveným tónom v hlase, dal si ruky do vačkov a chladne hľadel pred seba.
Ten pohľad som dávno nevidela.
"A meno?" spýtala som sa ho opatrne.
"Haizaki Shougo," potichu zamrmlal.
"Choď si sadnúť, o chvíľu začneme hrať," dodal už pokojnejšie a šuchtavými krokmi sa pobral k spoluhráčom.
Nenamietala som a pobrala som sa na lavičku. Rozhovor so Shougom radšej riešiť nebudem. Je to ich vec.

Vyjavene som sledovala hru. Nevedela som, na koho som sa mala skôr pozrieť. Všetci hrali ako keby boli stroje a nie normálni ľudia, ktorí sa zvyčajne unavia a priam nelietajú po ihrisku. No možno to tak vyzerá len z môjho pohľadu, keďže ja mám nulové basketbalové skúsenosti a znalosti.
Stihla som niekoľkokrát zaregistrovať, ako im ten Haizaki robil problémy. Dokonca sa niektorí z hráčov s ním pohádali, no nakoniec hra pokračovala ďalej.
Zamračila som sa pri pohľade naňho a jeho hlúpe poznámky na takmer každého hráča, s ktorým sa stretol zoči-voči.
No aj napriek tomu...
Daiki bol priam nadšený, na tvári sa mu pohrával pobavený úškrn. Užíval si to.
Pousmiala som sa.
V mojom vnútri sa usadila spokojnosť. Teší ma, že je vo svojom živle.

Keď sa hra skončila, pomaly som vstala a začala sa mierne nakláňať raz do pravej, raz do ľavej strany.
V tom som ho zazrela ako naplnený spokojnosťou kráča ku mne. Uterák si pritom prehodil cez plecia a keď sa mi pozrel do tváre, šibalsky sa usmial.
"Ak hľadáš Atsushiho, tak už išiel na chodbu," prehodil a ukázal smerom na dvere.
"Kto je Atsushi?" nechápavo som sa ho spýtala.
"Najvyšší z nás," odvetil pobavene a jeho kútiky úst sa tak zdvihli hore, až som začínala mať pocit, že sa čo chvíľa rozosmeje.
"Tak ty nedáš s tým pokoj?!" zamračila som sa naňho a pritom sa usmievala. Zvláštne. No už aj mne to prišlo vtipné.
"Idem ho zavolať, lebo to tuším už nevydržíš," prehodil a zachechtal sa pritom.
"To určite..." odvetila som ironicky a prekrížila si ruky na hrudi.
Daiki mi chvíľu hľadel do tváre a priam tajomne sa usmieval.
Nakoniec odo mňa odvrátil pohľad a odrazu rýchlymi krokmi sa poberal preč z telocvične.
V tom som vypleštila naňho oči a rozutekala sa za ním. Napadlo ma, že tí ostatní, čo si práve balia veci, musia mať z nás šou, no kašlem na to.
"Daiki, kam ideš! Nechoď za ním!" dobehla som ho ešte predtým, než vkročil na chodbu, chytila ho oboma rukami za rameno a otočila ho k sebe.
"Dobre," povedal spokojne a venoval mi víťazoslávny úsmev.
Prevrátila som očami, pokrútila nad ním hlavou a pustila ho.
"Nájdem si ho sama," vyšlo zo mňa spontánne, prešla som okolo neho a sebavedome sa vybrala na chodbu.
"Čo?" ozvalo sa za mnou prekvapene.
Pozrela som sa pritom za seba a uvidela, ako sa ku mne rýchlo blíži zmätený Daiki.
Venovala som mu nevinný úsmev, otočila sa naspäť a v tom som si všimla, že som už pri ženských toaletách. To sa mi hodí, aj tak som mala v pláne zájsť tam.
Zastala som pred nimi.
"Ale si sa zľakol, čo?" pootočila som k nemu hlavu, keďže ma stihol dobehnúť a venovala som mu víťazoslávny úsmev.
"Hm," nakoniec sa uškrnul, "Dostala si ma."
"Tak, ako aj ty mňa," na tvári sa mi pohrával pobavený úsmev a vošla som na toalety. V tej chvíli som sa cítila ako pubertiačka. Asi to bude tým, že toto boli naozaj prejavy podobné pubertiakom.

Keď som sa vrátila naspäť, Daiki tu nebol.
V tom som začula niečie hlasy a rozhodla som sa ísť za nimi. Zdalo sa mi, že som medzi nimi počula aj môjho partnera.
Čoskoro som uvidela Daikiho, Haizakiho a Kiseho ako stoja oproti sebe. Ich nepriateľská aura sa šírila všade naokolo.
"Načo si toho kreténa pozval, Kise?" zahrmel Daiki nahnevane.
"Koho tu nazývaš kreténom, ha?! Chceš po hube?!" ozval sa Haizaki.
"Aby sme mali proti komu hrať!" odvetil Kise podráždene.
"To povedz idiotovi, ktorý ti to zožerie!" skríkol Daiki po blondiačikovi.
Zhlboka som sa nadýchla a keď som bola len niekoľko krokov od nich, Haizaki s Kisem si ma všimli ako prví, keďže Daiki mi bol otočený chrbtom.
Aspoň sa prestali hádať.
"Hej! Ty!" oslovil ma Haizaki a ja som len zaregistrovala, ako si ma všimol už aj Daiki.
Haizaki ku mne začal sebavedome kráčať, no keď sa ku mne priblížil, urobila som niekoľko malých krokov dozadu.
"Nedáme spoločnú sprchu?..." začal hovoriť pomaly a lámavo po anglicky a ja som si prekrížila ruky na hrudi.
"Neunúvaj sa hovoriť po anglicky," prerušila som ho plynule a veľmi namosúreným tónom v hlase. Neznášam týchto "okresných nadfešákov", ktorí si myslia, že mu každá hneď k nohám padne.
Haizaki sa zatváril prekvapene, no neodradilo ho to.
"O to lepšie," zachechtal sa pozerajúc niekam inam.
"Odpáľ," ozval sa za ním Daiki otráveným tónom v hlase.
Haizaki sa neunúval k nemu otočiť, len na mňa uprel priam úlisný pohľad.
Začína mi byť z toho chlapa zle.
"Aspoň ma hneď pochopíš, keď ti poviem, ktorú dieru ti vytrtkám," povedal pobavene a s úškrnom si ma celú premeriaval.
Nestihla som na tú jeho sprostú poznámku ani zareagovať, keď v tom som už len videla, ako ho Daiki schytil zozadu za lem trička a potiahol ho k stene, o ktorú ho silno treskol.
Všetko sa to odohralo tak rýchlo, že som ostala v pomykove.
Roztriasla som sa a vyjavene sa pozrela na Haizakiho.
Chvíľu hľadel na môjho spolužiaka mierne prekvapene, no nakoniec sa jeho výraz zmenil opäť na pobavený a začal sa smiať.
Pohľadom som nakoniec spočinula na mojom spolužiakovi, ktorý pevne držal spredu Haizakiho za tričko. Všimla som si, ako zaťal ruku do päste a keď ju začal zdvíhať...
"Aominecchi! Nechaj..."
"Ty drž hubu, Kise!" zhúkol po ňom, no neotočil sa k nemu.
Vystrašene som podišla bližšie k Daikimu. V tej chvíli sálala z neho až taká silná autorita, že som mala pred ním veľký rešpekt. No aj napriek tomu som nabrala odvahu a opatrne sa dotkla jeho napnutého ramena.
"Daiki, prosím..." povedala som veľmi citlivo a opatrne.
Napätá atmosféra sa mi dostala snáď do každej časti môjho tela. Stála som pri mojom spolužiakovi ako prikovaná a rukou ho stále jemne držala za rameno. Nechcem, aby sa to tu zvrhlo k bitke.
Nakoniec ho pustil a otočil sa ku mne pozerajúc zamračene.
V tej chvíli som ruku odtiahla a hľadela naňho zvedavo.
"Poď Evka," povedal vážne, no zdalo sa mi, že z jeho tónu som pocítila náznak nejakého citu.
Vyjavene a zdesene som prikývla a spoločne sme sa začali od tých dvoch vzďaľovať.
"Hej, ty! Keď ťa Aomine prestane baviť, ozvi sa!" zakričal po mne ten dement.
Neobzrela som sa, len som za seba vystrela prostredný prst. Bolo to dostatočné gesto na to, aby aj idiot, ako je on, pochopil, že s jeho návrhom môže ísť tak akurát do riti.
"Aominecchi, ja..." začuli sme Kiseho.
"Maj sa," môj spolužiak to hneď ukončil stručnou rozlúčkou, až sme nakoniec zašli za roh, kde sme uvideli očakávaný východ.

V aute vládlo hrobové ticho. Nepociťovala som, že by tu prevládala napätá atmosféra, ale skôr skazená od debility iného človeka. A navyše, prečo by takého človeka pozval Ryouta na hru? Prečo... prečo nebol schopný urobiť viac, ako len osloviť môjho spolužiaka?
Daiki hľadel zamračene pred seba a ja som sa tvárila priam bezmocne. Nechcela som, aby si pokazil večer hlúpymi poznámkami nejakého blbca.
"Daiki, nemusel si..." začala som hovoriť potichu so sklopeným pohľadom.
"Musel som," prerušil ma rázne, až ma to zarazilo.
"Som ti za to síce vďačná, ale nechcela som, aby si si kazil večer," povedala som opatrne premeriavajúc si profil jeho tváre. Síce ho len hodil o stenu, ale predsa. Nemusel sa s ním vôbec zahadzovať. Takých imbecilov, ako je on, si netreba všímať.
Zomkol pery a tváril sa vážne. Povzdychol si a v tej chvíli som dúfala, že mi na to niečo povie, no mlčal.
V tom ma niečo napadlo a nad tou myšlienkou som musela prevrátiť očami.
"Si hladný?" začala som postupne a neustále ho sledovala.
"Hej," zahundral a zamračil sa.
"Spravím pánovi trénerovi chlebíčky s čajíkom?" spýtala som sa ho s úsmevom. Konečne som sa odhodlala načať túto tému.
Daiki sa zatváril prekvapene a venoval mi krátky pohľad, "Odkiaľ to vieš?" konečne jeho hlas neznel namosúrene.
"Ren mi to povedal v škole, keď si mal s tými deťmi zápas v pondelok."
"Jasné, Ren. Kto iný," pokrútil nad tým hlavou, no na jeho tvári sa zjavil malý úsmev.
Hneď som si potichu povzdychla od úľavy. Konečne sa aspoň trošku uvoľnil.
"Ako dopadol zápas?" zvedavo som sa ho spýtala.
"Prehrali sme," a opäť sa začal mračiť.
V tej chvíli som mala chuť sa vyhodiť von z auta. Tešila som sa predčasne z Daikiho lepšej nálady. No aspoň viem, prečo mal v pondelok zlú náladu a ani sa pri mne nepristavil.
"Nevadí. Stále majú motiváciu sa zlepšovať," poznamenala som povzbudzujúcim tónom v hlase.
"Hej," v tom sa na mňa zboku pozrel, "Tie chlebíčky s čajíkom spravíš aj u mňa?" spýtal sa ma zvedavo, no najviac ma prekvapilo, že to povedal priam nevinným tónom v hlase.
"S radosťou," venovala som mu široký úsmev a pozrela sa spokojne pred seba.


~~~

~Provokujúci Shougo~
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama