Classmates - 12. kapitola - Úprimnosť

27. prosince 2017 v 19:06 | Saya Mi

Našťastie som v utorok mala čo robiť. Nielen, že som doobedie strávila v škole, ale poobede ma zamestnala Kumiko výpomocou v galérii, kde sme chystali občerstvenie na večernú akciu.
Keď som si splnila povinnosti, nasledovalo stretnutie s Ryoutom.

Obaja sme opäť sedeli oproti sebe a popíjali čaj.
Radšej čaj. V mojom prípade.
Blondiačik si ma nejeden raz premeral a na jeho tvári sa usadil tajomný úsmev.
Nechcela som venovať tomu veľkú pozornosť a tak som rapotala o tom, čo všetko som dnes robila.
Nakoniec som sa i ja spýtala na jeho deň, aby som si niečím zamestnala hlavu.
V poslednej dobe až príliš dumám a premýšľam nad hlúposťami a mojimi pocitmi z Daikiho.
Potrebovala som ho dostať von z hlavy.
Veď aj tak si nie sme príliš podobní. Jediné, čo máme spoločné, je história japonského jazyka. Aj mňa ten predmet baví. To je tak všetko.
Dokonca som ľavá v basketbale. Síce si rada pozriem rôzne športové zápasy, ale tým to končí. Asi ťažko by som ho zaujala.
V tom som pozrela niekam inam a zamračila sa.
Zaujať ho? A načo? Nikoho nepotrebujem.
"Evka? Počúvaš ma?"
Ihneď som k nemu otočila hlavu, nechala som myšlienky myšlienkami a pootvorila ústa.
"Nehnevaj sa, čo si teraz hovoril? Mal si tréning a...?" chcela som mu tým naznačiť, že nie som až taký ignorant.
"Si v poriadku? Si myšlienkami preč a ja netuším, ako si ťa udržať tu na zemi," poznamenal pobavene pozerajúc mi do očí.
"Som vyťažená," vysvetlila som mu jednoducho a nahodila pritom veľmi nevinný úsmev, "Poznáš to, veľa prezentácii, seminárok,..." začala som menovať prvé čo ma napadlo a oči mi pritom "lietali" všade po miestnosti, až sa nakoniec zastavili na mojom čaje, ktorého som sa chopila, priložila k ústam a odchlipla si.
"Keď už si spomenula prezentáciu. Ako pokračujete s Aominecchim?" zvedavo sa ma spýtal.
Pozrela som naňho a moje oči sa rozšírili. Práve na tú osobu som sa snažila nemyslieť.
Pomaličky som položila čaj na stôl a zdvihla pohľad k blondiačikovi.
"No..." snažila som sa nájsť vhodné slová, lebo pri tomto chlapovi ma napadlo už všeličo, "Fajn. Dokončili sme to. O dva týždne to odprezentujeme a..." nedopovedala som a opäť som sklopila pohľad. Povzdychla som si potichu a moje myšlienky sa znovu rozvírili.
"Zblížili ste sa?"
V tom som k nemu zdvihla pohľad a vyjavene naňho hľadela.
"Prosím? Nie. Sme spolužiaci. Len sme sa viac spoznali vďaka prezentácii," vysvetlila som mu vyrovnaným tónom v hlase, no môj výraz tváre bol celkom odlišný. Bezmocný? Zmätený? Asi oboje.
Na Ryoutovej tvári sa objavil spokojný úsmev. Možno moje podivné výrazy tváre neanalyzuje.
"Chápem. Chcel som sa ťa opýtať..." začal hovoriť, pričom sa rukami oprel o stôl, "Prišla by si sa zajtra pozrieť na zápas? Budem hrať so spolužiakmi z nižšej strednej. Potom by sme mohli niekam zájsť," navrhol sebavedome.
"Mrzí ma to, ale prídem tam s Daikim, tak..." nedokončila som a hľadela mu bezmocne do tváre.
Blondiačikov úsmev ochabol a pozrel niekam inam.
Nastalo ticho. Bolo počuť len okolosediacich ľudí, ktorí sa rozprávali.
Naprázdno som prehltla a sklopila som pohľad. Cítila som sa previnilo, lebo Ryouta je ten iniciatívny a ja som ho za ten celý čas, čo sa poznáme, nepozvala ani raz von.
Preplietla som si prsty a bruškami palcov som si pošúchala pokožku od toľkej nervozity.
"Nevadí, veď sa tam aj tak uvidíme," ozval sa nakoniec vyrovnaným tónom v hlase.
Zdvihla som k nemu pohľad a on sa na mňa ihneď usmial akoby to mal nacvičené.

Naše stretnutie netrvalo dlho a pobrali sme sa von.
Nastúpila som do jeho auta a zapásala sa.
Počas cesty som toho veľa nenahovorila a dokonca aj blondiačik stíchol, čo je uňho veľmi neprirodzené.
Sem-tam som sa naňho nenápadne pozrela.
Na jeho tvári sa pohrával veľmi zvláštny úsmev. Mala som z neho zlý pocit.
Zamračila som sa a odvrátila od neho pohľad.
Keď som si všimla, že odbočil na parkovisko, ktoré je oproti mojej bytovke, s úľavou som si povzdychla.
Tá nepríjemne nabitá atmosféra by sa tu dala aj krájať a ja som nevedela, ako sa mám tváriť.
"Ďakujem za odvoz, Ryouta. Aj za pozvanie. Aj za čaj," prehovorila som veľmi trhane a potichu.
"Evka..." prehovoril vážne.
Otočila som k nemu hlavu a venovala mu spýtavý pohľad, "Áno?"
"Rozmýšľal som..." otočil sa ku mne a rukou ma objal okolo pliec, na čo som sa mierne strhla.
"Nezájdeme ku mne?" navrhol mi tým jeho typickým vábivým tónom v hlase, ktorý na mňa príliš neplatí, aj keď vyzerá dobre a správa sa ku mne ako gentleman.
Hľadel mi prenikavo do očí, od ktorých som nedokázala odtrhnúť zrak.
Stratila som reč. Ak som to správne pochopila, tak on... Prečo? Veď...
"Ty..." začala som, no nevedela, ako mám pokračovať. Stuhla som a len naňho hľadela tými mojimi vypleštenými očami. Srdce sa mi priam dralo z krku von, no naprázdno som prehltla, aby som zahnala ten nepríjemný pocit.
V tom sa ku mne naklonil a keď bol len niekoľko milimetrov od mojej vyjavenej tváre, rukou som mu zakryla ústa a sklopila pohľad.
"Prepáč, Ryouta. Nemôžem," povedala som potichu a veľmi namrzene. Je veľmi príťažlivý, no poslednú dobu sa moje myšlienkami uberajú smermi, ktorým nerozumiem.
Nemám v úmysle bezhlavo s niekým stráviť noc. Po pravde, neplánovala som si tu nájsť ani partnera a ani takúto formu zábavy.
V mysli sa mi vynoril Daiki.
Prečo práve on... Prečo moje myšlienky napáda práve on...
Nemôžem to spraviť.
Pokúša ma to. Je tu a ponúka sa mi, ale nemôžem... Mám pocit, že sa ozvalo moje svedomie, ktoré... veľmi nepekne hryzie. Našepkáva mi niečo v zmysle "Čo by na to povedal Daiki, keby sa dozvedel, že chodíš von s Ryoutom? Čo by povedal na..."
Tak to už by stačilo!
Potom som ruku dala preč z jeho úst a ospravedlňujúco sa naňho zahľadela.
V jeho očiach sa zračilo sklamanie a ja som nemohla s tým nič urobiť. Začínala som mať pocit, že sa udusím, ak čo najskôr nevystúpim von.
"Chápem...," nakoniec prehovoril neurčito pozerajúc pred seba.
"No stále tu budem pre teba, Evka," dodal s veľmi maličkým náznakom úsmevu a nakoniec sa na mňa pozrel.
Pootvorila som ústa s tým, že niečo zo seba dostanem, no nakoniec som sa s ním len potichu rozlúčila, ešte raz mu za všetko poďakovala a so sklopeným pohľadom vystúpila z jeho auta.
Je mi to celé nesmierne ľúto, ale nebudem robiť niečo, čo nechcem a už vôbec nemám v pláne ublížiť niekomu, koho považujem za priateľa.

Na druhý deň mi škola ubehla až príliš rýchlo. Nielen, že som písala niekoľko priebežných testov, ale som spolu s Kumiko viedla diskusiu s novými študentmi zo zahraničia, ktorí sem prišli študovať do Japonska. To mi zabralo dosť času a dostatočne zamestnalo myseľ na to, aby som nemala výčitky svedomia kvôli Ryoutovi a Daikimu zároveň.
Avšak, keď som sa vrátila na byt, napadlo ma to opäť. Mrzelo ma to, ale bola som len úprimná. Nechcela som, aby naše stretnutia vyzerali inak, ako priateľsky. Nechcela som nikomu ublížiť.
A tak prišlo na to, že som sa vyrozprávala Jisoo.
Obidve sme sedeli v obývačke a ja som spustila ako keby som to videla pred očami. Podelila som sa s ňou o moje pocity a myšlienky. Nemohla som to v sebe držať aj naďalej a najmä, keď ma Jisoo už včera nabádala k tomu, aby som sa jej zdôverila.
Dobre mi to padlo. Som typ človeka, ktorý sa nakoniec potrebuje vyrozprávať. Ak by som tak neurobila, raz by som vybuchla a tak, či onak to zo seba dostala von.
Bola som jej vďačná za to, že bola mojou bútľavou vŕbou, aj napriek tomu, že som veľakrát zopakovala to isté, ako keby som sa snažila samu seba presvedčiť o tom, že to je v poriadku.
Možno by ma iná baba preplieskala za to, že som odmietla takého sexi chlapa ako je Ryouta. Možno by som sa mala za to preplieskať ja sama, ale... nie je mi ľúto, čo som mu povedala. Je mi ľúto, ak si robil zbytočné nádeje.
Napadlo ma, že možno mu šlo len o jedno, avšak taký pocit ma v tej chvíli neprepadol. Nepôsobil na mňa tak, že by si so mnou užil a potom ma poslal kadeľahšie.

Vošla som do kúpeľne a rozpustila si vysoký drdol. Potom som si začala česať vlasy a následne na tom si ich rukami mierne prehrabla.
Zamračila som sa na svoj odraz, lebo ma trápila tá vec s blondiačikom.
Bola som len úprimná. Urobila som správnu vec.
Vyšiel zo mňa bezmocný povzdych a na tvári sa mi zjavil vykrivený úsmev.
Mala by som sa dať dohromady a nepokaziť večer Daikimu, keď ma teda pozval na ten zápas.
Snažila som sa vypnúť moje myšlienkové pochody tým, že som vykonala na sebe mierne kozmetické úpravy a potom nasledovalo obliekanie.

Vyšla som von a začala zhlboka dýchať.
Zazrela som Daikiho auto a v tej chvíli som sa ocitla tam, kde som nechcela.
Ryouta... Daiki... Ryouta... Daiki...
Do riti! Čo má s tým môj drzý spolužiak?!
Zamračila som sa, začala si kúsať peru a pridala som do kroku.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 naruto-vs-sasuke naruto-vs-sasuke | Web | 27. prosince 2017 v 19:08 | Reagovat

no trebalo by mi dopozerat KNB :D :D

2 Bonito Bonito | Web | 27. prosince 2017 v 19:08 | Reagovat

dalsii animee bloog :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Na text a titulné obrázky k tvorbe a mnou vytvorené fotky sa vzťahujú autorské práva - kopírovať s odkazom.
Ostatné obrázky, gify a pod. pochádzajú z google.