Classmates - 11. kapitola - Skorá návšteva

27. prosince 2017 v 19:04 | Saya Mi

Ako mohol tak rýchlo ubehnúť víkend? Ako?
Vždy je to tak. Keď je mi dobre, vždy mi to rýchlo ubehne. Ale kedy mi nebolo u Mariko dobre? Zakaždým, keď k nej prídem, mi vymyslí skvelý pestrý program. Navyše, vôbec som neriešila moje ťažko identifikovateľné objatie s Ryoutom, aj keď sa mi niekoľkokrát počas víkendu ozval, stručne a priateľsky som mu vždy odpísala.
Chvíľu mi naše objatie vŕtalo v hlave, no prestala som sa tým zaoberať, lebo... načo? Aj priatelia sa predsa objímajú, aj keď... občas sa v mojej hlave ozvala pochybnosť, ktorá mi našepkávala, že Ryouta to mohol zobrať celkom inak, ako ja. Uznávam, že sa o mňa zaujíma, ale nepovedala by som, že by chcel so mnou riešiť niečo viac.
Zdvihla som pohľad a mierne sa zamračila.
Možno to celé len príliš prežívam...
"Ahoj Evka, v piatok si nám chýbala!" ozvalo sa neďaleko mňa a ja som sa ihneď otočila k Daikimu a Renovi, ktorí si práve prisadli.
"Ahoj," ozval sa aj môj partner znudeným tónom v hlase.
"Ahojte," odzdravila som ich, potom som sa mierne naklonila a zaškerila sa na Rena, "Ale nepreháňaj, určite ti to Jisoo s Jen vynahradili."
"Uznávam, že nám v trojici bolo príjemne, ale keď je nás viac, tak je veselšie. Ani tento tĺk neprišiel," zvolal so smiechom a mierne buchol po chrbte Daikiho, ktorý sa zatváril otrávene.
"Si otravný, Ren," zašomral a vytiahol si zošit.
"Ale nehovor, hahaha! Evka, a čo nabudúce? Budeš voľná v piatok?" pozeral na mňa vyškerený od ucha k uchu. Toho chalana asi nič nerozhodí. Vyzerá to tak, že sa s Daikim pozná natoľko dobre, že má preskúmané jeho nálady a tak si to zrejme neberie príliš ku srdcu.
Moje oči sa neustále presúvali z Daikiho na Rena a naopak.
"Jasné, som vaša," odvetila som s úsmevom, "Budete mať aj zápas?" zvedavo som sa spýtala.
"Hej, posledný na našej škole a keď postúpime, budeme hrať v športovej hale," odvetil nadšene.
"Skvelé," venovala som mu posledný úsmev, vystrela som sa a zahľadela sa na Daikiho, ktorý už bol rozložený na lavici a vyzeral, ako keby spal.
No dlho som sa pozorovaniu nevenovala, keďže do triedy prišiel učiteľ a len som si všimla, ako sa odlepil od lavice a vystrel sa.

Počas prednášky som sa zamýšľala nad tým, čo bude po prezentácii s Daikim.
Musím sa priznať, že naše stretnutia prebiehali dobre a cítila som sa dobre.
Popri mojom premýšľaní som mierne pootočila hlavu k nemu a zahľadela sa na profil jeho tváre.
Možno mi naše stretnutia budú chýbať.
V tom sa ku mne otočil a ja som automaticky pozrela do zošita a naškriabala tam nejakú hlúposť, aby to vyzeralo tak, že si píšem poznámky.
No nemalo by to len tak vyzerať, skutočne by som sa mala sústrediť na hodinu.

"Vieš aký bol Ren milý? Zaplatil nám večeru!" povedala Jennie nadšene, pričom do seba hádzala kúsky ryže, ktorú nám Jisoo pripravila na večeru ešte predtým, než odišla.
"Ty príživník," poznamenala som pobavene a pomaly vložila do úst ryžu.
V tom sa na mňa zahľadela tými jej prenikavými sivozelenými očami, "Tak to určite nie. S Jisoo sme ho presviedčali a skoro sa s ním pohádali, hej? Snaha bola, ale bol neoblomný," vysvetlila mi a začala sa usmievať tým jej typickým úchylným pohľadom, "Vieš, že je dobre, keď je chlap neoblomný?"
"Už hej, keď si to povedala. Len tomu nerozumiem," zamrmlala som s plnými ústami.
Jennie sa ku mne pomaly naklonila cez stôl a prižmúrila na mňa oči, "No predsa v posteli. Keď je dominantný," odvetila priam tajuplným tónom v hlase.
Nevydržala som to a prevrátila som očami ako pubertiačka, "Ty si väčší úchyl ako niektorí chlapi, vieš o tom?"
"No jasné," povedala veľmi spokojne a bez náznaku hanby, dojedla a pobrala sa k dresu, kde začala umývať riad.
Pobavene som ju sledovala a pokrútila nad ňou hlavou.
Zrazu sme začuli ten známy zvonček. S Jennie sme si vymenili krátke pohľady.
Nakoniec som vstala a pobrala sa na chodbu k dverám, ktoré som hneď otvorila.
"Ahoj," pozdravil ma Daiki unaveným tónom v hlase a sklopil jeho nezaujatý a znudený pohľad smerom ku mne.
"Ahoj, poď ďalej," uhla som sa mu, aby mohol vojsť a zavrela som za ním dvere, "Jisoo ešte neprišla, ale zavolám jej..."
"Nemusíš, prišiel som skôr," zašomral potichu, vyzul sa a vyzliekol si bundu.
"Aha," pomaly som prikývla premeriavajúc si ho. Prečo prišiel skôr? Nikdy sem nechodí skôr.
"Tak.. dáš si niečo na jedenie? Na pitie?"
Daiki sa ku mne otočil a jeden kútik jeho úst sa zdvihol nahor.
"Čaj," odvetil jednoducho.
A tak sme sa obaja presunuli do kuchyne, kde sa s nami Jen v rýchlosti rozlúčila a už sa aj pobrala do izby.
Daiki sa usadil za stôl a v tom som si všimla, že tam na mňa stále čaká nedojedená večera. Ihneď som podišla bližšie k stolu a hodila do seba posledné dva kúsky ryže. Potom som si po sebe umyla riad a dala variť vodu.
Povzdychla som si a pomaly som vytiahla dva hrnčeky.
"Máš niečo v stredu večer?" spýtal sa ma váhavo a jeho hlas mi napovedal, že je trochu nervózny.
Pomaly som sa k nemu otočila, "Nie, prečo?"
"Išla by si sa pozrieť na hru?" pozrel mi tak vážne do tváre, až ma to prekvapilo.
"Áno a to hráte už vtedy zápas alebo...?" nedokončila som, len som naňho nechápavo hľadela.
"Je to obyčajná hra so spolužiakmi z nižšej strednej," objasnil mi konečne a ja som na to automaticky prikývla.
"A o koľkej to bude a kde?"
"Okolo siedmej. Prídem pre teba," povedal potichu a ja som na to nadvihla obočie.
"Tak dobre," pousmiala som sa naňho, aj keď som mala trochu strach sa naňho usmiať, lebo som nevedela, čo sa s ním deje.
Sedel za stolom a tváril sa tak, ako keby bol myšlienkami niekde preč, no v skutočnosti si tu so mnou dohadoval stretnutie.
V tom sa ozvalo pískanie kanvice a otváranie dverí.
"Ahojte!" zakričala Jisoo.
"Ahoj," obaja sme ju odzdravili dvojhlasne, na čo som sa musela usmiať.
Keď som zaliala čaj, hrnčeky som nám obom položila na stôl.
"Daiki, čakáš na mňa dlho?" privítala ho Jisoo týmito slovami, keď vošla do kuchyne.
"Nie."
"Fu, to som rada! Tak môžeme už začať," povedala energicky.
V tom sa môj partner pozrel na čaj a potom zdvihol ten jeho neidentifikovateľný pohľad ku mne.
"Prinesiem ti ten čaj, keď bude vylúhovaný. Ak to nevadí," tento krát som sa pozrela aj Jisoo, ktorá bez problémov súhlasila.

Zostala som v kuchyni sama.
Pomaly som odsunula stoličku, posadila sa a trošku sa prisunula bližšie k stolu.
Oprela som sa a zahľadela sa na obidva čaje.
Myšlienkami som sa ocitla pri Daikim. Nevedela som ako sa to stalo.
Pousmiala som sa a spomenula si na ten jeho prvý malý úsmev, keď sme boli v aute a išli na večeru. Neviem ako jemu, ale bolo mi s ním veľmi príjemne.
"Bože, čo mi už naozaj šibe?!" vyšlo zo mňa až príliš nahlas a tak som okamžite stíchla, vytiahla vrecúška z oboch čajov a zahodila ich do koša. Musela som nejako prerušiť moje otravné a podivné myšlienkové pochody.
Podráždene som sa chopila jeho čaju a išla mu ho zaniesť.

Zaklopala som na dvere, vošla dnu, v rýchlosti som mu položila čaj na stôl, ospravedlnila sa za vyrušenie a už aj som zatvárala za sebou dvere.
Nakoniec som si povzdychla a napadlo ma, že som musela vyzerať ako blázon, no kedy som ja nevyzerala ako blázon? Chvalabohu, že som si ani nestihla všimnúť, ako sa tvárili.

Vošla som do svojej izby, zavrela za sebou dvere a otočila sa k mojej milovanej širokej posteli.
V momente som k nej podišla bližšie a zvalila sa na ňu tak, že som ležala na bruchu. Potom som sa natiahla k mobilu a malým slúchadlám, ktoré sa nachádzajú na nočnom stolíku. Vzala som ich, slúchadlá som zapojila do mobilu a následne na to nasadila do uší.
Po celý ten čas som neunúvala zmeniť polohu a tak som ležala na bruchu ako batoľa. Upravila som si ešte slúchadlo, ktoré som hlavou priľahla a zahľadela sa pred seba.
Započúvala som sa do príjemnej melódie, vďaka ktorej som sa celkom upokojila a vyčistila si hlavu od otravných myšlienok. Pomaly som zavrela oči a potichu si vydýchla.

Pomaly som rozlepila oči a postupne a intenzívnejšie začala opäť vnímať hudbu. Až potom som si uvedomila, že mi jedna ruka ovísa z postele, no nie tak celkom.
Cítila som ako keby sa jemne dotýkala niečej hrude.
Rozlepila som lepšie oči a v tom som zazrela kúsok tmavomodrej hlavy. Daikiho tmavomodrej hlavy. A nielen to. Videla som polovicu jeho tela a domyslela si, že je rozvalený na zemi.
Sníva sa mi?
Nemohla som tomu uveriť a tak som viackrát po sebe silno zažmurkala.
"Daiki?" šepla som ochrápane, no nereagoval. Ruku som odtiahla, dala si dole slúchadlá, posadila sa na posteli a nakoniec som z nej po štvornožky zliezla. Cítila som sa pritom retardovane, ale keďže som sa tak celkom neprebudila, dá sa to ospravedlniť.
Keď som bola na zemi, usadila som sa na päty vedľa neho a prekvapene si ho celého premerala.
Ležal na zemi a bol len z časti opretý o posteľ. Hlavu mal sklonenú a všimla som si, ako sa mu pomaličky zdvíhajú plecia nahor, keď sa nadychuje.
V tom som začula ako trošku zachrapkal, potom sa pomrvil a jeho spánok nadobudol opäť pokoj.
Prekvapene som nadvihla obočie a začalo mi mykať kútikmi úst. Prišlo mi to milé a vtipné zároveň.
No takto tu predsa nemohol byť večne. Budem ho musieť zobudiť, aj keď by som mu dopriala dlhší spánok.
Opatrne som položila ruku na jeho plece a znervóznela som.
"Daiki?" zašepkala som nakláňajúc sa k nemu.
Nič. Žiadna zmena.
Jemne som ním zatriasla a opäť ho oslovila, no tento krát hlasnejšie, "Daiki?"
"Hmmmm...." vydal zo seba hlboký ochrápaný pazvuk.
"Mohol by si sa prosím ťa zobudiť?" spýtala som sa ho potichu a pomaličky a opatrne ním triasla ďalej.
V tom pomaly zdvihol hlavu a zahľadel sa na mňa s privretými očami.
Naprázdno som preglgla a ruku pomaly odtiahla. Sedela som na mieste tak, akoby som skamenela. Čo mám s tým chlapom robiť?! Čo?! Neviem prečo sem prišiel. Neviem ako tu zaspal. Nejde mi to do hlavy.
"Prečo... ako..." začala som formulovať otázku, no v tom som zistila, že ju ani nedokážem sformulovať.
Rukami som si nervózne prešla po vlasoch a pozrela niekam inam, aby som sa mohla sústrediť.
"Prečo si sem prišiel a ako si tu na zemi mohol zaspať?" vysypala som po chvíli ticha a odhodlala sa naňho pozrieť.
Daiki si pošúchal tvár, potom sa dlaňami oprel o zem a posunul si zadok vyššie.
"Chcel som od teba chlebíčky. Keď som ťa uvidel spať, uvedomil som si, že som unavený... tak som zaspal tu," začal mrmlať ostošesť, že som sa musela k nemu mierne nakloniť, aby som mu rozumela.
"Na zemi?! Ako si mohol zaspať na zemi?" spýtala som sa ho nechápavo a pokrútila som nad tým hlavou. Teraz sa správa ako malé dieťa.
"Posteľ už bola obsadená," pozrel na mňa a uškrnul sa.
"Ale veď..." v tom som sa zasekla a stíchla som.
"Ľahol by som si, keby si nebola rozvalená po celej posteli," poznamenal uštipačným tónom v hlase a jeho pery sa rozšírili do zlomyseľného úsmevu. Rád ma provokuje. Určite ma rád provokuje.
"Ako sa tak na teba pozerám..." začala som hovoriť a zhlboka sa nadýchla, "vôbec ti to neuškodilo vzhľadom na to, že sa ti dalo spať," dokončila som namosúrene, vstala som a rozhodla sa, že si začnem upratovať veci na stole.
"Stále čakám na chlebíčky," každé jedno slovo vyslovil pomaly, jasne a hlavne tým jeho otravným podpichovačným tónom v hlase.
Zahľadela som sa na svoj takmer prázdny stôl a zistila, že okrem dvoch zošitov si nemám čo schovať.
"Mal si na výber. Pýtal si si čaj, tak som ti dala čaj," zafrflala som a schovala som aspoň tie dva zošity do šuplíka a otočila sa k nemu. Kto tomu chlapovi má rozumieť?!
Daikiho pery sa začali rozširovať do šibalského úsmevu. Celú si ma premeral, nakoniec vstal zo zeme a podišiel ku mne bližšie.
"Vtedy som nebol hladný."
Len som naňho zmätene hľadela a nevedela som, čo mám robiť. Čím bol bližšie, tým viac ma to znervózňovalo.
Zastal až celkom pri mne.
Stál príliš blízko.
Pocítila som tú známu opojnú vôňu. Odvrátila som od neho pohľad a nervózne stisla pery. Mierne som sa zamračila a snažila sa, aby som tak rýchlo nedýchala.
V tom som si všimla, ako mierne pokrčil kolená a ruky si omotal okolo mojich nôh.
Ani som sa nenazdala, zdvihol ma a prehodil si ma cez plece ako vrece zemiakov.
"Hej! Daiki! Čo to robíš?!" skríkla som po ňom šokovane a keď som trochu zdvihla hlavu, už len som videla, ako sme vyšli von z izby, ktorá sa mi čoraz viac a viac vzďaľovala.
"Ideme do kuchyne," odvetil mi spokojne, odrazu zabočil a už som uvidela časť obývačky.
Po chvíli zastal a pomaly ma ťahal smerom nadol. Jeho ruky sa presunuli na môj pás a ja som spolupracovala tak, že som sa pridržala jeho pleca.
S ľahkosťou ma položil na zem, čo v mojom vnútri vyvolalo až príliš príjemné, priam vábivé pocity. Horúčava napadla moju tvár a bolo mi jasné, že som ostala červená.
Nemohol by to zopakovať?
Keď som si prehodila vlasy dozadu, zdvihla som k nemu rozpačitý pohľad, "Ako si vysoký?" zašomrala som s našpúlenými perami.
"192 centimetrov, načo ti to je?" spýtal sa ma začudovaným tónom v hlase.
"Len tak," zamrmlala som a pozrela niekam inam, "Idem spraviť tie chlebíčky," dodala som, otočila sa mu chrbtom a presunula som sa k skrinkám, z ktorých som začala vyťahovať potrebné ingrediencie.
"Páčia sa jej vysokí chlapi, tak preto," zrazu sa ozval známy pobavený hlas patriaci Jennie.
V tom som sa zasekla a zostala som stáť s rukou v skrinke ako keby som skamenela. Červeň na mojej tvári pretrvávala a pocítila som, ako sa silný tlkot môjho srdca priam vydieral von z hrude. Deje sa mi to vždy, keď som nervózna alebo sa ocitnem v nepríjemnej a trápnej situácii, ako je táto.
"Robím chleby. Chceš?" spýtala som sa nepriateľským tónom v hlase, lebo som jej potrebovala dať najavo, že ma to naštvalo. Konečne som sa dala do pohybu a vytiahla tú najzákladnejšiu ingredienciu - chlieb.
"Ale Evička, zlatíčko..." v tom ma zozadu objala okolo pliec a hneď som vedela, že si ma chce týmto udobriť.
"Od teba čokoľvek," zašvitorila a moja aura hnevu zosilnela.
"Dnes ma všetci chytáte, prenášate, stále niečo chcete a už ma nechajte, nech dorobím tie chleby! Najprv nič nechcete, potom odrazu chcete a čo mám päťdesiat rúk?! A mnohým babám sa páčia vysokí chlapi! Načo to komentuješ ako keby som bola jediná!" začala som si nahnevane rapotať a rukami gestikulovať na všetky svetové strany. Viem, že Jennie vypustí zo seba hocičo, čo ju napadne, no aj napriek tomu by som jej za to dala poza uši.
"No čo Daiki, ako ide život?" úplne odignorovala môj prejav, čo mi nevadilo, keďže som povedala všetko, čo som mala na srdci a tým som sa upokojila.
Od neho som radšej žiadnu reakciu nečakala, preto som sa neunúvala k nemu otočiť a pozerať sa na to, ako sa tvári.
Začula som tých dvoch ako sa začali rozprávať o škole a tak som ihneď vypla a venovala sa chlebíčkovaniu.

"Hotovo, najedzte sa do sýtosti," povedala som potichu a položila pred nich veľký tanier plný chlebíčkov. Pozrela som naňho a keď sa naše pohľady stretli, oči sa mi presunuli k mojej spolubývajúcej, ktorá sa niekoľko krát pozrela na mňa a Daikiho a nakoniec sa jej pery skrivili do úškrnu.
"Ďakujeme," povedali tí dvaja po sebe a vzali si chlebíčky.
"Idem po Jisoo..." povedala som unaveným tónom v hlase a prešla okolo tých dvoch.
"Išla von, príde neskoro," ozvala sa Jennie s plnými ústami a v tom som sa zastavila na prahu dverí.
"Tak jej odložím aspoň tri chlebíky," vrátila som sa k nim, vzala z taniera tri kúsky a keď som sa opäť ocitla za pultom, zabalila som ich a schovala do chladničky.
"Nezaješ si?" ozval sa konečne Daiki.
"Nie som hladná," odvetila som vážne, vzala som pohár zo skrinky a napustila doň vodu z točky.
Priložila som si pohár plný vody k ústam a začala piť ako o život. Potom som prázdny pohár položila a zhlboka sa nadýchla.
"Evička, riad nechaj na mňa, dobre?"
Otočila som sa k nej a zahľadela sa na ňu.
Jennie mi venovala priam povzbudzujúci úsmev, lebo pravdepodobne vycítila zo mňa moju podivnú náladu, ktorú si sama neviem vysvetliť.
Je v tom dobrá. Nielen, že je ukecaná, ale aj je veľmi vnímavá.
"Vďaka," usmiala som sa na ňu.
"Ty si naozaj šibnutá. Ďakuješ za také hovadiny, že sa mi niekedy nad tým rozum pozastavuje. Veď si nám spravila jedlo," lamentovala a rozhadzovala pritom rukami. Nakoniec vstala, venovala mi milý úsmev a pokrútila mierne hlavou.
Nič som jej na to nepovedala, len som podišla bližšie k stolu a nakoniec si zaň sadla oproti Daikimu, ktorý nás pozorne sledoval.
"Opúšťam vás, maj sa Daiki," rozlúčila sa s tým jej typickým úškrnom na tvári a pobrala sa preč.
Môj spolužiak jej len kývol hlavou a hneď potom sa otočil ku mne.
V tej chvíli som mala potrebu prehovoriť.
"Chutilo?" hlavou som mierne kývla k, už prázdnemu, tanieru.
V tom sa jeho zamyslený výraz zmenil na spokojný a jeho ústa sa rozšírili do malého tajomného úsmevu, "Veľmi."
Pomaly som vstala, vzala do rúk prázdne taniere a mierne sa k nemu naklonila cez stôl, "Aspoň vidíš, o čo si prišiel, keď si tu bol po prvýkrát," prehodila som provokatívne a venovala mu víťazoslávny úsmev.
Daiki sa ku mne tiež naklonil a prebehol po mne očami, "To vidím," zachrapčal mierne.
Môj úsmev sa celkom vytratil.
Hľadel na mňa prenikavo a ja som prestávala veriť tomu, že sa rozprávame o chlebíčkoch.
Pocítila som to známe príjemné chvenie v podbrušku, na čo som sa zapýrila, ihneď sa vystrela, zaniesla riad do umývadla a nechala ho tam pre Jennie.
"Uvidíme sa v stredu," chrapčanie v jeho hlase celkom vyprchalo.
Otočila som sa ku stolu, no Daiki zrejme medzitým prešiel na chodbu.
Pobrala som sa teda za ním a sledovala ho, ako sa obúval.
"Okolo siedmej teda," pritakala som poslušne.
Vystrel sa, obliekol si bundu a otočil sa ku mne.
"Hej," na jeho tvári sa zjavil malý úsmev a opäť ma začal skenovať tým jeho zamysleným pohľadom.
Pozrela som sa niekam inam a prekrížila si ruky na hrudi. A čo teraz?
"Hej, Evka..." začal a ja som k nemu ihneď zdvihla pohľad, lebo sa tomu nedokážem ubrániť. Keď ma osloví menom, niečo v mojom vnútri sa natoľko pohne, že to vo mne vyvolá príjemne zmiešané pocity a nedokážem...
Chcela som už potriasť hlavou nad mojimi podivnými myšlienkami, no len som mu hľadela do tváre a pevne stisla pery.
Zaváhal. Videla som to v jeho očiach, že zaváhal. Po prvýkrát som si uňho niečo také všimla. Neistotu.
"Dobrú noc," zašomral nakoniec, pozrel na vchodové dvere, ktoré následne na to otvoril a vyšiel von na chodbu.
Sledovala som ho prekvapeným pohľadom a zareagovala nakoniec, "Aj tebe."


~~~

~Búvajúci Daiki~
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama