Classmates - 1. kapitola - Nehoda

27. prosince 2017 v 18:28 | Saya Mi

Vstúpila som do areálu školy. Veľakrát ma pri pohľade na budovy univerzity prepadne tá myšlienka, že tu nachádzam stále niečo nové a nepoznané.
Sem-tam vnímajúc klopkanie mojich vysokých čiernych čižiem, zahľadela som sa pred seba a všimla som si, že oproti mne ide pomalými krokmi skupinka nejakých športovcov.
Až po chvíli mi docvaklo, že sú to tí basketbalisti, ktorým som už veľakrát fandila počas zápasov. Sú to šikovní chalani a je pekné, že reprezentujú našu školu.
Áno, je to už aj moja škola. Je to môj druhý semester a veľmi sa z toho teším. Bol to môj sen sa sem dostať a vyštudovať japonský jazyk práve tu. Preto som vďačná za každú chvíľu, za každý okamih. Nie že by som predtým nebola, ale snažím sa si to tu užívať a preto sa aj ochotne zapájam do mimoškolských aktivít.
Odrazu som sa zahľadela na jedného z tých basketbalistov. Aomine Daiki. Tak sa volá. Zistila som to počas sledovania basketbalových zápasov.
Možno som si jeho ako prvého všimla preto, lebo na rozdiel od ostatných hráčov vyniká nielen talentom, ale aj výškou, aj keď sú všetci na japonský priemer vysokí viac než dosť.
Jeho pohľad je vážny. Okolie si príliš nevšíma, no keď som prešla okolo neho, naše pohľady sa na krátky moment stretli.
Zreničky sa mi rozšírili. Stalo sa tak to náhle a odrazu.
Neunúval sa ku mne otočiť hlavu, no jeho oči ma sledovali, aj keď len zboku.
"Evi!" zvolal niečí dievčenský hlas.
Ihneď som zastala a mierne potriasla hlavou, aby som sa vrátila naspäť do reality a prestala očumovať toho basketbalistu.
"Kumiko!" vyšlo zo mňa automaticky a pohľad mi spočinul na nízkom dievčati s krátkymi čiernymi vlasmi, ktoré si práve upravovalo ofinku ozdobujúcu jej čelo.
"Kam máš namierené?" zvedavo sa ma spýtala.
"História japonského jazyka, ty?"
"Na dnes som skončila," odpovedala celá bez seba, až pritom mierne podskočila ako malé dieťa, "Máš poobede voľno?"
A je to tu. Určite to bude ďalšia mimoškolská aktivita. Kumiko je v tomto skvelá a dokáže človeka zavaliť dostatočne obšírnou prácou na to, aby sa človek nenudil až do večera. No ja mám túto časť jej charakteru rada. A čo je bonus, od prvého dňa sme si sadli a rozumieme si doteraz. Po mojom príchode do Japonska ma Kumiko mala na starosti na jeden semester a oboznamovala ma so všetkým tak, aby som sa tu nakoniec udomácnila, čo sa jej podarilo.
"Pomohla by si mi s výzdobou na zápas, ktorý sa bude konať tento piatok? Pomôžu nám aj Hiromi s Tomoko. Keď nás bude viac, nebude to až tak dlho trvať," vysvetlila nadšene.
To je celá Kumiko. Dievča, ktoré sa teší z každej maličkosti, dokonca aj z povinností, ktoré sú jej pridelené.
"Áno, prečo nie," odvetila som s úsmevom.
"Stretneme sa o druhej poobede v telocvični!"
"Jasné, tak zatiaľ!" kývla som jej a rýchlo som sa poponáhľala na prednášku. Nechcela som zmeškať ani len minútu. Po dlhom čase mám predmety, ktoré ma skutočne zaujímajú a dávajú mi niečo do života.

Nastalo to očakávané poobedie. Učiteľ sa s nami pozdravil a tak sme postupne všetci poodchádzali z triedy. Vybrala som sa teda do tej telocvične, kde by sa malo konať niekoľko zápasov.
Kumiko ma už určite očakáva, lebo je zažratá doslova do všetkého. Je vôbec niečo, čo nemá rada? Potriasla som nad tou myšlienkou hlavou akoby nič také neexistovalo.

Keď som vošla do budovy, zistila som, že sa tu nachádza nejedna telocvičňa.
Zatvárila som sa ako keby som zjedla citrón, keď som si uvedomila, že neviem V KTOREJ telocvični mám pomáhať s výzdobou.
Povzdychla som si a rozhodla sa, že nenápadne "nakuknem" do tej prvej, ktorá sa nachádza len niekoľko centimetrov odo mňa.
Nič.
Nakoniec som len mykla plecom a po preskúmaní druhej telocvične mi bolo jasné, že je to práve tá najväčšia posledná telocvičňa.
Zastala som tesne pred dvojdverami a mala chuť si plesknúť po čele. Mohlo mi to dôjsť skôr. Zápas by sa nekonal v malej telocvični.
Nakoniec som pootvorila dvere a vošla dnu.
"Ahoj Evi! Môžeš robiť výzdobu na stene? Si najvyššia z nás a s rebríkom si ešte vyššia..." začala rapotať Kumiko akoby niekto stlačil tlačidlo "spievaj". Neunúvala sa zastaviť a tak mi hneď vysvetlila čo všetko by som mala povešať a na akých miestach.
"Je ten rebrík stabilný? " spýtala som sa ustarostene a zazrela pritom po rebríku, ktorý už bol nachystaný vedľa dverí. Nie som z toho dva krát nadšená, ale pre mňa, vysokú 168 centimetrov a s opätkami ešte vyššou, to bude jednoduchšie ako pre Kumiko, ktorá je minimálne o 10 centimetrov nižšia spolu s Hiromi a Tomoko.
"Neboj sa, nič sa ti nestane," odvetila na to celá vysmiata od ucha k uchu.
V tom si niekto odkašľal a ja som sa na to ihneď otočila.
Prekvapene som sa pozrela na toho modrookého basketbalistu, ktorý ma priam prebodával jeho chladným pohľadom.
Venovala som mu ospravedlňujúci pohľad. Počas rozhovoru s Kumiko som zabudla na to, že som celý čas stála na prahu dverí. Pochopila som, že sa chce dostať do telocvične a tak som bez slova ustúpila na bok.
Aomine prešiel okolo mňa pozerajúc pred seba a v tom mi prúd vzduchu priniesol príjemnú vôňu sálajúcu z neho.
Dlhú chvíľu som mu hľadela na chrbát ako obarená. Taká úžasná vôňa...
Nakoniec som sa spamätala a pozrela na Kumiko.
"Tak začneme?" spýtala sa ma akoby sa nič nestalo a keď som si všimla ako sa tvári, zasmiala som sa a nakoniec prikývla. Naozaj vyzerá niekedy komicky.

Rebrík som si opatrne posunula k dverám, nad ktorými by mali visieť menšie ozdoby kruhovitých tvarov.
Každú jednu ozdobu som si vopred nachystala a spolu s tým sa vybrala hore veľmi pomaly, aby som nespadla. Keď som sa pozrela dole, nebola som až tak hrôzostrašne vysoko a tak som spokojne splnila úlohu. Som dobrá, že som to dala, aj keď mám obuté čižmy na klinovom opätku.
Spokojne som zišla dole po rebríku, ktorý ihneď poputoval so mnou, aby som ho presunula vzadu za sedením, kde by sa mali týčiť názvy škôl bojujúce o postup.
"Aomine! Si neznesiteľný! Okamžite sa vráť! Potrebuješ trénovať rovnako ako aj ostatní!" začula som a v tom som sa otočila.
"Nejde to, som unavený," povedal priam únavným tónom v hlase, zvrtol sa na päte a nasmeroval si to na sedadlá a zas... zas musí ísť ku mne.
"Zas mi ten idiot nakecal hovadiny, aby som sa sem dovalil," dodal urazene.
Ihneď som od neho odvrátila pohľad a snažila sa ísť s rebríkom po dvoch schodoch, aj keď mi takmer ruplo v chrbtici a toho arogantného tupca ani len nenapadlo sa ma spýtať, či nechcem pomôcť.
On ma len s ľahkosťou predbehol, sadol si na stoličku, na ktorej sa rozvalil a zahľadel sa.. kto vie kam.
Pokrútila som nad tým hlavou. Ako sa opovažuje tak drzo správať k ostatným? Videla som ho hrať viackrát a viem, že je to skvelý hráč, ale predsa len by mu nezaškodilo sa správať slušnejšie.
Na čo to vôbec riešim. Znova sa k tomu vraciam. Veď mám väčšie problémy. Napríklad tento rebrík.
Zahľadela som sa na stenu pred sebou a zistila, že mi ešte chýba ten nápis.
Zbehla som dole po schodoch, vzala ho zo stola vedľa dverí a pobrala sa naspäť. Očkom som zablúdila po tom modrovlasom, ktorý si hlavu podopieral rukou a... zaspával? On naozaj zaspáva?
Nevedela som prečo ma to tak vytočilo, ale pri pohľade na ten obrovský nápis a stenu som na to prestala myslieť znova. Nie že by ma táto činnosť nezaujímala alebo som ju nechcela robiť. Veď som to Kumiko sľúbila.
Ide o to, že nemám rada, keď musím liezť vysoko po rebríku a s tým som sa zatiaľ nikomu nepriznala.
Nadpis som si prehodila cez plecia a tak sa vydala napospas svojmu osudu.
Moje kroky začali byť neisté, keď som prekročila hranicu šiesteho schodu. Nohy sa mi znenazdajky roztriasli, no pokračovala som ďalej a pevne sa držala bokov rebríka. Pocítila som ten známy adrenalín a začali sa mi potiť ruky.
Postavila som sa na posledný schod a jednou rukou vzala ten dlhý nápis. Opatrne som sa natiahla ku stene a druhou rukou pustila bok rebríka. Siahla som ňou do vačku, odkiaľ som vytiahla lepiacu pásku.
Zacítila som, že sa na mňa niekto alebo viacerí pozerajú, no možno je to len môj sprostý pocit, lebo sa cítim trápne, že mi to tak dlho trvá a som pri tom nervózna akoby išlo o život.
Natiahla som sa ešte viac, no tento krát s oboma rukami naťahujúcimi sa k stene. V tom som stratila rovnováhu, noha sa mi vyšmykla a ihneď som zakričala od toľkého strachu. Z oboch rúk som pustila aj plagát, aj lepiacu pásku.
Dopadla som na zem a hlavu si silno buchla o operadlo sedadla.
"Au!" skríkla som, až mi takmer slzy vyhŕkli a ihneď som sa rukou chytila za hlavu. Bola to neskutočne hnusná pálčivá bolesť, ktorá sa drala až do hlbín mojej hlavy.
"Rozumieš mi?" spýtal sa ma niečí mužský hlas veľmi pomaly a artikulovane.
Pomaly som otvorila tie zaslzené oči a v tom zazrela rozmazaného Daikiho. Dokonca dvoch rozmazaných.
Bol mierne prikrčený, naklonený ku mne a hľadel na mňa bez absolútneho náznaku záujmu.
"Áno, rozumiem ti aj po japonsky," povedala som roztraseným hlasom šúchajúc si zadnú časť hlavy.
V tom som uvidela ďalšie hlavy, ktoré sa ku mne naklonili a každá jedna ma oslovovala. Nerozumela som im dobre, pretože ich hlasy sa prekrývali, spájali do jedného a hlava mi išla z toho prasknúť. Zamračila som sa pri pohľade na tých ľudí, lebo som ich videla stále dvojmo.
"Nič mi nie je," vysúkala som zo seba a pomaly som sa snažila pozviechať zo zeme.
Postavila som sa na rovné nohy a zatackala sa. Automaticky som sa pridržala človeka, ktorý sa nachádzal najbližšie pri mne a to bol práve Daiki, ktorý len hľadel pred seba a chytil ma automaticky za rameno.
"Musíš ísť k lekárovi, Evka. Nech sa ti pozrie na tú hlavu," povedala Kumiko vážne. Teda dve Kumiko.
Nakoniec tréner basketbalového tímu prikázal, aby Aomine išiel s nami a dal na mňa po ceste pozor.
Keď som videla ako sa zatváril, nevyzeral nadšene. Možno to berie ako trest za to, že sa nemienil zúčastniť na tréningu.

"Evka, vnímaš nás? Veľmi sa ti ospravedlňujem, veľmi ma to mrzí..." začula som už len kvíliacu Kumiko s Tomoko a Hiromi, keď sme prechádzali dlhou širokou chodbou v zadnej časti budovy. Majú veľmi podobné hlasy.
Povzdychla som si a potriasla hlavou, čo mi spôsobilo ešte väčšiu bolesť hlavy. Následne na to som sa zatackala, ale Hiromi s Daikim ma stihli zachytiť.
"Vnímam a nič si z toho nerob. Mala som si dávať pozor," odvetila som bezstarostne, aj keď som sa celý čas mračila, lebo som sa cítila ako by som bola v podnapitom stave.
"Ako si mohla spadnúť z takého nízkeho rebríka..." zašomral si ten basketbalista popod nos a ja som po ňom ihneď zazrela.
"Nízky je tak akurát pre teba," odvrkla som potichu, aj keď som mala sto chutí mu vynadať za to, že mi mohol pomôcť. Sedel tam. Nie, rozvalil sa tam, ani netrénoval a tak mohol priložiť ruku k dielu. Karma by sa mu za to časom určite odmenila, nie? Ale nie, Aomine Daiki je zrejme iný.
"Eva Rinayová, inak..." to posledné slovo zo mňa vyšlo takmer nepočuteľne a zboku som sa pozrela na toho vysokého... čo mám s tou výškou?
"Daiki Aomine."
Teraz som mu venovala skutočne prekvapený pohľad. Nečakala som, že by tak automaticky a pohotovo odpovedal, avšak jeho výraz tváre sa vôbec nezmenil, len s pootvorenými očami nezaujato hľadel pred seba s rukami vo vačkoch. Vyzeral ako nejaký gangster, ktorého sa všetci boja a nedovolia si k nemu viac ako je treba. A to nielen počas zápasu, ale aj mimo toho.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama